obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na
letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
Pre Henry.Wilde, Mononoke.
Fascinovane
sledoval tú priezračnú bytosť. Takú krásnu a krehkú.
Pomaly
zdvihla hlavu a pozrela naňho, tými očami, ktoré akoby vedeli viac, než
boli ochotné prezradiť. Mal pocit, akoby sa naňho dívala ona, akoby to nebol
len obyčajný patronus.
Tie
jej oči, akoby sa spájali s tými jeho, akoby sa mu snažili niečo povedať.
Natiahol
ruku, takmer akoby sa jej chcel dotknúť, no ona sa pomaly rozplynula, skôr než
mal možnosť to urobiť.
„Sentimentálny,
Potter?“
„Nie,
ja len... zdalo sa mi, akoby... akoby ona...“ bránil sa pomerne prudko.
„To
sa od vás dalo čakať, že práve vy si budete všímať tieto nepodstatné...“
„Ale
ja som to, nie je to len patronus, však, ako ste urobili to, aby pôsobila
tak...“ dovolil si ho prerušiť Harry, čo sa uňho nestretlo s porozumením.
„Mlčte!“
zahriakol ho Snape a zrazu ho mal za svojím chrbtom, no neprekážalo mu to,
lebo ešte stále vstrebával pocity spojené s tou spomienkou.
Vedel,
že by mal poslúchnuť, no nemohol prestať. Nedokázal sa k tomu prinútiť.
Rozrušenie, ktorému podliehal mu to nedovolilo a rovnako aj ten zdrvujúci
pocit, kdesi vo vlastnej hlave, ten tlak, vyvolaný nepríjemnou skúškou. A bol
zaplavený Snapovými pocitmi, akoby sa
náhle uvoľnila akási bariéra, ktorá ich doteraz od seba oddeľovala.
Snape
sa opieral o jednu zo stien, nepochybne sa snažil opäť ovládnuť a zavolať
svoje pocity preč, prinútiť ich k poslušnosti.
A Harry
na než reagoval, skôr než o tom stihol vôbec uvažovať, uvedomil si, že sa
dotýka profesorových pier, že ho tými svojimi bozkáva, vedený len svojimi
inštinktmi.
Profesorove
pery, na okamih chladné a zarazené, postupne prevzali jeho nesmelých pokus
pod svoje vedenie a prejavili skúsenosť, ktorá v jeho tele vyvolala
dosiaľ nepoznané pocity. Podriadil sa im, nebojoval s nimi, len dovolil,
aby pozvoľna plynuli, objatie, iné než predtým, v ňom posilnilo ten pocit
vzájomnej blízkosti, ten pocit, keď sa nechával unášať späť do bezpečia, do
tepla spojeného s blízkosťou tých skúsených pier, ktoré prebúdzali jeho
telo, cítil vzrušenie, prudko pulzujúce takmer na hranici znesiteľnosti. Nepochybne
aj druhá strana si uvedomila, k čomu smeruje tento ich vzájomný kontakt.
No
bol odsunutý nabok, neúprosne odtrhnutý od zdroja tej nekonečnej rozkoše.
Pomaly
sa k nemu všetko vrátili, všetko spojené s tým, koho práve pobozkal a kto
mu bozk pomerne ochotne oplatil.
Bol
to on.
Bol
to Snape.
Ten
istý Snape, ktorého predsa...
Ten
istý Snape, vôbec nie príťažlivý...
No
Snape, ktorý sa viac bozkávať a on...
Všetko
bolo také zmätené, také rýchle...
Nejaký
čas len prudko oddychoval na svojej strane a obával sa naňho čo i len
pozrieť, so strachu, že by ho za to mohol zabiť.
„Vy ste za nami prišli... chceli ste nás
varovať... vy ste chceli...“ nemohol tomu uveriť, že práve on, napriek tomu,
ako veľmi nenávidel jeho otca za nimi prišiel aj za cenu toho, že on ho tam
našiel ON. Pridržiaval sa radšej tej spomienky, radšej toho, čo videl, nechcel
premýšľať o tom, čo urobil.
Len
veľmi pomaly sa opäť obrátil k nemu. Miestnosť voľnosti akoby sa práve teraz až
priveľmi zmenšila.
Prudkosť
spojená so Snapovým zovretím ho však náhle ochromila. A jeho hlas znel
nebezpečne blízko.
Urobí
to opäť?
Urobí
to?
Jeho
srdce prudko bilo.
Jeho
telo takmer akoby bolo opäť zmietané na pokraji toho príjemného vzrušenia.
„Plakali
ste kvôli nej, vy ste plakali...“ zopakoval užasnuto a opäť bojoval
s pochybnosťami, ktoré naňho zaútočili plnou silou. Čo ak Snape skutočne
patrí k nim, čo ak sa v ňom zmýlil?
Čo ak je všetko inak, než sa zdá a on za nich jednoducho bojuje iným
spôsobom, jedným z tých bolestivejších, ktoré si vyžadujú osobné obete.
Jeho
myseľ to všetko akosi pomaly vstrebávala a snažila sa nájsť nejaký
argument, ktorý by mu umožnil upustiť od toho nadšenia spojeného s tým, že
niekto by mohol bojovať zaňho, že niekto o kom by to nikdy nebol povedal
skutočne riskuje všetko preto, aby on mohol...
Napriek
tomu o koho šlo to bolo upokojujúce, nebol sám, nech to bolo akokoľvek
ťažké, bol tu niekto, kto bol ochotný podstúpiť tú ťažkú a neistú cestu...
„Ak
niekomu poviete čo ste videli, Potter, ak čo i len raz otvoríte ústa, hoci
aj pred tými vašimi priateľmi, to čo ste doteraz so mnou zažili, bude len slabý
odvar toho, čo vás čaká...“
„Nikomu
to nepoviem, pane...“ prisľúbil mu ochotne a nejaký čas naňho ešte hľadel,
lebo práve teraz sa celý jeho svet obrátil a on nevedel, či skutočne len
nepodlieha nejakému ďalšiemu sebaklamu.
Snape
ho pustil, tvrdosť jeho dotyku, ešte nejaký čas cítil na svojom tele.
„Sadnite
si, teraz si rozoberieme váš test...“ vyzval ho chladne a nevšímal si to
jeho priam odzbrojujúce nadšenie. O ich bozku nepadlo z jeho strany
ani len slovo, akoby sa vôbec nič nestalo, za čo mu bol práve teraz svojím
spôsobom vďačný, lebo čo sa týkalo toho ani on nemal slov a nevedel, čo by
mal vlastne povedať, ako ospravedlniť niečo, čo urobil pod vplyvom svojich
inštinktov.
Snape
nepochybne potreboval utešiť a on to preňho urobil, k tomu tie jeho
pocity smerovali.
Harry
bol rád, že ich už má opäť pod kontrolou, nevedel kedy presne k tomu došlo,
no už ho neobklopovali, a tak to bolo zrejme najlepšie.
Poslúchol,
aj keď chcel hovoriť o niečom inom, stále v ňom ešte žila myšlienka,
že on by mohol byť... že by mohol byť...
Profesor
si pomaly sadol oproti nemu.
Dal
mu čas, aby sa upokojil, nepochybne dostatok na to, aby sa z tej spomienky
spamätal.
„Neuspeli
ste... od hviezdy vášho formátu, som očakával viac...“ vyhlásil chladne.
„Nepovedali
ste mi, čo by som mal urobiť, akoby som sa mal pred vami brániť...“
„Ani
Temný pán vám nebude nič vysvetľovať, keď na vás použije silu svojho útoku...
jeho legilimancia a oklumencia sú na úrovni, o ktorej sa vám
a mnohým iným môže len snívať... vy nielenže nebudete vedieť, čo sa
s vami deje, no môže sa stať, že ani nepostrehnete, kedy sa ocitnete
v jeho moci...“
predchádzajúca časť nasledujúca časť
