obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na
letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
Pre profesor, Vai, Henry.Wilde
Spokojne privrel oči.
Ešte nechcel, aby sa to
skončilo, prial si, aby tie pocity v ňom pretrvávali čo najdlhšie. Bol
obklopený pokojom, zbavený všetkého napätia a šťastný.
Nesnažil sa to priveľmi analyzovať,
len to prežíval a nechával všetko ostatné bokom.
Dovolil pomaly odznievajúcej
slasti, aby sa ho ešte nejaký čas dotýkala. Ešte sa nechcel prebudiť
z toho príjemného opojenia.
Podľahol tomu príjemnému pocitu
a zaspal, opretý o svojho milenca, spokojný, že môže byť pri ňom.
Jeho sny boli len matnými
obrazmi, boli pokojné, plné akýchsi zvláštnych pocitov, ktoré akoby ani len
nepatrili jemu.
Díval sa na oblohu, sledoval
hviezdy a bol unášaný kamsi ďaleko, obklopený akousi zvláštnou úľavou,
ktorú pociťoval hlboko vo svojej duši.
***
Pomaly otvoril oči.
Všimol si pás slnečného svetla
lenivo presvitajúcim cez ťažké záclony. Jeho milenec sa posunul.
Matne vnímal znepokojujúci pohyb
hada, prebúdzajúceho sa spolu s tým tetovaním, ktoré spôsobilo, že bol
náhle zbavený tej príjemnej opory, ku ktorej sa tisol celú noc a spal
hlbokým a pokojným spánkom, z ktorého bol práve teraz dosť nešetrne
prebudený.
Tetovanie lebky s hadom sa
hýbalo aj naďalej, takmer netrpezlivo, videl to a mal možnosť sledovať ako
starší muž zbledol. Ako všetko v jeho tvári prezrádzalo nepríjemné
napätie.
A uvedomil si, po prvý raz
od toho náhleho prebudenia, komu tá ruka s tým tetovaním patrí. Bolo to
ako úder, ako niečo čo sa pomaly šírilo celým jeho telom, až kým to nedopadlo
na to správne miesto.
Spomienky prešli jeho mysľou ako
prudká lavína a on sa spamätával zo všetkých tých obrazov z minulej
noci. Aj z toho čo im predchádzalo a vedel, že nie je tak celkom bez
viny, aspoň nie v tomto prípade.
Provokoval
ho.
Zašiel
priďaleko...
On
so Snapom skrátka...
On
a Snape.
Nemohol
predsa...
Snape
nie.
On by predsa nedovolil, on ho
síce provokoval, ale nemyslel to predsa až tak vážne a jeho profesor, on
by predsa... Ale stalo sa to, jeho telo
mu dávalo jasný dôkaz už len tým, že cítil isté miesta, o ktorých predtým
nemal ani len poňatia, že by mohli byť až také citlivé.
Všetko v jeho mysli sa
krútilo podobným spôsobom a on mal z toho čoraz väčší zmätok, lebo sa
mu to páčilo, lebo ešte pred chvíľou bol v zajatí tej príjemnej blaženosti
a chcel si ešte nejaký čas poležať v posteli, nepochybne by zrejme
ani len neotvoril oči, keby sa ten muž nepohol ako prvý.
„On vás povolal?“ opýtal sa,
pretože to bolo to jediné na čo sa práve teraz dokázal
„Áno, Potter, Temný pán má
očividne v úmysle so mnou práve teraz hovoriť...“ vyhlásil Snape pomerne
drsne, vzhľadom na bolesť, ktorá ho zrejme práve teraz zamestnávala asi
najväčšmi.
Snape vzal svoj prútik a na
nejaký čas naňho Harry nemal dobrý výhľad, lebo to všetko, ešte stále to bolo
také zvláštne také zmätené, no keď sa k nemu vrátil bol už kompletne
oblečený a upravený.
„Budem musieť ísť, keby sa so
mnou stalo, viete čo máte robiť... nemusím vám to pripomínať...“
„Áno, pane...“ hlesol Harry
a žalúdok sa mu stiahol pri predstave, že by tá situácia mohla nastať.
On sám veľmi dobre poznal ten
pocit a až dosiaľ neveril, že by to mohol byť jeho prípad. No teraz, keď
videl ako to bolo vpísané v jeho tvári, ako počítal s tou možnosťou,
že by sa už vôbec nemusel vrátiť, nemyslel si, že je to len maska, že je to len
spôsob, akým by sa jeho samého snažil oklamať. Cítil to z neho aj
v emóciách, ktoré opäť vnímal spolu s ním.
„Pane, opäť to cítim... vaše
emócie...“ uvedomil si, že došlo opäť k istému narušeniu Snapovho
súkromia.
„Isteže áno, Potter, prekvapilo
by ma, keby potom čo sme spolu urobili, k niečomu podobnému vzhľadom na
ochranné kúzlo nedošlo, asi sa tomu nevyhneme a nie je možné s tým
teraz nič urobiť, jednoducho nezasahujte a ak vás uložím za stenu, urobte
mi láskavosť a nesnažte sa odtiaľ vyjsť... následky môžu byť kruté, no to
už istotne viete, však?“
Harry pomaly prikývol.
„Ale čo sa stane so mnou, ak...
ak by...“
„Predpokladám, že moje pocity už
potom vnímať nebudete a vrátite sa späť k sebe...“ vyhlásil ten muž
pokojne, akoby nešlo o nič výnimočné.
Nejaký čas naňho znepokojene
hľadel.
Snape nemohol predsa len tak
umrieť bez toho, aby si vyjasnili to všetko, čo sa medzi nimi stalo, bez toho,
aby zistil prečo on a ako vlastne došlo k tomu, že jeho provokácie
zašli až tak ďaleko.
Samozrejme vedel to, aspoň si
myslel že to vie, ale čo sa týkalo jeho profesora, chcel vedieť čo sa teraz
stane, keď spolu... Ani to nemohol vysloviť v súvislosti s ním, no aj
tak by si to rád zopakoval, keby mal tú možnosť, čo ho ešte viac utvrdzovalo
v tom, že v skutočnosti ani nevie čo by chcel.
Chcel mu povedať, vlastne ani
nevedel čo presne, no Snape zjavne kvôli svojej bolesti neodkladal stretnutie
s Temným pánom.
Ledva sa z toho všetkého
stihol spamätať a on bol už preč.
***
Netrvalo dlho a videl kožené
kreslo, otočené smerom k ohňu a hada, skrúteného neďaleko neho.
Ostal radšej ležať na posteli,
lebo vedel, aké to dokáže byť zlé, keď je takto zrazu vytrhnutý zo svojho
bytia.
Snapove pocity práve teraz
neboli veľmi jasné, zakrýval ich aj pred ním, cítil len slabé záblesky niečoho,
čo vyzeralo, ako istý druh záujmu, no
tie jeho hovorili za všetko.
Hlavne v súvislosti s osobou,
ktorá ležala na zemi, schúlená do klbka. Pomaly k nemu zdvihla zrak.
Navonok to nevyzeralo tak, že by
sa jej niečo vážne stalo, no jej oči prezrádzali niečo, čo sa Harry radšej ani
neodvážil skúmať.
Bola to ona, osoba, o ktorej
sa teraz toľko hovorilo.
„Vitaj Severus...“ zaznel ten
dobre známy hlas a kreslo bolo odsunuté.
„Pán môj...“
Snape automaticky klesol na
kolená pred svojím pánom.
A Harry pocítil znechutenie
spojené s tým, že mal možnosť vidieť ako svojmu pánovi prejavuje úctu.
Kým sa Helen Greengrassová, tak
sa to dievča zrejme volalo, čo sa dozvedel po rozhovore s Dobbym, ktorý
jej meno poznal od domáceho škriatka z rodiny Greengrasovcov, odplazila
ďalej z jeho dosahu a pohľadom nervózne sledovala hada.
„Vstaň, Severus...“ prikázal mu
lord Voldemort.
Harry nič viac nevidel, lebo sa
objavila stena.
Cítil, že bol za ňou okamžite
ukrytý bez možnosti úniku.
Vnímal pohyb niečoho ťažkého za
ňou vnímal spolu so slabou odozvou Snapových pocitov.
A za stenou boli okrem neho
aj iné záležitosti, opatrne krúžili okolo neho a niektoré sa tisli
o krajom.
Zjavne spomienky, ktoré Temný
pán nemal vidieť a zrejme ani Harry na nich nemal právo, lebo sa ukrývali
aj pred ním.
