obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na
letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
poznámka: stále ešte bez korektúry...
stihla som len letné prázdniny, takže tu máme náhradu krátku za Pradiarsku
Pre Mononoke.
„Ak je to vskutku také
dôležité, Potter povedzte to mne, počúvam vás...“ vyhlásil Snape takmer
posmešne.
„Nič, pane, len by som skrátka s ním chcel hovoriť nič
viac...“ povedal mu Harry a čelil pritom tým chladným čiernym očiam, ktoré
si ho pochybovačne premeriavali.
„Už som vám predsa povedal, že k tomu budete mať
príležitosť, ale nie teraz, je nutné, aby riaditeľ pokračoval vo svojich
cestách, hlavne teraz, keď sa isté záležitosti komplikujú...“
Snape mu na to nič viac nepovedal.
A on ešte nejaký čas o tej jeho odpovedi premýšľal.
Pokiaľ to bolo skutočne tak, nemal v úmysle riaditeľa zdržiavať od jeho
úlohy, nepochybne ťažkej a nebezpečnej, čo však neznamenalo, že sa cítil o niečo
lepšie, lebo stráviť so Snapovom celé prázdniny preňho bolo stále ešte
nepredstaviteľné a zatiaľ nevedel zaručiť to, ako toto spolužitie skončí.
„Vlastne som sa chcel opýtať, či budem môcť tento rok
navštíviť Weasleyovcov?“
Samozrejme rád by na istý čas videl aj Siriusa, ale vedel, že
spomenúť jeho meno, by nebola práve najlepšia cesta na dosiahnutie priaznivých
výsledkov. Vedel o ich vzájomnej nevraživosti a on sám úspešne
pokračoval v tejto tradícii, čo mu Sirius dokonca aj schvaľoval.
„Áno, isteže áno, keď uplynie istý čas, a ochrana sa
upevní, nevidím dôvod, prečo by ste nemohli stráviť istý čas so svojimi
priateľmi... Na rozhodnutie tohto druhu nepotrebujeme riaditeľovu pomoc,
Potter... vskutku je to jedna z tých záležitostí, o ktorých rozhodujem
výlučne ja...“ dodal ešte profesor
elixírov a bolo zjavné, že si prevahu nad ním užíva, ak už nič iné, zrejme
aspoň tento aspekt, mu čiastočne vynahradil všetky jeho obete, spojené s Harryho
prítomnosťou v tomto byte. Predpokladal, že ani preňho to nie je
jednoduché a predtým by si na to vôbec nespomenul, no práve teraz, nemohol
myslieť na nič iné len na to, čo všetko profesor urobil, aby ho ochránil. Tá
myšlienka ho zrazu obklopila a nebolo možné sa jej zbaviť.
Predtým sa to nesnažil chápať z tohto uhla pohľadu, no
ten rituál, bol niečím, čo sa nedalo len tak ľahko poprieť a možno napriek
tomu všetkému, napriek Snapovej nepríjemnej povahe, by možno nebolo až také
nepríjemné, uzavrieť s ním dočasný mier.
„A vy pán profesor, ako ste sa vlastne chystali stráviť
prázdniny, predtým než som...“ nevedel, prečo to povedal, jednoducho to z neho
zrazu vypadlo a on bol sám šokovaný tým, že niečo také vôbec dokázal
spomenúť.
Snape mierne nadvihol obočie.
„Tak ako každý rok, Potter, ďaleko istých osôb, ktorých
existencia je ohrozená častejšie, než by malo byť zvykom...“ poskytol mu jednu
z tých vyhýbavých odpovedí.
„Mrzí ma, že som vám narušil plány, pane... Nechcem, aby ste
si mysleli, že vás moja prítomnosť akokoľvek obmedzuje, vlastne by sme mohli
takpovediac... aspoň počas tejto pre nás oboch dosť zložitej situácie uzavrieť istú
formu dočasného mieru... myslíte si, že by to bolo možné, pán profesor?“
„Dočasný mier, Potter?“ zopakoval Snape takmer mrazivo.
Harry však statočne prikývol.
„Áno, pán profesor...“
Sledovať Snapov myšlienkový svet a očakávať, že sa
všetko ukáže pri pohľade na jeho tvár bolo pomerne naivnou predstavou, keďže
práve teraz bola jeho tvár takmer bez výrazu, aj keď opäť postrehol náznak niečoho,
čo nemohol identifikovať, keď sa ich oči stretli.
„Ja... mohol by som vás skrátka považovať len za priateľa
svojej matky...“
„To by ste dokázali?“ pokračoval Snape tichým hlasom.
„Mohol by som sa o to pokúsiť...“
Nejaký čas po tejto jeho ponuke bolo ticho, ktoré sa odvážil
prerušiť len Dobby...
„Budete si ešte priať tekvicový džús, Harry Potter, pane...“
„Áno, Dobby ďakujem...“ Harry takmer akoby si až teraz
spomenul na jeho prítomnosť.
A keď ho škriatok opäť pomerne horlivo obslúžil, opäť sa
pohľadom dotkol Snapa.
„A vy pán profesor Snape, pane?“
„Nie, Dobby, až neskôr mi prinesieš do mojej pracovne to, čo
zvyčajne...“
„Áno, pán profesor, Snape, pane...“ spokojný s touto objednávkou.
Snape sa potom opäť obrátil k svojmu študentovi.
„Som ochotný prijať vašu ponuku, pán Potter, ak to vskutku myslíte
vážne a nie je to len jeden z vašich sentimentálnych výlevov, bez
hlbšieho zmyslu, som ochotný zvážiť tú možnosť, že by sme na istý čas mohli žiť
v mieri, ako tomu hovoríte vy... pokiaľ sa budete správať, tak aby som
nebol v pokušení túto našu dohodu porušiť...“
A Harry si pomyslel, že to čo povedal, platí zrejme
dvojnásobne pre obe zúčastnené strany, no neodvážil sa to vysloviť nahlas.
