Pradiarska ulička 21. kapitola

na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika

obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska.  Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto. 

poznámka 2: bez korektúry, ešte nie je uroben, postupne sa to budem snažiť doplniť,po vlne horúčav a neúprosnom varení mozgov tu máme, novú časť...

 poznámka: nuž máme tu ďalšiu Pradiarsku uličku, kvôli predchádzajúcej absencii vhodného počasia na písanie som sa rozhodla, pridať aj ďalšiu časť. 
stále bez korektúry... 

 Pre Abequa.

„Ak ťa to až tak veľmi zaťažuje, možno by si vtom nemal vôbec pokračovať...“ povedal mu Snape tesne pred jeho odchodom na ministerstvo. A tváril sa dosť podráždene hlavne preto, ako Harry aj proti svojej vôli práve teraz vyzeral, lebo aj napriek tomu ich romantickému výletu, bolo pre oboch ráno dosť ťažkou skúškou nervov.

Harry okamžite pokrútil hlavou.

„Ja... zvládnem to... ja... bude to v poriadku, len potrebujem trochu viac vzduchu...“

Nejaký čas sedel na zemi s kolenami pri hlave a snažil sa neprežívať hrôzu pri predstave, že tam naňho bude čakať toľko ľudí, pred ktorými takpovediac očakávajú svojho hrdinu a nie to, že sa spustí z jeho podvedomia nejaká z tých pascí, s ktorými dlhšiu dobu bojoval.  

Snape  sa sklonil k nemu a náhlivo rozopol pár gombíkov.

„Nie, ak budete mať záchvat paniky, Potter, takto vás tam nepustím...“ upozornil ho chladne.

„Oddelenie záhad...“  zahlásil ženský hlas, výťah zastal na príslušnom poschodí už stála Eloise.

Harry bol náhle vytrhnutý zo svojich myšlienok na istého profesora, ktorého napokon presvedčil, aby mu dovolil zúčastniť sa procesu. No stálo ho to dosť veľa úsilia a už teraz bol hrdý na to, že sa mu napokon podarilo dostať samého seba pod kontrolu natoľko, aby mu to napokon bolo umožnené odísť, no profesor sa s ním rozlúčil spôsobom, ktorý ho rozhodne nenechával chladným.

„Ak na seba nedáte pozor, Potter, neručím za seba... rozumieš mi, Harry?“ skombinoval tieto dve spôsoby ich vzájomnej komunikácie a on dokázal len poslušne prikývnuť.

„Áno, samozrejme, Severus...“

Prijal jeho náhlivé bozky, prudké, neúprosné, takmer trestajúce, no on cítil, že nikdy nebol milovaný viac než, keď podliehal tomu tlaku.

No práve teraz sa musel sústrediť na to, čo ho čakalo  v najbližších minútach.  

Proces sa konal v novovybudovanej sieni, takpovediac narýchlo poskladanej kvôli priam eneromnému záujmu verejnosti, preto museli prejsť na vyššej poschodie do jednej z novších, nepoznačených dementormi, kvôli novému ministerskému nariadeniu, boli tieto miestnosti vyradené kvôli poslednej vojne totiž u mnohých ľudí vyvolávali neprimerané reakcie, súvisiace s registráciou čarodejníkov, ktorá zotrvala v pamäti čarodejníckej verejnosti, a boli označené za neprijateľné, vzhľadom na pár nervových zrútení spojených údajne so zlou aurou, ktorá do tých miest vsiakla potom, ako v nich bolo dementorom dovolené sa kŕmiť viac než kedykoľvek predtým.

A aj teraz z tohto miesta takmer až sálala akási temná aura, čo si však Eloise vôbec nevšímala a nevenovala tomu o nič väčšiu pozornosť ako praskline na jednej zo stien.

Oblečená pomerne formálne v čiernom čarodejníckom habite so znakmi svojho postavenia a nepochybne pripravená na to, čo sa malo odohrať približne o pol hodinu v jednej z hlavných súdnych siení. Pôsobia pomerne dobrým dojmom. Ako nedotknuteľná svedčiaca v tomto procese, rozhodne budila pomerne veľkú pozornosť či už u čarodejníckej verejnosti alebo u médií, no zvládala to zrejme omnoho lepšie než on, keďže vôbec nevyzerala nervózne a jej odpovede ani zďaleka nebolo kostrbaté.

Len jedna otázka ju dosť potrápila, keď sa jej opýtali na tie chýri spojené s jej stretnutiami s dementormi, to nebola ochotná komentovať a odvolala sa na článok v zákone, ktorý chránil jej nedotknuteľnosť ako zamestnankyne príslušného oddelenia.

Podstúpila dokonca aj prinavrátenie istých spomienok, čo bolo vzhľadom na povahu jej svedectva viac než nevyhnutné.

No inak na nej nebolo nič zvláštne, čo by stálo za zmienku, okrem jej vône, ktorá bola dnes trochu výraznejšia než predtým, no možno si to všimol len preto, lebo práve teraz stále tesne pri ňom a on zrazu cítil ruže.

„Ahoj, Harry, Dobré ráno, pán Dumbledore...“ oboch ich pozdravila, vyzerala pomerne pokojne a vyrovnane, čo Harry skutočne oceňoval.  

Jej svedecká výpoveď mala byť dnes a aj tak sľúbila, že bude s nimi počas celého procesu a aj pri prípadných odvolaniach.

„Ahoj...“ potichu hlesol Harry.

Aj on bol bezchybne oblečený, s dôrazom na každý detail, snažil sa vyzerať zdravo a schopne a nájsť v sebe tú dobre známu odhodlanosť. No mal už za sebou aj stretnutie s novinármi, ktoré nebolo preňho práve najpríjemnejšie, už si odvykol od tých bleskov prichádzajúcich z fotoaparátov a nepochybne to zvládol z kamennou tvárou len vďaka upokojujúcemu dotyku dualmancie a takisto aj Aberforthových pohotových vyjadreniach, ktorým sa vskutku nedali nič vytknúť.

S Hermionou a Ronom sa mali stretnúť rovno pred sieňou, nebolo im odporúčané, aby z bezpečnostných dôvodov stúpili do budovy spolu, bolo jednoduchšie kontrolovať dav, v ktorom vskutku panovali rôzne nálady, keďže nie všetci boli vpustení na proces, už len z toho dôvodu, aby nevznikli zbytočné roztržky spojené s bandou horúcich hláv, ako veľavýznamne Aberforth nazval, isté typy čarodejníkov, ktoré bolo lepšie, z celej záležitosti vynechať a udržiavať ich v patričných medziach, skôr než vyvedú niečo, čo by len zbytočne rozvírilo hladinu.

Rovnako aj vstup do budovy bol kontrolovaný a regulovaný tak, aby nedošlo k zbytočnej tlačenici a zmätkom s tým spojeným, aurori rozhodne mali čo robiť, aby udržali pod kontrolou, ten chaos vonku, vo vnútri nebolo možné ani len dovoliť, aby niečo také vypuklo, keďže by to narušilo proces a mohlo by to spôsobiť jeho odloženie.

No tie ich otázky, mu neustále vírili v hlave, akoby ich ozvenu ešte stále mohol počuť aj za múrmi ministerstva.

Prečo práve Severus Snape?

Je pravda, že ste ním posadnutý?

Čo vás vedie k očisteniu mena Dumbledorovho vraha?

Je pravda, že ste po boji s Temným pánom narušený a potrebujete byť pod dozorom?

Skutočne veríte, že pravá ruka pána Zla, jeden z jeho najvernejším špiónov si zaslúži Merlinov rád prvého stupňa?

Ako sa cítite, pán Potter? Čo vaše zranenia, ste už spôsobilý na to, aby ste mohli vypovedať...

To boli ešte tie vskutku príjemnejšie otázky, o tých ostatných, ktoré mu trhali srdce na kúsky a spochybňovali každú jeho myšlienku, sa snažil radšej ani len nepremýšľať.

Ešte nebol pripravený na to s nimi hovoriť o Snapovi, aj keď spolu túto záležitosť dosť často preberali, problémom bolo skôr to, že sa nezhodli na vhodnej alternatíve, kým Harry túžil po vyjadrení od srdca, Snape si skôr prial, aby bol opatrný a vyjadril sa skôr opatrne, prípadne dvojzmyselne, aby mal otvorenú cestu pre prípad možného neúspechu, ktorý profesor nevylučoval a bol na túto možnosť pripravený možno lepšie než Harry.

Život v anonymite, každopádne nebol až taký zlý, no on veril, že práve Severus Snape, si zaslúži omnoho viac než len takúto možnosť.

„Dobré ráno,“ zamumlal Dumbledore, stále ešte zahĺbený do nejakých papierov, keďže takpovediac prevzal úlohu svojho brata a bolo viac než zjavné, čo sa od neho bude očakávať.

„Ako to vyzerá ?“ opýtal sa jej Harry.

„Zatiaľ dobre, celý Wizengamot dorazil, vrátane nových členov a nikto nechýba a aj svedkovia do prvej časti procesu prišli načas, Hermiona a Ron nás už čakajú na mieste...“

To Harryho aspoň čiastočne upokojilo, potreboval, aby tam boli, aby vypovedali v prospech Severusa.

Keďže ich duševný stav nebol natoľko predmetom rôznych dohadov ako ten jeho.

Po cinknutí výťahu a vystúpení na vyššom poschodí, ktoré bolo po vojne kompletne zrenovované, však ako prvého uvidel Draca Malfoya.

Zaplavil ho chlad spojený s niečím takmer nedefinovateľným. A čiastočne sa aj hneval, na svojho niekdajšieho rivala, že vyviazol pomerne ľahko, zo svojho procesu aj napriek svojmu znameniu.

No jeho otec, ten sa musel zdržiavať v zahraničí spolu s jeho matkou a nebolo im dovolené viac vstúpiť na ich vlastnú pôdu, Draco teraz disponoval celým rodinným majetkom a dalo by sa povedať, že prebral na seba povinnosti dediča.

Nemal momentálne žiadnu verejnú funkciu, bol len tým pomýleným chlapcom, ktorý si získal odpustenie, ak by sa to tak dalo povedať a Harrymu až dosiaľ neprekážal, ale práve teraz sa v jeho mysli objavila akási takmer až temná zlosť spojená s ním.

Zradil.

Zradil.

Niečo v ňom sa akoby opäť prebúdzalo. A Harry takmer cítil prítomnosť ďalšej pasce, no nič sa nestalo, bol to len šepot, takmer na okraji jeho vedomia.

Zbabelec.

Zradca.

Rovnaký ako jeho otec. 

„Zdravím, Potter...“  pristúpil k nemu ešte skôr, než sa dostal k Ronovi a Hermione.

„Malfoy...“ oslovil ho stroho a neprijal ponúkanú ruku.

Opäť.

Aj napriek tomu, že vedel ako to s ním bolo, nedokázal sa k tomu prinútiť.

„Čo tu robíš?“

„To isté, čo Potter, chcem sa zúčastniť procesu...“

Harry nemal informácie o tom, že by mal svedčiť, pozrel na Abefortha, ktorý len prikývol.

„Áno, iste jeden zo svedkov obhajoby...“

„Vy ste oslovili aj jeho?“

Harry sa márne snažil v sebe tú zlosť potlačiť.

„Samozrejme, nezabúdajte, že je jednou z tých kľúčových osôb, dal som vám ich zoznam na preštudovanie...“ pripomenul mu prísne.

Harry musel uznať, že má pravdu, no bol to pomerne dlhý zoznam a on ho len tak preletel, pretože práve v tom období bojoval s jednou nebezpečnou pascou, na ktorú Severus dlho striehol v jeho mysli a možno ten zoznam nedočítal ani do konca, čo ho práve teraz dosť mrzelo, lebo by mal možnosť pripraviť sa na tú alternatívu, že Malfoy sa rozhodne to všetko pokaziť. Nepochyboval o tom, že má v úmysle ich podraziť.

Zbabelec.

Zradca.

Tie slová opäť rezonovali v jeho mysli.

No cítil aj iný vplyv, takmer nepatrné pokrútenie hlavou, prichádzajúce z dualmancie.

„Áno, iste, mal som možnosť si ho prehliadnuť...“ povedal napokon a bol rád, že k nim prišli aj Ron s Hermionou. 

20. kapitola 

22. kapitola