6. 8. 2015

Letné prázdniny 4. kapitola 1/3







obdobie:  prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na letné prázdniny...


varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah:  Dumbledore Harrymu koncom roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom. (Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako zvyčajne)

poznámka: stále ešte bez korektúry... 


Pre Abequa, profesor, bacil. 

***
Dobby ho uviedol do malej jedálne, Snape už sedel za jednoduchým dreveným stolom, oblečený opäť formálne v čarodejníckom habite. Harry v džínsach a tričku sa popri ňom cítil trochu nepatrične. A takmer si prial, aby mal na sebe opäť ten oblek.
„Dobrý večer...“ dosť rozpačito pozdravil staršieho muža.
Po celej tej záležitosti s magickou ochranou, v ňom neostal ani len ten hnev, cítil sa zvláštne pokojný, takmer akoby prázdny.
„Dobrý večer, Potter...“ odzdravil mu profesor dosť stroho.
Snape si ho len chladne premeral bez toho, aby okomentoval jeho vzhľad či čokoľvek iné, z čoho usúdil, že mu to zrejme neprekáža.  No aj tak tam len postával, lebo nevedel, kam presne by si mal sadnúť.
„Sadnete si, Potter, nepotrebujete snáď špeciálne pozvanie...“ pokynul mu profesor chladne.
Harry prešiel pohľadom po stole, boli tam len dve voľné stoličky. Jedna tesne pri Snapovi, druhá na opačnom konci stola, oproti nemu. To bolo vskutku miesto vhodné preňho.
Pomaly si sadol do bezpečnej vzdialenosti a hneď sa cítil lepšie, keď bol medzi nimi istý odstup.
Na Rokforte samozrejme často večeral v prítomnosti profesorov, no tí mali zvyčajne svoj vlastný stôl a niekedy takmer zabúdal na to, že tam vôbec sú, pod vplyvom všetkých tých udalostí, ktorých bol na Rokforte svedkom. Boli tu samozrejme aj výnimky, počas Vianoc, no práve teraz to bolo iné, než na Vianoce, nepochybne preto, že bol so Snapom sám v byte, len v prítomnosti domáceho škriatka, ktorý sa začal horlivo ukláňať.
„Dobby, to skutočne nie je nevyhnutné...“ snažil sa ho zaraziť, no zjavne nie dostatočne rýchlo, pretože ešte nejaký čas sa tejto činnosti dosť horlivo venoval.
„Prepáčte, Harry Potter, pane....“ okamžite sa ospravedlňoval Dobby a keďže hrozilo, že sám seba začne opäť trestať a Harry už dopredu tušil, že to zrejme urobí, stihol ho zachytiť skôr než hlavou narazil o stôl. Pričom sa mu aj tak, pokúšal vymknúť z rúk...
„Dosť, Dobby, nie je potrebné, aby si sa trestal, sústreď sa radšej na podávanie jedla...“ prerušil ich náhle profesorov hlas a Dobby, ako na povel zrazu prestal, Harry ho mohol pokojne pustiť, lebo už nehrozilo, nebezpečenstvo, že by čokoľvek podnikol, keďže zjavne rešpektoval priamy príkaz zamestnanca školy.
„Áno, profesor, Snape, pane...“ pokračoval vo svojom vyjadrovaní aj naďalej a skôr než si Harry stihol opäť sadnúť, na stole naňho čakala hotová hostina, niečo čo by mohol nazývať takmer až svedskymi stolmi.
„Dobby, to je vskutku úžasné...“ pochválil ho Harry.
Ani najprv nevedel, čo by si mal dať, keďže skoro všetko vyzeralo lákavo a boli to prevažne jeho obľúbené jedlá, až na pár výnimiek, ktoré zrejme boli pripravené pre profesora Snapa.
„Ďakujem, Harry Potter, pane...“ potešil sa tomu Dobby.
Snape neprejavil až toľko nadšenia ako on, odsúhlasil si len jeden z tanierov,  skôr než si ho Harry stihol bližšie obzrieť.
Harry si vybral to, čo mu ako prvé padlo do oka, a to ostatné takisto nechal zmiznúť a neľutoval to, aj keď na šunku bolo trochu neskoro, no chutilo to vskutku výborne a musel uznať, že aspoň čo sa týka jedla, budú tieto prázdniny omnoho lepšie než tie predošlé.
Dobby okolo nich veselo poskakoval, obsluhoval ich a ponúkal im aj niečo na pitie. Harry musel uznať, že vskutku bravúrne zvládal svoju úlohu a keď mu dovolil posadiť sa na to tretie voľné miesto, bol od radosti celý bez seba a Snape dokonca proti tomu nič nenamietal, čo by o ňom on sám nikdy nepovedal.
„Pane...“ po určitom čase sa odvážil osloviť profesora, práve keď videl ako Snape ponoril lyžičku do niečoho, čo skôr vyzeralo ako určitý druh kaše.
Snape naňho pozrel, takmer bez záujmu.
„Čo vás trápi, Potter?“
„Povedal vám Dumbledore, kde ho môžete zastihnúť v súrnom prípade?“
„Pán riaditeľ, Potter,“ opravil ho Snape automaticky.
„Pán riaditeľ...“ dodal napokon, keďže vedel, že ak by práve teraz podľahol jeho provokáciám, zrejme by sa opäť nič nedozvedel.
„Áno, mám istú predstavu, akoby som ho mohol nájsť, ak by to bolo otázkou života a smrti, no nepredpokladám, že práve to bude váš prípad, alebo sa hádam mýlim...“
„Nie, nemýlite sa, pane...“ odsekol aj Harry, nie práve najprívetivejším tónom hlasu a mal pocit, akoby v ňom opäť začal narastať ten dobre známy náznak hnevu.