Nechcem si vziať tvoju bolesť 1. kapitola 2/3

názov: NECHCEM SI VZIAŤ TVOJU BOLESŤ...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti ...  Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj  vieru v seba... 

pôvodne som to ešte nechcela pridávať, no mám také zvláštne nálady, tak si myslím, že teraz to bude dobre, keď si ich odbijem na tejto poviedke...

poznámka: poviedka by mala mať asi tak 10 kapitol. (poviedka ešte nemá vytvorené svoje menu, to dorobím neskôr...)

 Pre Farah.

„Strážca... môj bdelý strážca...“ vyslovila to, skúšala ako to znie a páčilo sa jej to.  Pomaly sa prepadala do nepokojných slov, plných pohybujúcich sa postáv a kriku, prudkého behu a otvárajúcich sa skriniek miznutia.

Kdesi na pozadí, cítila jeho prítomnosť, blízkosť tej sily, ktorá do jej vnútorného sveta práve teraz nezasahovala, bola len kdesi na pozadí, ako zabudnutá myšlienka, ako niečo čoho sa bojíte dotknúť, aby ste úplne nepodľahli hrôze.

Jedna z nich s pomerne neprívetivo pôsobiacim vzorom, bola tou, pred ktorou sa snažila uniknúť.

No bola neustále priťahovaná späť... a tie hlasy, kdesi tam v pozadí ju priam nútili vstúpiť dovnútra.

Hlasy, spájajúce sa s teplom a láskou, tie hlasy, ktoré v nej predtým prebudili bolesť, no teraz boli len súčasťou toho nepríjemného nátlaku.

Dvierka sa zabuchli, pocítila tmu a pohyb svojho tela, krútenie kamsi ďalej, nespokojné trhnutie.

Ležala v tráve.

On vedľa nej.

Na niečom sa smiali.

„Čo na nás tak pozeráš?“

Zrazu bola niekým iným, bola postavou, ktorá len pozorovala dvoch ľudí sediacich v tráve.

Bola neželaným hosťom.

„Nepozerám...“ bránila sa prudko, no aj tak od nich nemohla odtrhnúť oči.

Krásne dievča a chlapec.

Obaja spojení tým pocitom, ktorý jej nebol dopriaty vo svete bez bozkov, v ktorom žila ona.

Teplo silná vlna tepla, smiech a túžba uniknúť.

Priam od nich letela, zahanbená ich zvonivým smiechom.

Prudko do temnoty, ďalej od svetla a zrazu cítila, ako padá, kamsi hlboko, tak hlboko, že nedovidela na dno.

Priala si, aby ju niekto zachytil, no nikto sa neobjavil, žiadne ruky, len tma len chlad. A istota blížiacej sa smrti.

Bolesť.

Prasknutie niečoho, niekde blízko.

Prebudila sa.

Našla samú seba, neďaleko tej postele, na ktorej predtým zaspala. Až teraz si uvedomila, že ide len o akúsi úzku a nie veľmi dobre držiacu konštrukciu. Nebolo vôbec ťažké z nej spadnúť.

Cítila ako kolenami vrazila do tvrdej dlážky. A ten pohyb spôsobil, že sa príbytok, v ktorom sa nachádzala mierne rozkolísal.

S námahou sa postavila na nohy. Deka, ktorú mala okolo seba omotanú jej prekážala, no nevzdala sa jej. A voňala tak sladko, akoby po nejakom sladkom ovocí... A ona po dlhom čase pocítila hlad, nebola hladná odkedy im hrozili všetky tie veci, spojené s jej pôvodom vrátane vypočúvania, odkedy sa museli skrývať tak nepocítila hlad, až teraz... práve teraz...

„Tak sa pozrieme, čo všetko tu je...“ povedala len preto, aby zistila, či ešte dokáže použiť svoj hlas.  

A pomaly si začala prezerať ten príbytok, ktorý sa stal jej útočiskom.

Šlo to ťažko, jej pohyby boli trhané a nedokázala sa takmer na nič sústrediť.

Cítila chlad a akýsi neurčitý pocit malátnosti. No inak bola v úplnom poriadku, to čo jej dal, pomohlo.

Vzduch voňal takmer sladko, cítila ako sa jej chrbta dotkol vietor.

A opäť buchli dvere, to bol ten zvuk, ktorý ju pôvodne prebral zo spánku.

Pomaly sa otočila, vedená priam šialenou zvedavosťou, vyšla von.  

Svet okolo nej sa znovu vyjasňoval, znovu javila záujem o všetko, čo bolo blízko nej, lebo už necítila ani tú bolesť, ani ten žiaľ.

Pamätala si, čo ju sem priviedlo a myslela aj na strážcu na to, či je stále tu, alebo ostala sama, zbavená jeho vplyvu.

Práve teraz ho nevidela, pocítila takmer až fyzickú paniku pri predstave, že by mala ostať sama, že by viac nepočula ten príjemný hlas aj napriek tomu, že vedela komu patrí.

Potlačila ju však, aspoň natoľko, aby sa mohlo poobzerať.

Všade okolo nej bol dlhý rad akýchsi prívesov, prázdnych, na zemi boli pohodené veci, niektoré prívesy boli zničené, rozbité, spálené...

A ona stála pri jednom z nich, pri takom, ktorý ešte vyzeral pomerne zachovalo. Pritískala si deku bližšie k telu.

A pomaly prechádzala po tých úzkych uličkách, medzi jednotlivými prívesmi. Počúvala ako sa vietor zapieral do plechu, ako sa sem-tam ozvalo jedno z tých teraz už dobre známych buchnutí.

A sem- tam zazrela aj kúsok spálenej zeme, kúsok akejsi veci... A zrazu len tak narazila na debničku s jablkami.

Vyzerali dobre, neporušene, siahla do nej a jedno si vzala, chutilo sladko, tak si vzala viac a zamierila dozadu.

Rozoznala slabý obrys temného znamenia, lenivo sa vznášajúci nad týmto teraz už opusteným miestom.

„Boli aj tu, našli vás a vy ste si to možno ani nevšimli, možno ste ani nepochopili o čom im šlo, ani ja to nechápem, prečo nás nenávidia, prečo si vždy myslia, že sú niečo viac... aj ja predsa nosím prútik a necítim sa tak... Vo vás možno nebola ani mágia a aj tak ste museli zaplatiť... Tak by to nemalo byť, nie nemalo, nemalo...“ opakovala takmer ako zmyslov zbavená a po tvári jej nekontrolovateľne tiekli slzy.

Nejaký čas sa dívala na oblohu a to znamenie, akoby v jej mysli znovu ožívalo, ako v tú noc.

 „Prepáčte, veľmi ma to mrzí... Mrzí ma to, že čiastočne som takmer taká ako oni, lebo si želám, aby sa to isté stalo aj im...“ šepla ospravedlňujúco, akejsi hračke ležiacej v blate.

Pustila jablká na zem a vydala sa cestou späť pomedzi prívesy.

Vrátila sa do toho svojho a čakala na jeho návrat. 

predchádzajúca časť  nasledujúca časť