Pradiarska ulička 24. kapitola

 na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika

obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska.  Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto.

 poznámka 2: stále bez korektúry, ale ja to postupne dorobím, každopádne poviedka ťahá na predĺženie, lebo cítim, že ešte stále sa tam dá dosť toho písať a nechcem to len tak seknúť... takže predlžujem na 28.

 Pre Profesor, Mononoke.

„Nemysli si, že tým sa to skončilo...“ prísne si ho premeral jeho domáci a zároveň milenec v jednej osobe, keď mu priniesol raňajky do postele.

„Aj ja ti prajem, dobré ráno, Severus...“

Pomaly zložil tácku na jeho kolená a tváril sa ako nevinnosť sama.

Bolo to viac než nevyhnutné pretože jeho milenec sa už nejaký čas necítil dobre a bol dosť slabý, potom ako ho vytiahol z toho nepríjemného zovretia Temného pána. A Harry chcel zabezpečiť všetko potrebné, aby nedostala s postele, skôr než sa zotaví natoľko, aby dokázal opäť rozumne fungovať.

Pričom sa snažil nemyslieť na to, že je v tomto stave práve vďaka nemu a neposlúchať to čo by mohlo jeho myseľ opäť začať nemilosrdne zožierať.

 „Mrzí ma, že som ťa zarmútil, Severus a rád by som ti sľúbil, že sa to už nestane, ale chcem túto záležitosť dotiahnuť dokonca, ty vieš, že nebudem mať pokoj, kým...“ nebol ochotný ustúpiť, čo sa týkalo tejto záležitosti nemohol ho nikto presvedčiť o tom, aby v tom prestal pokračovať.

A určite nie teraz, keď bol ten najvhodnejší čas na to, aby získali všetko. Tie pasce sa mohli objaviť kedykoľvek, prepadnúť ho aj počas pokojného spánku, to že momentálne súviseli s jeho strachom, bola len nepríjemná komplikácia, nič viac.

„Nesúhlasím, jednoducho, nemôžeš pokračovať, nedovolím, aby si kvôli osobe, pre ktorú je všetko stratené...“ naďalej naňho kričal Severus Snape. Takto zrána to však bolo dobré znamenie, lebo nemal za sebou práve tú najlepšiu noc a Harry takisto prežíval pomerne silnú úzkosť pri pohľade na to, ako zle vyzeral, kvôli tomu že ho doslova vytrhol Temnému pánovi v poslednej chvíli.

„Všetko stratené?“ Harry naňho uprel mimoriadne nespokojný pohľad.

„Ak pre teba, tak aj pre mňa, na to nezabúdaj... Musíš si trochu viac veriť, oni ťa podporia, Aberforth, mi sľúbil, že... to nenechá len tak a vieš, že on sa na prvý pohľad nezdá, no je to Dumbledore... A možno to už bola posledná...“

„Tým si nemôžeš byť istý a tvoje svedectvo by to mohlo ešte zhoršiť, nevieš čo sa stane, ak ...“ hneval sa ďalej a bolo veľmi pravdepodobné, že sa raňajok ani len nedotkne, čo sa Harrymu vôbec nepáčilo.

„Urobím všetko čo bude potrebné, len mi dovoľ, aby som pokračoval, môžeme urobiť aj to, čo sa mi predtým nepáčilo, ak to bude nevyhnutné, ale ja to teraz nemôžem vzdať...  sme tak blízko...“

„A nesnaž sa proti mne využívať svoje oči, Potter, lebo tentoraz to nezaberie, nedovolím ti to a to je moje posledné slovo... a nechci ma nahnevať, Potter, lebo ešte ani zďaleka nevieš, čo by ťa mohlo čakať, ak sa budeš o to aj naďalej pokúšať...“

Harry pochopil, že túto bitku prehral, no ešte ani zďaleka to nebol koniec. Teraz však bolo nutné trochu zmierniť to napätie, ktoré by si inak medzi sebou zrejme vybili iným spôsobom.

„Ešte sa o tom pozhovárame, neskôr, dobre, ale teraz... sa musíš naraňajkovať, inak ti to vychladne, nezabúdaj na to, čo si ty tak často hovorieval mne, raňajky sú najdôležitejšie jedlo dňa...“

***

Severus ešte stále spal.

No popoludní na chvíľu pracoval, aby mu pripravil elixíry, ktoré stále potreboval a nepochybne preto, teraz potreboval pokoj a dostatok času na to, aby sa jeho telo vyrovnalo s týmto nevyhnutným úkonom.

Harry sa snažil ho nerušiť, žiadnymi príliš hlasnými zvukmi, keď urobil všetko potrebné, čo sa týkalo domácich prác nepochybne s veľkou pomocou svojho prútika a nakŕmil Nyx, ktorá priniesla nové časopisy, sedel v Severusovom kresle a listoval v novom metlobalovom časopise.

Nedávno si objednal predplatné, len tak, aby sa rozptýlil, Severus nebol proti, obzvlášť preto, že nezrušil ani jeho časopisy, aj keď bol istý čas po smrti, teraz mal možnosť si ich prečítať a ostali mu aj tie z jeho poznámkami, za čo si Harry vyslúžil pár vášnivých bozkov, keďže zrejme šlo o jeho výskumné poznámky.  

Cítil sa pomerne dobre, dalo by sa povedať, že to nové nadanie, nemalo naňho veľmi veľký vplyv, aj keď na sebe pozoroval istú zmenu, bol omnoho pokojnejší a zjavne teraz bral veci skôr z tej lepšej stránky. No už si o tom stihol niečo pozrieť, nemohol spať, lebo Severus na tom nebol dobre, tak si niečo privolal z jeho knižnice, potreboval sa niečím rozptýliť, aby kvôli tomu nepodľahol panike.

A zistil hlavne to, že ak to nadanie bude skutočne mať, tak si ho to nájde, či chce či nie, pritiahne k sebe záležitosti týkajúce sa drakov, aj keby o to vôbec nestál. Bola to záležitosť starej mágie, niečo rovnako zriedkavé ako parselčina a on sám pochyboval o tom, že by práve teraz mohol čeliť niečomu podobnému, no chcel byť aspoň čiastočne pripravený na to, čo by sa relatívne mohlo stať, vzhľadom na jeho zložité prežívanie strachu to bolo viac než nevyhnutné.  

Pretože napriek všetkému bol spokojný s tým, ako konanie prebiehalo a chcel svojho partnera presviedčať tak dlho ako to len bude nevyhnutné, aby mal možnosť aj naďalej zaňho bojovať.

Blížilo sa ďalšie pojednávanie a bolo viac než nevyhnutné, aby sa ho mohol zúčastniť. Netvrdil, že sa nebál toho, čo sa stane, ak ho tá pasca zasiahne v tom nie práve najvhodnejšom okamihu, no musel to riskovať, ak chcel dosiahnuť, aby  jeden z najstatočnejších riaditeľov Rokfortu získal späť všetko, čo mu vzali.

Práve si prezeral dvojstránku o Angeline Johnsovej, vskutku to vyzeralo tak, že z nej bude veľká hviezda a jeho to veľmi tešilo, že sa jej tak dobre darí, lebo to bolo vskutku milé dievča, keď zrazu zachytil akýsi pohyb zaklínadiel, ktorý ho znepokojil.

„Harry, si tu, si doma...“ zaznel s krbu mierne pridusený hlas patriaci Eloise.

Rýchlo vstal a opatrne podišiel ku krbu, okolo ktorého sa práve teraz zhromažďovali ochranné zaklínadlá.

Jeho spolužiačka nič nevidela a zrejme ani nič nepočula, lebo krb nebol len tak ľahko prístupný, no Harry sa postaral o to, aby ho v prípade núdze mohli isté osoby skontaktovať.

Opatrne odblokoval aspoň tú hlasovú časť.

„Čo sa stalo, Eloise?“

„Harry, posielajú k vám aurorov, rozkaz prišiel z kancelárie vedúceho, neviem čo sa stalo, no zrejme majú nejaké podozrenie, no majú svoje spôsoby, ako sa dostať dnu aj bez pozvania, ak prídu a nájdu vás doma...“

Harry cítil, ako jeho srdce vynechalo pár dôležitých úderov.

To nebolo dobré.

Vôbec nie.

„Ďakujem, ja... budem sa ponáhľať, skutočne ďakujem...“

Zamieril do Severusovej izby spolu s prenášadlom, ktoré si rýchlo privolal z pohotovostnej skrinky spolu aj s tými ďalšími záležitosťami, ktoré by relatívne mohli potrebovať.

Severus je stále odsúdený, ak by prekonali ochranné kúzla, musel by ísť do Azkabanu, musel by riskovať, že...

Nerobil to rád, no musel zobudiť svojho milenca.

Nejaký čas trvalo, kým sa Severus spamätal.

„Severus... musíme odísť, zdá sa, že budeme mať návštevu, ktorá ťa tu nesmie nájsť... posielajú sem celý oddiel...“

„Ja musím zmiznúť, ale pre teba bude lepšie, ak ostaneš doma, ak by nás náhodou dostali oboch, nebolo by to pre teba dobré, nechcem ťa zatiahnuť do toho, čo sa stane so mnou...“ povedal mu profesor a bolo viac než isté, že to myslí skutočne veľmi vážne a Harry nebude mať dosť času na to, aby ho mohol presviedčať o opaku.

„Ja nie...“ nechcel ho tam poslať samého, aj keď to bolo bezpečné miesto, ktoré zariaďovali spoločne.

Severus však už vykonal potrebné prípravy, vzal si od neho prenášadlo a zmizol.

Na chvíľu takmer zapochyboval, že tá správa bola pravdivá, lebo po jeho odchode sa nič nedialo a takéto záležitosti by vskutku nemali trvať veľmi dlho, no potom sa to stalo, niečo čo jeho samého takmer zhodilo z nôh.

A on videl ako ochranné kúzla zrazu povolili, pod vplyvom akejsi drsnej mágie. Nepochybne vôbec nie nevinnej, lebo ochranné kúzla prerezala takmer akoby pre ňu nepredstavovali žiaden problém. Nejaký čas sa spamätával na zemi.

„Harry James Potter,“ oslovil ho veliteľ zásahu v červenom habite. Harry ho nepoznal, bol to nejaký Barker, alebo tak nejako, marilo sa mu, že aj on chodil bol v Chrabromile, o pár ročník vyššie než on.

Prikývol, stále ešte ochromený tou prudkou vlnou, ktorá ho zasiahla nepripraveného.

Starší muž mu pomohol vstať. Harry si všimol, že v druhej ruke držal akýsi zvláštny krvavo červený amulet.

„Dostali sme povolenie a prehliadku, kvôli údajnému podozreniu, že sa tu zdržiava odsúdená osoba... je našou povinnosťou prehľadať celý tento priestor...“

„Čo je to...“ ukázal Harry na amulet.

Ešte stále mu to myslelo dosť pomaly, no ten šperk, akoby snáď prebudil niečo v ňom.

Nedokázal sa naň prestať sústrediť.

„To je dračí istendgram, magický predmet, ktorý dokáže narušiť ochrannú mágiu a vytvoriť v nej dieru, bolo to nevyhnutné vzhľadom na sieť ochrany, ktorú ste si tu vybudovali...“  informoval ho Barker.

„Môžete mi povedať na základe čoho ste ma tu takto prepadli v mojom vlastnom dome...“ našiel konečne v sebe silu odpútať sa od toho predmetu, ktorý nepochybne súvisel s jeho nadaním viac než by sa mohlo na prvý pohľad zdať.

„Bolo to anonymné udanie... Takéto podnety musíme, ako viete, pán Potter, vždy prešetriť.“

Harry sa snažil pôsobiť pomerne ľahostajne, no aj tak sa nemohol ubrániť menšiemu nárastu paniky.

Anonymné udanie?

Kto to mohol byť?

O Severusovi vedeli len jeho najbližší...

Nikto z nich by predsa... alebo áno...

Napokon bol vďačný za tú Severusovu podozrievavosť, lebo práve vďaka nej bol teraz v bezpečí.

Kým sa on trápil pochybnosťami a snažil sa viesť s Barkerom vskutku seriózny rozhovor, jeho kolegovia prehľadávali byt.

Prehliadka skončila približne o dvadsať minút.

„Našli ste niečo?“

„Nie, nikto tu nie je, nepodarilo sa nám nájsť ani žiadne stopy, len staré predmety, ktoré zrejme predtým používal profesor Snape, no tie sú zrejme vaše ak sa nemýlim pán Potter...“ oslovil ho Dawlish pomerne slušne na to, že spolu nemali práve najlepšie vzťahy.

„Áno, sú moje, nechal som si ich, iste chápete, že to bolo pre mňa dôležité a pokiaľ aj nie, počas nasledujúceho pojednávania vám to rád objasním...“ snažil sa v sebe nájsť tú istú silu, ktorá ho už raz takmer vohnala do smrtiacej pasce. Tentoraz sa však nič nestalo, pokračoval ďalej, tá sila presvedčiť ostatných v ňom narastala, no neprichádzali žiadne ďalšie komplikácie.

„Mrzí nás, že sme vyrušovali, pán Potter...“ ospravedlnil sa mu Barker.

„To je v poriadku, konali ste si len svoju povinnosť, tomu veľmi dobre rozumiem...“ ubezpečoval ho pomerne pokojne Harry. 

23. kapitola 

25. kapitola