obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na
letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
pre Aliya Midnight, Abequa, Vai, Mononoke, bacil, profesor, Michalette.
Zaplavila ho cudzia panika.
Spojená nie priamo s jeho pocitmi, ale s tými, ktoré patrili Snapovi.
Šok.
Smrteľná úzkosť.
Zdesenie nad tým, že niekto iný
pohol jeho rukou, hlboko otriaslo profesorovou sebaistotou.
Harry bol takpovediac zamurovaný
v jeho vnútornom svete, bezpečne oddelený od Snapovej mysle
a pocitov. Všetko sa okolo neho prudko uzatváralo, bol bezmocný pred tým
tlakom, ktorý ho takmer zlomil.
Všetko vo vnútri tej bariéry sa
sťahovalo okolo neho a zmocňoval sa ho takmer klaustrofobický pocit.
A zrazu to prestalo.
V ňom samom ostro
zarezonovala Snapova obrana, surová, podobne ako tá, ktorá pochádzala od NEHO.
No časť tej paniky, zrejme Temný
pán cítil, lebo sa otočil a urobil pár krokov späť k svojmu
smrťožrútovi.
Opäť čelil pohľadu červených
očí.
„Severus, koľká horlivosť, máš
snáď záujem osobne potrestať našu drahú pani Greengrassovú?“
„Ak by ste mi to dovolili, ak by
ste súhlasili s tým, aby som to pre vás urobil, pre vaše potešenie, tak
ja...“
Bellatrix si ho pohŕdavo
premerala.
„Neverte mu, môj pane, jemu
nezáleží na...“
„Dosť!“ zahriakol ju lord
Voldemort. „Teraz sa rozprávam so Severusom, Bellatrix, neprerušuj ma ...“
„Ako si želáte, môj pane...“
stiahla sa, no stále sa jej na tvári rezonoval ten nepríjemný úsmev.
„Tak ty ma chceš potešiť,
Severus? Výborne, len smelo...“ pokynul mu, aby opustil kruh.
Profesor to urobil, pomaly
a so všetkou vážnosťou stál zrazu pri svojom pánovi a cítil jeho ruku
na svojom pleci, jeho takmer bolestné zovretie, ktoré preniklo hlboko.
Harry cítil ako ho múr obklopil
úplne, ako sa okolo neho takmer nepriedušne uzatvoril a nastala tma.
Hlboká, nikdy nekončiaca.
Snape ho uväznil, nedal mu
možnosť, aby videl, ako vykonáva príkazy Temného pána. Harry ním pohŕdal,
nenávidel ho viac než kedykoľvek predtým, nedokázal sa tomu pocitu ubrániť.
Nechcel s ním zdieľať nič,
neustále vrážal do tých stien, kričal, aby ho odtiaľ pustil, no odpoveďou mu
bolo len ticho, len prázdnota.
A zrazu niekam padal.
Prudko neľútostne, akoby bol na
metle, ktorá sa vymkla kontrole. Snažil sa to zastaviť, no nešlo to, jeho
vlastná myseľ akoby nebola schopná akceptovať príkazy, ktoré jej udeľoval.
A potom blúdil kdesi
v tej hĺbke, ktorú nedokázal označiť za nič iné len za vnútorné väzenie.
Nejaký čas nevedel nič
o svete, o prebiehajúcom mučení ani o čarodejníckej vojne,
blúdil v akomsi zvláštnom prázdne.
Nemusel nič riešiť, s ničím
sa trápiť, len existoval kdesi na hranici sna a skutočnosti.
Keď sa z toho stavu
prebudil, Snape stál nad ním, v smrťožrútskom habite, no bez kapucne
a masky.
Bol bledý, strhaný, triasol sa
od zlosti a v jeho pohľade bolo toľko hnevu, ako už dávno nie.
A Harry cítil ako ho takmer
násilne vytiahol z postele.
„Prečo ste mi to nepovedali,
Potter!“ kričal naňho.
„Nie som povinný vám čokoľvek
vysvetľovať...“ oplatil mu to rovnakou mierou, bez ohľadu na akékoľvek dohody.
„Tak to sa teda, veľmi mýlite,
Potter, veľmi sa mýlite, ak si myslíte, že si niečo také môžete dovoliť...“ pocítil ako ho Snapove ruky pevne zovreli, bol
zrazu pritlačený chrbtom k dverám a cítil ako si ho tie čierne oči
nahnevane premeriavajú. Prudko dýchal a snažil sa vyhýbať priamemu
kontaktu. Hlava ho bolela, cítil sa zvláštne, takmer akoby mužov hnev, bol aj
jeho vlastným hnevom a nedokázal sa od toho pocitu odpútať.
Snape mu mohol ublížiť, mal
k tomu príležitosť, lebo nemal čas sa dostať k prútiku a bol
v jeho pevnom zovretí, z ktorého nedokázal len tak ľahko uniknúť. Hnev
zrejme dodal Snapovi viac síl, než by zrejme on sám čakal.
„Vydáte ma jemu, tak ako ste to
urobili s ňou... s vašou priateľkou...“ provokoval ho napriek riziku
spojenému s jeho bezprostrednou blízkosťou.
„Teraz nie, Potter, teraz nie...“
hlesol Snape nahnevane, prudko ho od seba odsotil a nechal ho samého v jeho
izbe. Nepochybne to práve teraz vzhľadom na hnev, ktorý im obom zatemňoval
myseľ bolo to najlepšie riešenie.
