Vtedy som mala ten pocit 19. kapitola 1/3

 fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET

poznámka: po mojej korektúre, ale bude zrejme ešte ďalšia.

Tri dni po prepustení z nemocničného krídla sa v jej vrecku objavil pergamen. Cítila sa zvláštne, takmer akoby ho videla po prvý raz, akoby k nej už vôbec nepatril.

Tom už zjavne dospel k presvedčeniu, že by spolu opäť mohli nadviazať kontakt, ona by s tým ešte radšej počkala. Niečo sa zmenilo. Nevedela čo presne, no cítila sa inak. On v nej vyvolal niečo, čo sa už nedalo zastaviť. A čo bolo horšie, nevedela si predstaviť, že by to takto malo byť vždy, že by mali okolo seba len tak chodiť a už nikdy viac sa spolu nezhovárať. No tie tvrdé slová boli stále v nej, stále na povrchu, myslela na ne, aby nepodľahla tomu, čo on nazýval slabosť.

Prvé dni na fakulte boli zvláštne, také tiché, nikto si ju priveľmi nevšímal, nepochybne si po tom predchádzajúcom výbuchu pár ľudí možno vstúpilo do svedomia, no nemohla sa na to spoliehať,  v najbližšej dobe očakávala ďalší úder.

Jej myseľ v plnej miere zamestnávali úvahy o útokoch a ročníkové skúšky, ktoré neboli nikomu odpustené, ako im to stále dookola bolo zdôrazňované.

Priala si mať dobré výsledky, zvládnuť to bez toho, aby skončila na kolenách.

Hovorila si, že to musí len vydržať, že to už dlho nepotrvá a tento školský rok sa konečne skončí. A či už sa zmieri s Tomom alebo nie, bude mať pred sebou prázdniny, počas ktorých snáď opäť nájde samu seba.

To jediné ju motivovalo k tomu, aby pokračovala v učení a nespoliehala sa na nič iné, len na svoje vlastné sily.

Nepochybne práve preto na ten pergamen ani raz nepozrela, aj keď to bolo pre ňu opäť takmer nezvládnuteľné pokušenie.

A dokonca aj teraz sa náhlila do knižnice, lebo si potrebovala ešte prejsť nejaké veci na zajtrajšiu skúšku z obrany, ktorá bude v jej prípade zrejme tým najhorším, čo môže byť. Praktická skúška, to bolo niečo, čoho sa právom obávala.

Nebezpečenstvo útoku bolo momentálne minimálne, vďaka skúškovému obdobiu, počas ktorého boli chodby plné ľudí, zväčša zbierajúcich posledné informácie a opakujúcich si učivo v pomerne veľkých skupinách. No okrem tých študijných, tu bola aj jedna, ktorá ju prinútila zastať.

„Áno, je to pravda. Len to skús poprieť...“

Blacková kričala na Toma. Dovolila si niečo, čo bolo za iných okolností neprípustné.

Myrtla ostala stáť v rade zvedavcov, ktorí  sa zhŕkli pomerne blízko pri nich a sledovali tú scénu, zrejme s nádejou, že sa konečne deje niečo zaujímavé, čo nesúvisí priamo s útokmi.

„Stretávaš sa s jednou z nich, nesnaž sa to poprieť, Tom...“

„Neviem o čom hovoríš,“ odsekol jej spolužiak chladne.

Stál tam celkom pokojne, takmer akoby ho vôbec nezaujímalo to, že sa mu jeho spolužiačka práve snaží zničiť povesť.

„Tak prečo máš pri sebe toto, predtým som to videla u nej a teraz to máš ty?“  držala v ruke ten prívesok, ktorý svojho času bol jej darčekom.

Myrtla cítila ako jej srdce vynechalo pár dôležitých úderov.

Ona ho má?

Vie, že patril jej?

Videla ho predsa a čo teraz?

Čo teraz urobí Tom?

Srdce ju bolelo pri pomyslení na to, čo urobí, aby si zachoval svoju reputáciu. Nechcela to vidieť, nechcela to počuť.

„Dala ti ho ona, nepopieraj to... Priznaj, že sa s nami všetkými zahrávaš a pritom niečo máš s tou...“

Blacková jej nevedela prísť ani na meno.

„Nie, nedala...“ pokračoval Tom aj naďalej pokojným hlasom, kým ona vyzerala ako tesne pred zrútením.

Bolo to vpísané v jej pohľade. S tým už Myrtla mala svoje skúsenosti. Nevedela, čo sa medzi nimi opäť stalo, o takéto veci sa v poslednej dobe vôbec nezaujímala, no bolo viac než jasné, že ju musel niečím poriadne vytočiť.

Nesmie ju vidieť. Už aj tak vyvolala škandál, no stále sa to ešte môže zhoršiť. Chystala sa ustúpiť, no niekto ju zrazu postrčil a ona proti svojej vôli bola vtlačená do kruhu.

Mala pocit, že sa opäť zrúti pod váhou tých neúprosných pohľadov.

„Nič, som neurobil, Walburga... len som ten prívesok našiel, no nemám s tým nič spoločné, nerozumiem tomu, prečo robíš taký rozruch...“

„Pretože patrí jej...“ pokračovala neúprosne a tentoraz už aj ukázala na Myrtlu.

Tom sa pomaly otočil k nej.

„Tebe patrí tá vec?“ oslovil ju zdanlivo ľahostajne.

Myrtla pocítila na sebe jeho pohľad, nevšímavý, vôbec nie dôkladný.

„Je to moje, stratila som to, je to len darček od rodičov, som rada, že sa našiel, ďakujem...“ vyhŕkla rozrušene, vytrhla ho Blackovej z rúk a pretlačila sa davom.

predchádzajúca kapitola     nasledujúca časť