Pradiarska ulička 22. kapitola

 na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika



obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

 poznámka: bez korektúry, leto sa s nami lúči vo veľkom štýle, nuž čo sa dá robiť, ventilátor mi dnes výkonne opäť asistoval... v budúcnosti budem určite chcieť aj knihu Pradiarska ulička, myslím, že to bude super...  dajú sa do nej aj pekné obrázky a tak...

                                            Pre Abequa, Achája, Mononoke. 

„Len pokojne, Harry, postaráme sa o to, aby to dobre dopadlo...“ ubezpečovala ho Hermiona. Pocítil jej dotyk na svojom pleci, čo mu aspoň čiastočne pomohlo umlčať ten hlas, ktorý sa prebúdzal hlboko v ňom. Vďaka Severusovej pomoci jej dotyk preňho nebol nepríjemný a ani viac nemal pocit, že by bolo nutné jej ublížiť. Dualmancia mu pomáhala aj s týmto nepríjemným zásahom Temného pána, ktorý si očividne prial, aby ostal sám a bez priateľov, čo mu Harry samozrejme vôbec nezazlieval, lebo on sám prial to isté aj jemu.

„Malfoy, nebude robiť problémy, vie čo by ho čakalo...“ pošepol mu Ron a Harry vskutku oceňoval, že sa mu aj on snaží pomôcť.  A Harry si spomenul na tykadlá, ktoré mal na hlave, keď si svojho času dovoľoval na členov Dumbledorovej armády, tá spomienka mu pomohla prekonať túžbu mierne mu skomplikovať život.

Bol najvyšší čas na to, aby sa upokojil, keďže dvere do siene sa začínali otvárať a ľudia boli aurormi zoraďovaní tak, aby sa bezpečne a podľa možnosti bez zbytočného tlačenia pohodlne všetci, ktorí získali povolenie dostali do súdnej siene.

Harry sa snažil nevnímať šum hlasov, cudzie vône a blízkosť tiel, ktoré naňho aj napriek tomu podľa jeho skromného názoru tlačili až príliš, jeho priatelia však našťastie vytvorili dostatočnú hradbu na to, aby sa cítil bezpečne a po celý čas si opakoval, že to nemôže byť horšie, než to, ako keď mu dementori takmer vysali dušu. Toto pomalé presviedčanie mu umožnili vyzerať relatívne normálne a pomaly kráčať spolu s ostatnými bez toho, aby podľahol jednému z tých záchvatov paniky.

Cítil na sebe pohľady ostatných, otáčali sa, aby ho mohli vidieť, ich šepot sa stával zreteľnejším, keď pomaly prešiel po schodíkoch až k svojmu miestu, táto nová súdna sieň, pripomínala svojím tvarom arénu, osobne oceňoval upokojujúca modrá použitá takmer láskavo v kombinácii so vznešenou bielou. Miesta na sedenie boli pohodlné, pomerne zložito usporiadané do príjemného vzoru. Harry mal zabezpečené jedno z tých viac- menej oddelených lepších miest, ktoré Aberforth vybavil, nepochybne vzhľadom na jeho problémy, preto sa cítil pomerne dobre a získal aj určitý odstup od ostatných, čo mu pomohlo upokojiť sa.

Keďže bolo možné odblokovať zvuky prichádzajúce z hľadiska a nepatriace k procesu, jeho myseľ si rýchlejšie zvykala na tento priestor a komplikácie s ním spojené.

Ron a Hermiona mali miesto pri ňom, Eloise sedela nižšie, na miestach určených pre svedkov, neďaleko Draca Malfoya, ktorý sa po vstupe do siene tváril mimoriadne dôležito.

Jeho priatelia boli pri ňom skôr ako opora, no v prípade potreby, aby to bolo nutné, takisto boli ochotný pomôcť, aj s touto fázou procesu, ktorá bola podľa Dumbledora len zahrievacím kolom a tancom na horúcej streche, oproti tomu, čo bude nasledovať neskôr.

Aberfort, takisto nešiel hore, keďže mal v úmysle aktívnejšie sa zapájať do obhajoby, čo ešte viac podnietilo čarodejnícku verejnosť, k tomu, aby sa o tento proces zaujímali.

Nepochybne pod vplyvom tých posledných vojnových udalostiach, bol jeho brat vnímaný ako hrdina s nepoškvrnenou povesťou a všetkých zaujímalo, či aj Aberfort dokáže zastávať miesto svojho brata, to že sa až dosiaľ držal v úzadí a vyhýbal sa verejným záležitostiam v mnohých z nich prebudilo zvedavosť. Stal tak proti svojej vôli slávnou osobnosťou, od ktorej ľudia očakávali istú mieru angažovanosti, čo nepochybne vyvolalo aj zvýšenú návštevnosť v inak takmer opustenej Kančej hlave a jej pobočkách.

No Harryho pozornosť práve teraz okrem Aberfortha upútali, hlavne členovia Wizengamotu, ktorí v usporiadanom zástupe zamierili na svoje miesta, neďaleko tradičného rečníckeho pultu, za ktorý sa postavil minister mágie osobne.

Shacklebolt a Harry sa pozdravili pohľadmi, a on musel uznať, že mu zo všetkých ministrov, ktorých mal možnosť stretnúť vyhovuje asi najviac.

Kým všetci zaujali svoje miesta, Harry prešiel pohľadom po stoličke s reťazami, ktorá bola takpovediac súčasťou minulosti aj budúcnosti procesov, pretože tejto drobnosti sa zrejme nemienili vzdať ani v modernej a v celku príjemnej súdnej sieni, ktorá pomerne príjemne pôsobila aj na jeho utrápenú myseľ.

Na stoličke vzhľadom na to, že Severus bol úradne ešte stále mŕtvy, nesedel nikto. No Harry pocítil slabý záchvev hrôzy spojený s tým, že by v budúcnosti vskutku mohla spútať jeho milenca a nejaký čas bojoval s nutkaním, ktoré ho opäť prinútilo oprieť sa do dualmancie.

Pokojne, Potter, tá stolička nič neznamená, pokiaľ ju neobklopujú dementori, je v podstate neškodná.

Snapov hlas zaznel v jeho mysli, tak jasne, akoby bol blízko neho. A on ochotne otvoril dualmanciu, aby mu udelil viac priestoru.

Nenaplánovali si to tak to, ale Harryho vnútorný nepokoj, zrejme profesora podnietil k tomu, aby prehĺbil svoj vplyv.

Ale je strašná.

Ja videl som aj iné procesy a vždy... keď ich spútala, bolo to...

Akoby na nich čakal výlet do Azkabanu bez možnosti odvolania...“

Doplnil jeho myšlienku Snape.  

Asi tak.

Pomyslel si Harry trochu roztrpčene a pomaly pozrel späť na ministra. 

Nie vždy tomu bolo tak, pre niektorých bola aj vyslobodením.

Harry si spomenul na Luda Bagmana. Upínal sa na to ešte nejaký čas, až kým minister neotvoril proces.

„Dobrý deň, otváram teraz proces týkajúci sa pozbavenia viny alebo jej prípadného upevnenia v prípade, Severusa Snapa, pôvodne odsúdeného smťožrúta, obvineného z... zišli sme sa tu v trestnom procese, aby sme posúdili podnet pána Harryho Jamesa Pottera...“

Harry počúval, čo všetko mali v spise a nebolo to práve najpríjemnejšie. Nepochybne preto ho Snape opäť zamestnával blízkosťou dualmancie, ktorá pomaly rozptyľovala jeho obavy.

Snape pracoval v jeho mysli, tak dôkladne, až mal pocit, akoby sa svet okolo neho opäť stával znesiteľnejším miestom.

No keď sa naňho po prečítaní základných údajov upreli opäť všetky pohľady, na okamih opäť upadol do tej nepríjemnej agónie.

Cítil, že niektorí z nich sa nevedia vyrovnať z týmto návrhom a mal možnosť to aj počuť, keď z davu zaznel nespokojný šum.

„Čo vlastne chcete meniť, bol to odsúdený smrťožrút a vrah... nezaslúži si, aby jeho meno... tento proces nemá žiadnu... hodnotu pre slušného čarodejníka, je to výsmech...“

Nepochybne mal niekto záujem zmariť proces ešte pred jeho začiatkom a šlo takpovediac o jednu z tých bezvýznamných osôb, ktorá však mohla všetko úsilie zmariť.

Nečakal na nič a na nikoho.  

Harry vstal.

Celý jeho svet sa zachvel, prekonal to a ostal stáť.

Vedený akýmsi náhlym impulzom to urobil, presne keď sa k tomu hlasu začali pridávať ďalšie.

Pod váhou jeho pohľadu však všetci zmĺkli.

„Severus Snape bol tým najodvážnejším človekom, ktorého som mal možnosť poznať, neviete si ani len predstaviť, aké to čeliť mu, aké ťažké je stáť pred ním, a kým mnohí zlyhali a podrobili sa jeho vôli, on aj naďalej pracoval pre každého jedného z vás, preto aby ste tu dnes mohli sedieť... nič nežiadal, ale ja preňho žiadam spravodlivé vyrovnanie s minulosťou... nemusíte mi veriť, nemusíte so mnou súhlasiť, no ponechajte si aspoň otvorenú myseľ... aby ste dokázali vidieť aj to, čo nie je na prvý pohľad zrejmé...“ po tomto vyhlásení si Harry opäť sadol a z davu sa viac neozvalo žiadne podobné šomranie.

***

Sedel v menšej kancelárii, za stolom patriacim Eloise, so šálkou upokojujúceho čaju v rukách.

Bol vyčerpaný a mal plnú hlavu informácií, spojených s jeho milencom, niektorých dosť detailných a nie práve najpríjemnejších faktov.

Proces bol dosť náročný a trval pár hodín aj to si ešte urobili kratšiu prestávku tesne pred koncom, počas ktorej mu Severus povedal: „Vskutku dojemné, Potter...

Ale už teraz bolo jasné, že proces si vskutku vyžiada viac času, keďže svedecké výpovede boli dosť obsiahle a padali otázky, ktoré ich dosť potrápili.

„Vidím to tak na tri až päť procesov, ak budeme mať šťastie...“ poznamenal Aberfort.

„Až tak veľa?“

„Len tri budete potrebovať na vypočúvania a ďalšie dve, na skompletizovanie výpovedí a definitívne rozhodnutie... Merlinov rad si po prípade vyžaduje tiež nejaké formality, ak by k tomu náhodou došla a buďte si istý, že ja ich doženiem až k tomu...“ poznamenal Abeforth.

A Harry vskutku musel uznať, že také schopnosti má, lebo po tom Harryho výstupe držal proces pod kontrolou obhajoby a aj keď to bolo vskutku ako balansovanie na horúcej streche, vyzeralo to tak, že aspoň toto konanie by mohli zvládnuť...“

„Ale Draco Malfoy si napokon viedol dobre...“  dovolila si poznamenať Eloise, ktorá takisto prišla dole, bledá a vyčerpaná.

Ani nie tak, kvôli otázkam o Harryho, ako o sudcovi, ktorý jej neustále dával otázky týkajúce sa dementorov a jej výskumu, čo k procesu nepatrilo, ale očividne aj ona čelila istému tlaku z ministerstva, čo však neznamenalo, že sa mu aj poddala.

Stálo ju však veľa úsilia dodržať prísahu, spoliehať sa na zákon nedotknuteľných a pritom pokračovať vo svojom svedectve v profesorov prospech, čo bolo ťažké vzhľadom na to, že isté osoby, skôr chceli využiť jej terajšie postavenie vo svoj prospech.

„Musím uznať, že áno...“ Harry, ktorý Dracovu prítomnosť považoval najprv za dosť problematickú, musel uznať, že jeho svedectvo bolo jedno z tých lepších a takmer hladko plynúcich, Draco očividne dospel, niečo z jeho starého ja, akoby ustúpili do pozadia a on bol nepochybne jedným z tých dôveryhodných svedkov... aspoň na porotu a ostatných pôsobil, takmer ako stratený chlapec, ktorý sa prinavrátil späť k dobru a snažil sa pomôcť dosiahnuť spravodlivosť, s kontaktmi a menom, ktoré mala jeho rodina vo svete čarodejníkov, napriek všetkému, čo sa predtým stalo, jeho výpoveď presvedčila aj niekoľkých skeptikov, ktorých opäť naštartoval výpis Severusových hriechov.

„Sudcovia už skončili, mali by sme ísť...“ súrila ich Hermiona, ktorá práve teraz dohliadala na čas a na to, aby do siene nemeškali a nemuseli čeliť ďalšiemu zbytočnému tlaku.

Harrymu sa však uľavilo, že prišiel čas vrátiť sa do siene, znamenalo to, že prvý proces už zrejme majú za sebou. 

21. kapitola

23. kapitola