12. 8. 2015

Letné prázdniny 4. kapitola 3/3









obdobie:  prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na letné prázdniny...


varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah:  Dumbledore Harrymu koncom roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom. (Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako zvyčajne)

poznámka: stále ešte bez korektúry...  
to teplo je fakt neľútostné... 



 Pre Abequa, Alya Midnight, Vai, Michalette

„Myslím to vážne, pán profesor...“  ubezpečoval ho Harry.
No nevyzeralo to tak, že by bol Snape až tak veľmi presvedčený o jeho dobrých úmysloch.
„Isteže áno, Potter, a buďte si istý, že vám to pripomeniem, ak by ste náhodou chceli ustúpiť od tohto nepochybne šľachetného úmyslu...“ neodpustil si profesor ten dobre známy posmešný tón, ktorý ho už teraz dráždil.
A Harry nepochyboval o tom, že to tak bude, no mal lepší pocit, už aspoň z toho,  že sa rozhodol prekonať svoje vlastné očakávania.
No všetko, čo sa prípadne ešte chystal povedať, náhle úplne stratilo význam pod vplyvom silnej bolesti, pripomínajúcej pálenie, ktoré ním prešlo ako zdrvujúca sa vlna, šíriaca sa z predlaktia.
Nejaký čas nemohol myslieť, nemohol dýchať. Len si prial, aby to skončilo, netúžil po ničom inom, a potom to bolo zrazu preč. Jeho telo bolo akoby zmrazené, nemohol urobiť nič, aby navonok dal najavo tú strašnú bolesť.
A takisto kdesi na okraji svojho vedomia cítil, že tú bolesť neprežíva sám, že ho spája s inou osobou, ktorá takisto prežíva toto utrpenie. A rovnako ako on čaká na to, kedy sa to skončí.
 „Odíď...“  prikázal Snape Dobbymu nie práve najprívetivejším tónom hlasu, keď tá vlna bolesti napokon pominula.
Harry zvažoval či to má profesorovi povedať, no kým si to stihol rozmyslieť, Snape nechal všetko tak a vstal.
 „Stalo sa niečo, pane?“ opýtal sa ho.
„Zdá sa Potter, že budem musieť odísť...  ostaňte v byte a za žiadnu cenu ho neopúšťajte...“ prikázal mu.
„Nejaké otázky, Potter?“
Stále ešte uvažoval nad tým, že mu o tej svojej bolesti povie, no napokon to neurobil.
„Nie, pane...“  
Nechcel, aby to vyzeralo tak, že sa bojí tohto účinku rituálu, no vyvolalo to v ňom náznak strachu spojený s tým, čo by ešte mohol pocítiť, pokiaľ je skutočne pravda, že je to volanie Temného znamenia, mohlo by to znamenať, že by sa mohol dočkať aj iných múk, no nedokázal pred ním priznať, že sa tej možnosti obáva, nechcel počuť o tom, že je slabý, nemal v úmysle dovoliť, aby sa mu za to mohol vysmiať.
„Nie, je to návšteva u priateľov, Potter, takže pokiaľ by som sa nevrátil do nasledujúceho večera, kontaktujte pomocou škriatka členov rádu, dovtedy po dobu mojej neprítomnosti, sa zdržiavajte blízko domu, lebo som vám ešte nemal čas vysvetliť všetko, čo sa týka vášho pobytu vonku...“
Harry sa chystal namietnuť, že ak by to bolo nutné ubráni sa aj sám a toto opatrenie nie je nevyhnutné, návrat toho neľútostného pálenia, mu vtom zabránil. A zároveň s tým pocítil úzkosť pri predstave, že by niečo také bolo možné, žeby skutočne bol ochotný kvôli rádu ísť aj na smrť, keby to bolo skutočne tak, že bol ich špehom a nepatril viac Temnému pánovi, čomu Harry odmietal veriť. Tá bolesť nech bola akokoľvek krutá, nepochybne bola nástrojom, ktorý Temný pán používal, aby nemusel dlho čakať na odpoveď od svojich verných a Harry uznával, že je to vskutku účinná metóda.
Pretože Snape sa po druhom impulze skutočne veľmi ponáhľal, keď opúšťal jedáleň.
A bolesť opäť pominula. Tak rýchlo ako prišla, bola zrazu preč.
Šiel do svojej izby, aby odolal pokušeniu profesorovi povedať o tom, čo sa s ním práve stalo. Po ďalšej bolesti k tomu nemal veľmi ďaleko, no ovládol sa pod vplyvom pomerne nepriateľských myšlienok.
A sám sebe sa snažil nahovoriť, že Snape si predsa musel uvedomiť, čo sa mu to stalo, aj on predsa cítil, že to neprežíva sám. No očividne mu to bolo jedno a Harry sa mu nebude doprosovať.
Klesol na posteľ, nejaký čas hľadel len na strop a celé jeho telo bolo v napätí z možného návratu tých preňho pekelných múk.
Napokon si vyhrnul rukáv a pozrel na to miesto, kde by približne malo byť temné ... keby bol...  
Dotkol sa jaziev potom poslednom zranení, na mieste, kde Červochvost zanechal tú nepríjemnú stopu.
No boli zahojené a nič nenasvedčovalo tomu, že by mi sa na tom malo niečo zmeniť.