Pradiarska ulička 25. kapitola

 na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika

obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska.  Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto.

 poznámka 2: stále bez korektúry, ale ja to postupne dorobím, každopádne poviedka ťahá na predĺženie, lebo cítim, že ešte stále sa tam dá dosť toho písať a nechcem to len tak seknúť... takže predlžujem na 28. (i keď ťažko povedať či to bude úplne konečný počet, skrátka uvidíme, ako sa to vyvinie a ako sa to bude uzatvárať... ale tak plus/mínus zatiaľ rátam s tým.

 Pre Profesor, Mononoke. 

Večer predtým...

„Nie je to nič vážne, Harry...“ ubezpečoval bledý profesor elixírov svojho znepokojeného milenca.

„Ja len, vyzeráš, akoby si snáď bol skutočne veľmi chorý...“

Snape sa zamračil.

„Skočil som za tebou do tej ľadovej vody a isté následky to muselo zanechať, povedzme, že aj ja mám svoje  hranice, na ktoré čas od času narazím... nie je to nič mimoriadne, po stretnutiach u Temného pána sa skôr prekvapilo, keď ma nepostrehol podobný stav...“

„Ale spadol si...“ pripomenul mu Harry rozrušene, to ako skončila tá ich menšia výmena názorov.

Vskutku sa kvôli tomu veľmi zľakol, prerušil dualmanciu a teraz opäť cítil, istú mieru chladu spojenú s jeho neprítomnosťou vo svojej mysli. No vedel, že si bude musieť zvyknúť aj na to, že nebudú na seba napojení až tak dôkladne.  Už len to,že by to mohlo jeho partnerovi ublížiť v ňom vyvolávalo takmer mučivý pocit viny.

„Nie, Potter, nič také sa nestalo,“ namietol Severus. „Len som sa musel na chvíľu oprieť, nebolo to nič mimoriadne... zajtra už budem v poriadku, poznám to veľmi dobre... a práve teraz najviac záleží na tom, že mám všetko, čo potrebujem,“ pokynul mu, aby namiesto toho nervózneho pobehovania vrátil k nemu do postele.

„Ale ak sa ani ráno nebudeš cítiť dobre, tak niečo vymyslíme, aby si...“ opatrne zaujal svoje miesto vedľa neho, no bol k nemu pritiahnutý omnoho prudšie, čo bolo pomerne dobré znamenie.

„Je to veľmi nepravdepodobné, že by moje osvedčené elixíry nezabrali a spolu s tvojou dualmanciou, ktorá ma práve teraz kŕmi mimoriadne priaznivými podnetmi, je tá možnosť len veľmi malá...“ pokračoval Snape takmer šeptom a čiastočne aj urazene, akoby mu prekážalo, že Harry pochybuje o jeho dlhoročných skúsenostiach s podobnými stavmi.

„Prepáč, ja len bojím sa o teba... nechcem, aby si kvôli mne...“

Cítil dotyk Snapových rúk, disponujúci takmer nežnou drsnosťou, ktorá v ňom prebúdzala ten prudký pocit šťastia, prenášajúci sa cez dualmanciu aj smerom k nemu, na čo profesor reagoval tým, že spokojne privrel viečka a on sa mohol k nemu bezpečne pritisnúť.

„Mám za sebou aj horšie, boje, Potter, to čo sa stalo dnes, je len jednou z výziev, ktorej prekonanie ma veľmi teší,“ ubezpečoval ho zamatovým hlasom akoby priam nastaveným do upokojujúcej úrovne.

„Ak sa tým budeš trápiť, potrestáš viac mňa než seba, Potter, tvoja myseľ nie je ani zďaleka taká zložitá, aby som si s ňou neporadil, na to nezabúdaj...“ zakončil svoj rozhovor s ním, tak ako to mal vo zvyku.

„Áno, Severus, samozrejme a práve preto ťa ľúbim, skutočne ťa veľmi ľúbim, Severus...“

„Isteže áno, Potter, to je presne to, o čom som hovorí, asi sa z tým budem musieť zmieriť, že sa od teba dočkám presne takýchto bláznovstiev...“

„Aj horších, Severus, môžem ťa ubezpečiť, že aj omnoho horších...“ usmieval sa Harry, takmer akoby mu povedal to najintímnejšie vyznanie.

Chcel mu toho ešte toľko povedať, podeliť sa s ním o veci, ktoré by mal poznať, no únava z toho počiatočného nervového vypätia spojená so Severusovým hlasom, ktorým sa mu tlmene prihováral, ho priviedla k spánku, skôr než vôbec mal možnosť sústrediť sa na čokoľvek iné.

Súčasnosť

Po odchode aurorov ostal v byte sám, len Nyx, trochu nervózne trepotala krídlami, nepochybne pod vplyvom tejto nečakanej návštevy, ktorá narušila pokoj v ich byte.

A urýchlila isté záležitosti, ktoré zatiaľ mali ostať otvorené. Pretože Harry vedel, že teraz už toto miesto pre Severusa nie je bezpečné, keďže sa mohli kedykoľvek vrátiť, aby mu položili pár doplňujúcich otázok, prípadne sa presvedčili, či náhodou niečo neprehliadli.

„To je v poriadku, už sú preč...“ upokojoval ju a takisto aj seba a ponúkol jej soví keksík, ktorý si hneď priam nadšene vzala a nejaký čas ho pokojne chrúmala, lebo bol ešte nejaký čas ovládaný stresom a obavami spojenými s tým, čo by sa stalo, keby Severusa odhalili, nebolo by to dobré, ministerstvo si potrpelo na tradičný postup a bolo nutné to celé prezentovať inak, nech už bola pravda akákoľvek, bolo lepšie sa istým zvyklostiam prispôsobiť a jednou z nich bolo nájsť verziu príbehu, ktorá uspokojí verejnosť aj úradníkov a nekomplikovať to žiadnou dobrodružnou záležitosťou a vyhýbať sa čomukoľvek čo by nebolo logické a pomerne všedné, Severusov príbeh sa ešte len tvoril a aj on sám mal práve teraz vystupovať ako osoba, ktorá nevie nič o tej možnosti, že by predsa len mohol prežiť.

Teraz sa však všetko zmenilo a on sa hneval na osobu, ktoráho postavila do takejto pozície.

Ten úzky okruh ľudí, ktorí vedel pravdu bol dôveryhodní, no predpokladal, že niekde presa len musela nastať chyba.

Nerozumel tomu, ako mohli... Kto mohol... No tušil, že sa môže pomerne rýchlo dostať k pravde, ak urobí isté nepríjemné, no o to dôležitejšie rozhodnutia.

Ďobnutie od Nyx, takmer láskyplné bolo preňho podnetom na to, aby si pomocou krbu zjednal stretnutie so svojimi priateľmi.

„Ja to vyriešim, podľa možnosti okamžite...“

Nepodozrieval ich, ale potreboval s nimi hovoriť ako s prvými.

 Hermiona s Ronom dorazili do jeho bytu približne o pol hodinu po jeho naliehavom odkaze.

Dovtedy sa snažil dať ako-tak do poriadku, posledné čo potreboval, bolo to, aby začali hovoriť o nemocnici.

Severus bol preč, nateraz preňho nebolo bezpečné, aby sa objavil hoci aj v jeho blízkosti, čo ho bolelo, viac než by si práve nútil samého seba sústrediť sa to, ako celý ten chaos dať do poriadku a zabrániť tomu, aby boli vykonané ďalšie kroky, ktoré by mohli jeho partnera ohroziť na živote, lebo bol stále ešte odsúdeným smrťožrútom vo všetkými rizikami spojenými s týmto stavom.

„Harry, čo sa stalo, nevyzeráš dobre... mám ti niečo...“ okamžite sa zhostila slova Hermiona.

„Som v poriadku...“  vyhlásil odhodlane.

A oboch ich pozval do pracovne, ktorú práve teraz považoval za najvhodnejšiu na takýto rozhovor.

Sadol si za Snapov stôl, čo mu dodalo trochu viac odvahy a dúfal, že to vydrží, že zvládne klásť nepríjemné otázky ľuďom, ktorý si to nepochybne nezaslúžia.

„Severusa dnes takmer zatkli, potrebujem vedieť, či ste o ňom hovorili s niekým iným... mimo ľudí, ktorí už vedia o tom, že je nažive... S Aberforthom a Eloise, som už hovoril, ostávate už len vy... “  nebola pravda, že by to s nimi dôkladne prebral a čo sa týkalo Eloise, tak ona zatiaľ vedela len o istých náznakoch, no aj tak sa ho rozhodla varovať, takže sa dalo povedať, že toho vytušila viac než by mala vedieť, no týchto dvoch momentálne vzhľadom na okolnosti vyškrtol zo zoznamu a chcel, aby jeho priatelia nadobudli ten dojem, že je to hotová vec...

„Nie, Harry, nehovorila som o tom s nikým, kto by mohol... však, Ron, aj ty predsa musíš uznať, že...“ pozrela na svojho priateľa.

Ron však mlčal.

„Ron, tak mu už predsa povedz... že...“ naliehala ďalej.

A Harry cítil ako doňho vstúpila taká zlosť, že sa jej ledva stihol ubrániť, pevne zovrel operadlá Snapovej stoličky.

Neveril, že to bol niekto z nich, vskutku si niečo také ani len nechcel predstavovať.

„Ron, povedz mi, prosím ťa, ako to bolo... je to veľmi dôležité, potrebujem vedieť, kto sa pokúša zmariť naše úsilie...“ obával sa toho, že to niekto robí pre jeho dobro, čo bolo ešte horšie, než akoby to bola skutočne chladnokrvná intriga.

„Nie, ja som to neurobil, aspoň nie, skrátka... myslím, ale nemám to potvrdené, že vtedy, keď sme sa hádali Hermiona, nás možno niekto počul...“

„Kto nás počul, Ron a prečo mi to hovoríš až teraz...“ pustila sa doňho aj Hermiona.

Nepochybne si už uvedomila, aké komplikácie sú spojené s týmto menším nedopatrením z ich strany.

„Nebol som si tým istý až doteraz, myslel som si, že prišla až neskôr, ja len... nechcel som, aby ste sa opäť  pohádali, to je všetko...“

„Ronald Bilius Weasley, povedz nám už konečne, ako to vlastne bolo... chcem počuť...“ dala si ruky v bok a Harry nadobudol ten pocit, akoby na chvíľu uvidel Molly Weasleyovú.

Na Rona tento trik očividne fungoval tiež.

„Skutočne som si myslel, že nič nevie a keby aj, myslel som, že to pochopí...“

„Prečo ste sa vlastne hádali?“ prerušil ho Harry, ktorý opäť pomaly začínal strácať trpezlivosť.  

„Nuž Harry, povedzme, že sme trochu zapochybovali o tom, či je pre teba dobré, aby si ... necháp to zle, skrátka sme si nebol istý, či ten proces a záležitosti s tým spojené... Stalo sa to počas jednej večere v Brlohu, keď sme boli obaja podráždení a tak...“

„To je v poriadku, rozumiem tomu a neskôr sa k tomu ešte vrátime...“ nemal silu sa s nimi aj on začať o tom hádať, preto sa radšej snažil vrátiť k podstate problému.

„Nie som si istý, možno to nie je tak, a ak sa mýlim tak...“ Ron zjavne nemal chuť o tom hovoriť.

„Prepáč, Harry, ale je to skrátka moja sestra a ja...“

„Takže, Ginny...“

„No nie som si tým úplne istý... Neviem, kedy prišla a preberali sme aj iné veci...“  opäť jemne zdôraznil tú skutočnosť, že by sa aj mohol mýliť.

„Choď sa s ňou pozhovárať, Ron, radšej ty než ja zatiaľ informujem Aberfortha...“

Ron sa tváril takmer akoby ho udrel. A on skutočne nechcel, aby si myslel, že si na nej len vyleje zlosť.

Nepopieral, že aj to mu napadlo, no práve teraz to preňho nebola priorita.

„Chcem s ňou len hovoriť, nič viac, Ron... ak to urobila, musíme sa o tom pozhovárať...“  dúfal, že kým vykoná všetky ostatné opatrenia, tak ho ten hnev prejde a snažil sa myslieť na to, že Ginny považuje profesora Snapa za nebezpečného stúpenca Temného pána a nepochybne konala len pod vplyvom svojich doterajších skúseností s temnými silami. Hlavne pre jej vlastné dobro dúfal, že je to skutočne tak. 

24. kapitola 

26. kapitola