obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na
letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
Pre Abequa, Michalette, Vai, Profesor, Mononoke.
***
Nebolo mu všetko jedno, keď
počas toho prvého prázdninového rána opustil svoju izbu a šiel sa
naraňajkovať, prípadne skôr zistiť, či skôr na nejaké raňajky bude mať nárok.
Predpokladal, že sa nevyhne
určitým druhom komplikácií s tým spojeným, no Snape mu dovolil chodiť po
svojom byte a nemienil sa pred ním po celý čas skrývať vo svojej izbe,
ešte by si mohol namýšľať, že sa ho bojí, čo vskutku nemal v úmysle
dovoliť.
Nemal už ani viac v úmysle
odísť, aspoň kým nezistí, ako tá ich záležitosť s ochranou vlastne
funguje, každopádne, kým mal prístup do Snapovho dá sa povedať, že vnútorného
sveta, nehrozilo, že by mohol skončiť u Temného pána, nepredpokladal, že
Snape je taký blázon, aby riskoval prípadné poškodenie svojej mysle, ku ktorému
by pokojne mohlo dôjsť, ak by Temný pán začal uplatňovať svoje zvyčajné
praktiky. No všetko to, na čo práve myslel
ho nezbavilo toho počiatočného stresu spojeného so vstupom do tej miestnosti.
No predsa len tu bola jedna
bytosť, ktorá ho aspoň čiastočne toho napätia zbavila. Snape ešte do jedálne
neprišiel, namiesto neho tam bol Dobby.
„Harry Potter, pane...! už som
chcel ísť za vami, aby som sa ubezpečil, že ste v poriadku, Harry
Potter... pane...“ statočne vyhlásil
Dobby, ktorý práve balansoval s tanierom, na ktorom boli čerstvé toasty,
spolu s kockou masla, ktorá sa takmer opovážlivo rozkývala.
Čo Harryho podnietilo
k tomu, aby mu pomohol ho dostať bezpečne na stôl.
„Ďakujem vám, Harry Potter,
pane...“
„Dobby, to je v poriadku,
nemusíš to zakaždým opakovať, stačí len Harry...“ opravil ho mierne.
„Vskutku zvláštne, naozaj som
takmer zabudol, že vy ste iný, Harry Potter... pane... prepáčte, pane... len
Harry...“ hlesol napokon, zjavne preňho nebolo ľahké, túto jeho prosbu splniť.
No Harry sa len tak ľahko
nevzdával a mal v úmysle mu to ešte raz vysvetliť a pripomenúť
mu ten fakt, že sú priatelia a vskutku nemusí zachovávať tento druh
formalít práve v súvislosti s tým.
No nemal tú možnosť, lebo uvidel
profesora Snapa, ktorý pomerne hrozivým spôsobom prešiel tú krátku vzdialenosť
smerom k stolu.
Harry pred ním podvedome ustúpil
a radšej si ani len nesadal pre istotu radšej ani na tie toasty nehľadel,
pretože ich vôňa, ktorá ho ešte pred malou chvíľou motivovala, začínala byť
preňho mierne nepríjemná. Preto tam len stál a čakal.
Snape pozrel naňho. Tie tmavé
oči, boli opäť nepreniknuteľné, zbavené toho prudkého hnevu, takmer akoby bez
náznaku akéhokoľvek citu, len hrubý nepreniknuteľný múr.
„Dobré ráno, pane...“ vyhlásil
Harry opatrne a dostatočne formálne vzhľadom na situáciu v ktorej sa
obaja ocitli.
„Dobré ráno, Potter...“ odvetil
chladne.
Harry sa nehýbal. Stále čakal na
to, čo sa profesor rozhodne urobiť.
„To je všetko, Dobby, nechaj
nás...“ povedal domácemu škriatkovi, ktorý vzápätí zmizol.
Harry pochopil, že to začalo
a pripravoval sa na to najhoršie.
„Prečo tam tak stojíte, čakáte
snáď na to, aby som vás osobne požiadal o to, aby ste si sadli za stôl...“
opýtal sa ho posmešne.
„Nie, pane...“ hlesol Harry
a pomaly si sadol na svoje miesto.
A podvedome očakával, že to bude ešte omnoho horšie, než keby ho poslal
preč bez raňajok, pretože s tým už mal svoje skúsenosti, vždy, keď mu
strýko dovolil, aby... aj počas trestu sedel za stolom, zvyčajne to znamenalo,
že ho chce ešte nejaký čas podusiť a trest bude ešte omnoho horší.
„Výborne, Potter, zdá sa, že ste
stále ešte nezabudli ako používať vlastné telo...“ vyhlásil Snape opäť tým
svojím typickým spôsobom a Harry naňho stále napäto hľadel, pretože každú
chvíľu očakával úder, ktorý neprichádzal.
Čo však znamenalo, že ani pri
najlepšej vôli nedokázal jesť. Len naňho stále hľadel a tie čierne oči
sledovali jeho, až kým...
„Pane, čo sa týka toho
včerajška, ja...“
„Pozrite, Potter, nemám vo
zvyku, takéto veci riešiť počas jedla, čo sa mňa týka, najlepšie bude, keď to
preberieme popoludní v miestnosti voľnosti počas našej prvej lekcie,
dovtedy si môžete takpovediac užívať prázdniny... pravidlá, s ktorými som
vás oboznámil, stále platia, čo sa toho ostatného týka, váš program závisí len
od vás...“ vzal si svoje toasty s maslom a začal jesť, pokojne bez
akýchkoľvek výhrad. A Harry by sa teraz práve pomerne rád pozrel doňho,
aby zistil, či za tým nie je niečo viac, no s nevôľou zistil, že takto to
nefunguje a práve teraz je preňho profesor Snape neprístupným územím.
„Vy ma stále chcete učiť, aj
napriek tomu, čo som urobil?“ mal možnosť o tom porozmýšľať a vedel,
čo všetko bolo v stávke, keď urobil ten nepremyslený pohyb, preto aspoň
čiastočne priznával svoju zodpovednosť za možné prezradenie jeho pobytu v Snapovej
citovej sfére. Musel uznať, aj keď sa mu to veľmi nepáčilo, že to pre oboch
mohlo dopadnúť veľmi zle. Pokiaľ teda Snape bol skutočne Dumbledorov a nie
Voldemortov o čom nebol ešte tak úplne presvedčený. A stále váhal
medzi tými dvoma možnosťami.
„Áno, Potter, vzhľadom na vaše
nepremyslené reakcie v poslednom čase, mi je jasné, že sa tomu nebudeme
môcť vyhnúť... Nebudem čerpať svojou energiou, aby som vám vyčítal vašu
kolosálnu hlúposť a neschopnosť kontrolovať svoje emócie, nateraz bude
stačiť, že ste si uvedomili, čo všetko, bolo vďaka vášmu nepremyslenému zásahu
ohrozené, techniky, ktoré budete potrebovať na zvládanie týchto slabostí,
preberieme popoludní...“ dal mu jasne
najavo, že nemá v úmysle ďalej pokračovať v rozhovore na túto tému.
Harrymu to však stačilo na to,
aby sa dokázal v pokoji naraňajkovať.
predchádzajúca časť nasledujúca kapitola