Pradiarska ulička 20. kapitola

na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika

obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska.  Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto. 

poznámka 2: bez korektúry, ešte nie je uroben, postupne sa to budem snažiť doplniť,po vlne horúčav a neúprosnom varení mozgov tu máme, novú časť...

po mojej korektúre

 Pre Abequa, Mononoke a pre všetkých, ktorý prežili tie úmorné horúčavy.

To či ho jeho srdce dokáže zachrániť aj v súdnej sieni, však nebolo vôbec isté. Harry preto prežíval pomerne nepríjemné chvíle, počas tých troch mesiacov, keď sa pripravoval na proces a veci s tým spojené.

A bol samozrejme aj do istej miery zaťažovaný už teraz, aby profesor mal možnosť odhadnúť, čo Temný pán použil ako spúšťač pre vyvolanie takýchto stavov.

Nateraz to vyzeralo tak, že spúšťačom nebola len jedna vec, ale celá séria drobných, takmer nevystopovateľných podnetov. Spojených nielen s pomáhaním iným ľuďom, ale aj s činnosťami v celku nevinnými, ktoré by uňho nemali vyvolávať žiadne podobné reakcie.

Hlavne preto sa Potter práve teraz stretol s pomerne kritickým pohľadom tých čiernych očí.

„Opäť si nejedol, Harry, máš chuť na niečo iné?“ opýtal sa Snape ho počas jedných z tých raňajok, kedy mal hlavu opäť plnú blížiaceho sa procesu. Vďaka ministrovmu zásahu bol urýchlený, no opäť šlo o pomerne veľký tlak na jeho osobu a takisto aj na jeho priateľov a ostatných svedkov, keďže tento jeho boj o očistenie mena bývalého riaditeľa Rokfortu a zároveň osoby, na ktorú existovali v čarodejníckom svete rôzne názory a prevažne negatívne, vyvolala ďalšiu senzáciu.

Už ani nečítal všetky tie články a špekulácie a ani sa nesnažil reagovať na vyhlásenia s tým spojené.

Našťastie jeho momentálna adresa ešte stále nebola vecou verejnou, preto sa aspoň doma vyhol podobným nástrahám, no tušil, že aj keď bude mať po boku Aberfortha, ako svojho, dá sa to tak povedať že oficiálneho hovorcu, nič to nezmení na tom, že bude musieť čeliť tej prudkej vlne zvedavosti, ktorú týmito svojimi vyhláseniami nepochybne vzbudil.

Netrápilo by ho to, keby bol presvedčený o tom, že to jeho myseľ zvládne, no stále o sebe pochyboval. Od toho posledného záchvatu opäť nenávidel toho Harryho, ktorým sa stal.

Už len preto, že ho nemohol z tejto záležitosti jednoducho vynechať.

„Nie, ďakujem, vyzerá to výborne, ale ja skrátka... nemôžem... zajtra začína ten proces a ja nie som pripravený...“ priznal napokon Harry, odtisol tanier a nejaký čas len podráždene hľadel na svojho milenca, akoby snáď očakával, že práve on by mal rozumieť tomu, prečo má opäť stravovacie problémy, ktoré ho už nejaký čas netrápili.

Severus vstal a pomaly pristúpil k nemu.

Pocítil jeho ruky na svojich pleciach.

„Len pokojne, Harry, počas toho prvého procesu tam budeš len sedieť, nič viac...“ pripomenul mu to, čo bolo vskutku pravdou, no aj tak nemohol si nemohol byť istý či to nebude stačiť, na to aby sa v ňom opäť prejavili zásahy Temného pána do jeho mysle.

„Mám strach, bojím sa, že sa všetko opäť pokazí a oni... možno ma označia za blázna, ak tam...“ obával sa toho, že skolabuje pred tými ľuďmi, že sa prejaví jedna z tých jeho pascí, ktoré počas tých mesiacov pomaly odhaľovali, raz dokonca prestal dýchať počas umývania riadu, inokedy sa zas nedokázal pohnúť z miesta, akoby sa zrazu zasekol a ďalej to nešlo.

„Dobre ma počúvaj, Potter...“

Harry pocítil Snapove pery blízko svojho ucha.

„Dualmanciu už máme zabezpečenú aj v prípade výpadku... a už predsa vieš ako ju privolať späť aj sám... svojím spôsobom máš talent na to, ako ju pritiahnuť... naposledy si to zvládol rýchlejšie než som čakal, “ pripomenul mu aj tie ostatné záležitosti, na ktoré by nemal zabúdať.

A všetko to znelo vskutku veľmi dobre, keď mu to povedal takto, no už párkrát došlo aj k zlyhaniu. Dokonca ani pochvala od obávaného bývalého profesora elixírov tentoraz nestačila na to, aby sa zbavil všetkých obáv spojených s možnosťou, že by mohol všetko ich úsilie v jednom jedinom okamihu zmariť.

Profesorovo objatie, to ako ho opäť držal, ho aspoň čiastočne zbavovalo toho príjemného napätia.

Opäť sa primkol tesnejšie k nemu, nemyslel na nič iné, len na to, aké je to príjemné, keď sa oňho môže oprieť.

Nechal sa láskať, nič nebolo krajšie než to, keď ho cítil pri sebe, keď vnímal jeho dotyk a mohol počúvať ten dobre známy hlas, ktorý mu tentoraz vyjadroval podporu.

„Možno by sme to mali skúsiť, opäť preveriť či skutočne...“

„Neskôr, Potter, teraz si len môj a ty veľmi dobre vieš čo to znamená, však?“

Prikývol, vedený tými príjemnými impulzmi, ktoré ho nenechali na pochybách, že bude oňho dobre postarané v každej situácii.

„Ešte o tom nie som úplne presvedčený, Potter. Chcem od teba počuť, že je to tak...“

„Áno, pán profesor viem, čo to znamená....“ hlesol oddane.

A dovolil mu, aby si ho odviedol na miesto, ktoré sa v jeho mysli spájalo s potešením  a láskou.

***

Stál v jeho pracovni.

Pohodlne opretý tak, aby ho mohol cítiť, aby sa naňho mohol dívať a dotýkať sa ho.

Bez oblečenia, bez trápenia, oddaný len jemu a nikomu inému.  

Nič viac nepotreboval k tomu, aby zabudol na všetko, čo ho čakalo tam vonku, aby sám v sebe prebudil toho Harryho, ktorý bol súčasťou všetkých tých nových objavov.

Toho nenásytného Harryho, ktorý miloval svojho pozorného a dôkladného milenca a bol pripravený sa s ním deliť o svojej srdce, o svoju myseľ, o všetko to krásne, čo im predtým nebolo dopriate.

„Prosím, ešte... prosím...“  Harry nedokázal prestať, nemohol kontrolovať svoj hlas, keď cítil ako ho tie ústa obklopili, ako ho ochutnávali a nič nebolo silnejšie, než to, ako ho viedol, ako v ňom nemilosrdne rozohral všetky tie pocity spojené s úplnou odovzdanosťou láske, s úplnou istotou sa vypínal oproti nemu... cítil ako sa v ňom mágia spája so slasťou, ako dualmancia pulzuje na úrovni, ktorú on sám už dávno považoval za súčasť svojho vzťahu k nemu.

Díval sa naňho, jedným z tých pohľadov, ktoré on tak veľmi miloval a privítal, všetky jeho dotyky, hladný po ďalších a plne ovládaný svojimi túžbami, ktorých naplnenie bolo tak blízko.

 „Severus!“ kričal jeho meno, akoby nič nebolo dôležitejšie, akoby nič nebolo krajšie než môcť ho vysloviť.

A on vedel, čo to s ním urobí, keď ho môže vidieť takto, nepochybne tušil, že sa nič nevyrovná tomu pocitu, keď je s ním.

***

„Tu sme spolu často sedávali...“ povedal mu profesor, keď spolu boli vonku a delili sa o jeden väčší sendvič so šunkou.

Obaja využili maskovanie na to, aby sa  mohli nerušene prechádzať, takmer ako akýkoľvek iný pár a Severus s ním navštívil pár miest, ktoré sa spájali s jeho detstvom a s Lily.

Mal možnosť vidieť ich osobne, dívať sa na ne s pohľadu svojho profesora a zistiť množstvo drobných detailov, ktoré mu o matke nemohol povedať nikto iný než on.

Teraz už vedel, akú mala rada zmrzlinu, na čom sa najčastejšie smiala, aj to aké knihy čítala a ktoré kúzla ju fascinovali.

Bol rád, keď mu o nej hovoril on sám, možno radšej než keď to videl len v jeho spomienkach a zaplnil aspoň čas chýbajúcich miest.

„Dívali sme sa tam dolu a skúšali sme... trochu prekvapiť istých ľudí...“ pripustil profesor napokon.

„Prekvapiť?“

„Nuž, povedzme, že vtedy sme tak trochu posúvali naše osobné hranice, no bolo to ešte pred nástupom do školy a nie vždy sa to zaobišlo bez následkov... môj otec vôbec nebol nadšený, no stálo to za to, vždy sme tu mávali taký ten pocit slobody, akoby všetko ostatné, čo by nás mohlo trápiť bolo pod nami a nemohlo sa nás ani len dotknúť... “ pripustil profesor napokon.

A aj Harry sa práve teraz tak cítil, to miesto malo takú moc, takmer až podmanivú, akoby vskutku spoznalo iný typ mágie než to, ktoré poznačil Temný pán.

„Takže to vy dvaja ste to tu pozmenili tak, aby mali ľudia takýto pocit, keď sem prídu?“

„Áno, je o tak bola to spontánna detská mágia, ktorá zanechala stopy, chodieval som sem zvyčajne v tých časoch, keď som si potreboval pripomenúť, prečo stojí za to ďalej bojovať...“ oznámil mu profesor so všetkou vážnosťou, ktorej bol schopný.

Harry vskutku dokázal oceniť to, keď sa k nemu správal takýmto spôsobom a spoločne  upevňovali tú časť svojho vzťahu, na ktorú predtým nikdy nemali dosť času ani priestoru.

„Môžeme tu aj my zanechať stopu?“ opýtal sa celkom vážne, pretože to bolo práve to, čo by práve teraz chcel urobiť. Pridať niečo dobré, nejaký pocit, ktorý by mohol ďalej fungovať ako ich spoločný odkaz.

„Môžeme sa o to pokúsiť, ak si na to trúfaš...“ súhlasil Severus a neoslovil ho Potter, ostalo to nevypovedané vzhľadom na ich momentálny pohyb v anonymite, no Harry ten dodatok takmer cítil.

„Áno, chcel by som to skúsiť...“

Snape položil ruku na tú jeho, takmer tak prirodzene, akoby niečo také robili neustále, čo bola takpovediac aj pravda, ale zvyčajne sa to neodohrávalo takpovediac na verejnosti.

S jeho dotykom, akoby ním samým prešlo teplo. A on hľadal v sebe ten pocit, tú spontánnu mágiu, ktorá by sa mohla pridať do tunajšieho priestoru a zanechať trvalú stopu.

Cítil ako ním prešlo to príjemné teplo, šíriace sa celým telom, keď zanechával dotyk toho šťastia, ktoré práve teraz prežíval, keď sa ho on takýmto spôsobom dotýkal a uvedomoval si že aj profesor posiela tomu miestu svoje špecifické pozdravy, po ktorých prišla odpoveď v podobe láskavého dotyku, spojeného s príjemným pocitom, ktorý ho ovládal ešte dlho potom, ako profesor ruku odtiahol a dovolil odkazu, aby si našiel svoju vlastnú cestu, už mimo nich a ich vlastnú existenciu, len ako ich výtvor, neviditeľný, no kúzelný vo svojej podstate.

 A profesor ešte dodatočne zodpovedal všetky jeho otázky týkajúce sa tej jeho milovanej Lily, pretože dosiaľ sa ešte stále vyhýbali tej, ktorá milovala Jamesa.

Pretože Harry už aj tak so spomienok vedel, že by to nebolo práve najvhodnejšie.

Dozvedel sa o nej viac než kedykoľvek predtým a vedel, že Severus má vskutku takýto cit pre detaily, lebo si veľmi rýchlo zistil aj to, čo má rád on a ako k nemu pristupovať, aby ho dokázal upokojiť a zbaviť stresu.

Pomaly jedol a delil sa s ním o zážitky, ktoré on sám považoval za zaujímavé.

Takmer ako každý iný pár sa spolu len tak zhovárali a Harry sa snažil nemyslieť na zajtrajšok.

Nebolo to až také ťažké, keď cítil Severusovu ruku na svojom chrbte, keď jeho pohľad bol tým, čo ho opäť privádzalo na myšlienku, že by možno bolo dobré, keby ho práve teraz na tomto mieste pobozkal.

Vyzerajú predsa inak, sú chránení tou príjemnou anonymitou a ich terajšie podoby nikoho nezaujímajú.

Pomaly sa naklonil k nemu a vtisol mu nežný bozk na pery. Bozk, ktorý bol s istou dávkou opatrnosti opätovaný.

19. kapitola

21. kapitola