obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na
letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
poznámka: stále ešte bez korektúry, ehm... a ešte k tomu tie teplotné skoky zas spôsobili, že som nachladená takže ehm... bude to zas veselé, keď ma to pochytí naplno to zas bude...
Pre Vai, Henry.Wilde, Profesor.
„Kam si myslíte, že idete,
Potter?“ zastavil ho profesor, skôr než mal vôbec možnosť priblížiť sa
k tomu stvoreniu a zistiť, o čo vlastne ide. V jeho mysli
stále rezonovalo to, že Sirius by mohol byť v nebezpečenstve, nič iné ho
nezaujímalo. Harry samozrejme očakával odpor z jeho strany.
Jednou rukou ešte stále držal
toho zvláštneho pomerne nepríjemne vyzerajúceho tvora.
Snažil sa dostať z jeho zovretia
a postupne nariekal čoraz viac, takým tým absolútne ľudským spôsobom,
ktorý vyvolával v Harrym zmes ľútosti, prekrývajúci počiatočný odpor.
„Musím zistiť, čo je so
Siriusom, tá vec s ním možno niečo urobila, možno potrebuje pomoc...“
„Black sa o seba postará
sám...“ chladne ho odbil Snape a chcel zavrieť dvere, ale Harry nemal
v úmysle ho tentoraz poslúchnuť.
„Nemôže ma vidieť, kým to
nedovolíte, len chcem byť pritom, chcem vedieť čo sa stalo... Nedôverujem vám,
čo sa týka neho, chcem si byť istý, že ak bude potrebné preňho niečo urobiť, že
o to bude postarané, je to môj krstný otec, tomu predsa aj vy musíte
rozumieť...“ trval na tom aj napriek tomu, že riskoval mužov hnev a ďalšie
následky s tým spojené.
Snape sa zvyčajne nesprával
práve najrozumnejšie pokiaľ šlo o jeho krstného otca. Keby mal na výber,
koho nenávidí viac, Harry by mal možno veľkú šancu skončiť na druhom mieste,
lebo pokiaľ šlo o jeho bývalého spolužiaka dokázal sa správať dosť
nepríčetne.
A zrejme aj tentoraz
bojoval s tým nutkaním, pretože spôsob akým naňho hľadel by Harryho za
bežných okolností prinútil ustúpiť, ale nie teraz, teraz nebolo sily, ktorá by
ho zastavila, keď šlo o jeho jedinú skutočnú rodinu.
„Rozumiem tomu, Potter, viac než
si vôbec dokážete predstaviť... Tak dobre, poďte, ale nebudete sa mi pliesť pod
nohy...“ vyhlásil Snape kyslo, no napokon od tých dverí ustúpil a nechal ho
prejsť, zrejme usúdil, že bude lepšie mu to tentoraz vzhľadom na to, že šlo o blízku
osobu dovoliť.
„Nebudem vám prekážať v ničom,
čo bude potrebné urobiť,“ ubezpečil ho Harry spokojne, nič viac nepotreboval
len jeho súhlas, svojím spôsobom mu bol vďačný za to, že mu niečo také umožnil.
Cítil sa tak zvláštne, keď s ním
stál neďaleko toho stvorenia, ktoré začalo vskutku ukážkovo nariekať a triasť
sa.
Snape sa nad ním sklonil.
„Kto ťa poslal, Greengrass?“ oslovil ho priezviskom, ktoré k nemu
zrejme prináležalo.
Ten
tvor pomaly zdvihol hlavu, prestal sa chvieť.
„Vy
ste ma nazvali mojim menom, vy ste to urobili...“ žasol nad tým, takmer akoby
šlo o niečo výnimočné.
„Áno,
iste,“ bez záujmu odvetil Snape a pomaly posadil tú zvláštnu osobu na
stoličku, za čo si zrejme vyslúžil to, že stvorenie prestalo nariekať.
„Je
to predsa tvoje meno, alebo nie...“
„Alchymista
Greengrass...“
Tvor
prikývol a venoval Snapovi jeden z tých pomerne prívetivých pohľadov,
akoby snáď zabudol na to, ako bolestivo zasiahol do priestoru jeho mysle.
Harrymu to takmer pripomenulo to, ako sa naňho díval Dobby, keď mu ponúkol
miesto, svojím spôsobom to bolo veľmi podobné.
„Áno,
áno presne tak...“ tešil sa ten tvor a už viac neplakal, len sa naňho
díval tými svojimi znepokojujúcimi očami.
„Odpovedz mi na moju otázku...“ nebezpečným
tónom hlasu mu prikázal Snape. Harry
videl, že sa opäť dostal blízko, že jeho pohľad akoby smeroval kamsi dovnútra
toho tvora, ešte stále ho mal pod kontrolou, zlomil ho a nepustil ho zo
svojho zovretia.
Bolo
to desivo fascinujúce, že niečo také je možné urobiť s ľudskou mysľou za
taký krátky čas.
„Môj
starší brat, za mnou prišiel, keď ste ho
ráčili vyhodiť, a sľúbil mi, že mi dovolí, opäť vidieť ju, že mi ju vráti,
keď urobím isté veci, no ja som nechcel, nechcel som, ale on mi časť z nej
vrátil a teraz je tam, tam vonku, čaká...“ ukázal kamsi von do tmy.
„Myslíš
staršiu dcéru Grengrassovcov, tú o ktorej sa nehovorí...“
„Áno,
presne tú, ona je stále so mnou v mojom srdci, moja obľúbená neter, vždy
ku mne bola dobrá, vždy ma chránila, bol som jej spoločníkom, kým bola doma a musela
žiť v ústraní... veľká škoda, veľká škoda, že práve ona je šmukel, veľká
škoda...“
„Čo
si urobil?“ prerušil jeho lamentovanie.
„Zisťoval
som veľmi rýchlo a šikovne, niečo čo by vás mohlo v jeho očiach
skompromitovať a zachytil som isté chýry, kdesi v diaľke, že Vyvolený
nie je tam, kde by mal byť, že možno vy by ste mohli vedieť, kde sa nachádza,
tak som to skontroloval a šiel som tam... a ten dom... viem, že tam
nie je, a cítil som ako mnohé iné nižšie... bytosti nárast starej mágie vo
vašom dome... je tu, však je tu...“
„Pokračuj...“
opäť ho prerušil Snape, keď zrejme usúdil, že sa do toho začína príliš
zaplietať.
„Šiel
som do toho domu, do domu Blackovej, lebo sa povráva, že je tam... sú isté
cesty, isté staré spojenia, ktoré ostali neprerušené... on tam bol, opitý, spal
na dlážke, vstúpil som mu do snov a ukradol podobu, ukradol som si pre
seba, aj nejaké náznaky... moje znalosti na to stačia, ak je myseľ zastretá a nesústredená...
dokážem, aj ja dokážem... inak než vy, no áno.... A vedel som, že ak sa na
chlapca opýtam ako jeho krstný otec, tak možno niekoho oklamem, možno ostanete
voči nemu slepý tak, ako zvyčajne a dostanem sa bližšie... možno zabránim
tomu, aby On, aby on... ublížil jej za informáciu, ktorá by mohla postačiť na
to, aby bolo obe opäť v bezpečí, aby matka nemusela viac trpieť a aby
sa dcéra vrátila domov... Všetci vedia, že pokiaľ ide oňho, Severus Snape robí
chyby, že podlieha svojim pocitom, ale dnes nie, dnes nepodľahol, čo je dnes
iné, čo je iné... “ náhle sa vrhol
dopredu, akoby pod vplyvom akéhosi šialeného impulzu.
Snapovo
zaklínadlo ho však surovo zhodilo späť na stoličku. Zastonal od bolesti a rukami
si chránil tvár.
„Čo
sa stalo s Blackom?“
„Nechal
som ho tam, ďalej spať, ďalej sladko spať...“ zatiahlo to stvorenie nešťastne a nejaký
čas to vyzeralo tak, akoby sa snažilo zastaviť svoje vlastné ústa, akoby samé
so sebou zvádzalo krutý boj.
