na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika
obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...
Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.
poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska. Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto.
poznámka: momentálne opravujem zakázaný vzťah, takže korektúra stále mešká... a zrejme bude až po skončení poviedky, teda už to tak vyzerá...
Pre Abequa, profesor, Mononoke.
Dva
dni po poslednom boji...
„Povedali
mi, že chceš odtiaľto čo najskôr odísť. Kam vlastne pôjdeš?“
„Neviem,
Ginny, ešte si nie som istý, čo by som vlastne chcel robiť... teraz, keď...“
stál na nádvorí, ktoré ešte stále na sebe nieslo stopy po nedávnom boji. Ešte
stále tomu nemohol uveriť, že sa všetko skončilo, že on je preč. Mal by
oslavovať s ostatnými a aj sa o to pokúsil, no cítil že niečo
nie je v poriadku, niečo v ňom sa otváralo, akási nepríjemná zmena,
ktorá sa začínala postupne prejavovať, nikto si to nevšimol, nezazlieval im to,
všetci boli priveľmi zaujatí tými poslednými vecami, ešte stále oplakávali
svojich blízkych a svet sa ponoril do akéhosi zvláštneho chaosu, kde každý
niečo hľadal a nikto nemal záujem o žiadne zbytočné komplikácie.
„Možno
by sme sa mohli po niečom poobzerať spolu...“ chcela sa dotknúť jeho ruky, ale
on sa odtiahol, skôr než mala možnosť to urobiť.
Nedokázal
myslieť na ňu, vtedy pred vojnou áno, vtedy si myslel, že by mohol, ale teraz,
keď opäť stála pred ním, cítil tú zmenu, ešte omnoho výraznejšie.
„Nemyslím
si, že je to vhodné, ešte je príliš skoro na to, aby sme... tvoja rodina...“
začínal s výhovorkami, ktoré boli len vyjadrením jeho strachu, vedel, že
teraz by mu nič neodmietli, že je pre nich všetkých hrdina, aj keď on sa tak
z nejakého neznámeho dôvodu necíti, pretože mu niečo chýba, niečo
dôležité, jeho myseľ akoby všetko vnímala pokrútene, akoby bol tesne pred
výbuchom a nič ho netešilo.
Nič
ho nepomohlo uspokojiť.
„Chcem
ísť s tebou, oni to pochopia, vieš, že teraz je všetko iné, teraz sa
všetko opäť prebúdza, nebudú sa na nás hnevať...“
Všetko
v ňom sa búrilo voči tej myšlienke, že by s ňou mohol byť šťastný.
Myslel naňho jeho obraz, akoby bol vypálený do všetkých jeho snov, do každej
jednej myšlienky.
Nebol
tam.
Nebol
na tom mieste.
Znamenalo
to, že žije alebo to, že zomrel inde na následky svojich zranení?
Nemohol
sa o tom presvedčiť, nevedel kde je ani akoby ho mal kontaktovať, no aj
tak sa nedokázal zbaviť myšlienky, že neurobil dosť, že mu mohol ponúknuť viac
než len svoje mlčanie.
Mohol
urobiť šťastnú aspoň jednu osobu, aspoň na určitý čas by sa mal zmieriť
s tým, že to nebude on.
Niečo
také by predsa nepochopil, on bol tou poslednou osobou s ktorou chcel
tráviť svoj čas predtým, no zároveň aj tou jedinou, s ktorou chcel viesť
podobné rozhovory.
„Prepáč
mi to, ja... samozrejme, že chcem, aby sme ostali spolu...“ on bol tým, ktorý
napokon pevne zovrel jej ruku a dúfal, že to možno prejde a že ju
nebude musieť pustiť a sklamať osobu, ktorá pri ňom vždy stála.
Súčasnosť
Mal za sebou rozhovor
s Aberforthom. Pomocou zrkadla ho informoval o najnovšom vývoji
udalostí a nanešťastie mu bolo potvrdené toho, čo ho sa obával, že so
Snapom nebude môcť byť v kontakte, aspoň kým sa neuzavrie tá podstatná
časť procesu.
Hermiona šla ešte niečo
zariadiť, nepochybne mala v úmysle im pomôcť a on bol rád, že sa rýchlo
zareagovala na danú situáciu a bola pripravená
Teraz bude istotne
sledovaný ani minister sa nemôže postaviť voči platným zákonom a nemôže kvôli
nemu robiť výnimky podobného druhu, ktoré by jeho samého stavali do zlého
svetla.
Rozumel tomu.
No bolo to ťažšie než
kedykoľvek predtým a už dlho nebol tak blízko pádu do tmy, ako práve
teraz.
Ešte si nebol až natoľko
istý sám sebou a dualmancia medzi nimi, čelila omnoho väčšej vzdialenosti
než zvyčajne a Snapovo predchádzajúce oslabenie z nej urobilo len
tenké vlákno, vďaka ktorému vedel len to, že je v poriadku, ale nič viac.
A nebolo to o nič
ľahšie, keď prišla tá očakávaná návšteva a on šiel otvoriť dvere, silnejšie
ochranné kúzla ešte zatiaľ neobnovil, ich sieť bola popretŕhaná a povedali
mu, že si to bude vyžadovať pár dní, kým ju bude možné opäť obnoviť, ak by to
chcel urobiť skôr potreboval by jeden z tých dračích kameňov, ktoré však nie
sú prípustné pre verejnosť a ich použitie mimo ministerských záležitostí
bolo nelegálne.
Niežeby mal práve teraz o podobné
veci ktovieaký záujem, bol úplne zaujatý hnevom, ktorý pocítil, keď mal možnosť
opäť vidieť svoju bývalú priateľku.
„Tak sme tu, Harry...“
zamumlal jeho priateľ dosť rozpačito a opäť sa vyhýbal priamemu pohľadu
naňho.
„Ahoj, Harry...“
pozdravila ho Ginny.
„Ahoj,“ odvetil dosť
sucho.
„Skutočne ma mrzí, že...
veď vieš...“ pokračoval Ron, nepochybne pod vplyvom Hermioninho kázania a toho
čo všetko mu stihla povedať, kým pominul ten najhorší vplyv hnevu.
Harry prikývol.
„Viem, že ste to nemali v úmysle,
ani ty, ani Hermiona, rozumiem tomu...“
„Dobre, ja, len... pôjdem
teraz za ňou, už sa mi ozvala a povedala, že bude nutné, aby som jej s niečím
pomohol, ale ak chceš, tak ja...“
„Pokojne choď, my dvaja s Ginny
sa len pozhovárame, nič viac...“ ubezpečoval ho zdanlivo pokojne, aj keď si
nebol sám sebou až natoľko istý, no to svojmu priateľovi nemienil povedať.
Bolo nutné vyjasniť si
pár vecí aj za cenu istého rizika.
„Ak ti to teda, nevadí,
Ginny...“ oslovil svoju bývalú priateľku, dal jej možnosť úniku, ak by cítila,
že to s ním nezvládne, mohla kedykoľvek odísť.
„Áno, Harry, aj ja s tebou
chcem hovoriť... je to v poriadku, Ron pokojne choď...“ ubezpečovala ho aj
ona.
„Tak dobre, ja teda
pôjdem, len, keby ste náhodou niečo potrebovali, tak ja opäť prídem a ... veď
viete...“ ešte nejaký čas sa tam pri
nich motal, no napokon ich nechal osamote.
Harry sa vrátil k svojmu
stolu, sadol si späť na Snapovo miesto, bolo lepšie, ak bola ďalej od neho len
pre prípad, že by sa v ňom prebudila tá stará útočnosť, nemyslel si, že sa
to stane, teraz sa už vedel ovládať omnoho lepšie, no pre istotu chcel byť
pevne zakotvený na tomto mieste a vyhnúť sa kontaktu, ktorý by mohol
podobnú situáciu priamo navodiť.
Ona ostala stáť, díval sa
na ňu z tej svojej pozície, spojil svoje ruky, takmer tak ako to vídaval u Dumbledora.
„Rád by som od teba počul
ako to vlastne bolo... nič viac od teba nežiadam...“ začal pomerne tichým
hlasom.
„Harry, ja... skrátka, ty
predsa veľmi dobre vieš, že...“
„Nie, nič neviem, chcem
to počuť od teba...“ prerušil ju netrpezlivo.
Priblížila sa k stolu.
„Počula som, že ho
schovávaš, chcela som len, aby ho zatkli, aby si za zbavil jeho vplyvu, ja
viem, že teraz tomu nerozumieš, ale ja som sa bála, že ťa začaroval a prinútil...
vždy si ho predsa nenávidel a zrazu si...“
„Povedal som ti, čo pre
mňa znamená... už predtým....“ opäť ju prerušil Harry.
„Áno, ale je to Snape,
skrátka som sa bála, že ti ublíži, že...“
Zhlboka sa nadýchol a snažil
sa priveľmi nezvyšovať hlas, lebo potom, ako začal kričať sa pár krát strhla a nechcel
ju zbytočne desiť, potreboval len, aby pochopila, čo práve teraz rozpútala.
„Iste že je to, Snape, je
to ten Snape, ktorý mi vždy zachraňoval krk, presne ten istý, ktorý kvôli mne
takmer zomrel v tej poslednej bitke, ten ktorý čelil tlaku aký si ty ani
ja ani len nevieme predstaviť, ten ktorý bojoval bez toho, aby mal nádej na víťazstvo...
A hral svoju úlohu tak dobre, že ani ty neveríš tomu, že by mi práve on
dokázal pomôcť, videla si ma predtým, keď ten boj skončil, videla si čoho som
schopný a čo teraz? Teraz tu s tebou hovorím a nič sa nedeje,
ako vidíš, nemám viac strach, nemám vidiny a časť tej sily, ktorú som
predtým mal sa opäť vrátila, a to všetko vďaka nemu, vďaka jeho pomoci... Čo
myslíš, vďaka komu sa tu teraz s tebou takto rozprávam? A ani chvíľu
si neuvažovala nad tým, aké problémy nám spôsobí to, ak ho nájdu tu, myslela
si, že to prejde len tak bez povšimnutia...“
„Áno, lebo ty si...“
„Harry Potter, pretože
som tak to znamená, že pre mňa zákony neplatia, to si skutočne myslíš, že by mi
to len tak ľahko prešlo...“
„Harry, ja... prepáč mi
to, myslela som si, že by mohol byť ako on ako Tom... ja, netušila som, že ti
tak veľmi pomáha... No Ron mi to povedal, on tvrdil, že tomu tiež nerozumie,
ale že je to tak, že ten muž sa snaží ti pomôcť.. no ja, nebola som si istá a chcela
som, aby odišiel, dúfala som, že možno bude môcť za tebou prísť a pokúsiť sa...
všetko bolo v poriadku, kým si nezačal byť posadnutý ním, hovoril si o ňom
neustále a potom si na mňa zaútočil, akoby si to ani len nebol ty... akoby
v tebe už nič z toho Harryho neostalo...“
Naklonil sa viac dopredu,
díval sa jej do tváre a snažil sa na ňu priveľmi netlačiť, lebo rozumel
jej voľbe, to čo počul zodpovedalo jeho predstavám o nej.
„Mrzí ma to, Ginny, ale
až teraz mám vlastne možnosť zistiť, kým vlastne som, keď už nie som ten, ktorý
by mal...“ nemienil s ňou hovoriť o pasciach,
o Temnom pánovi ani o svojich pocitoch po vojne, o tom aký
zbytočný sa istý čas cítil.
„A zrejme máš pravdu, nie
som ten istý Harry a už ani nebudem, zmenilo ma to, ten rok a Temný pán,
náš posledný rozhovor, povedzme, že vieš, aké je to zhovárať sa s ním, to
zmenilo aj teba... doteraz na to zrejme nedokážeš zabudnúť... A on mi to
povedal, Ginny, nikdy sme o tom nehovorili, ale povedal mi, že si ho
milovala...“
Zarazene naňho hľadela.
„To ti povedal?“ hlesla
rozrušene.
„Áno, iste, zrejme preto
sa tak veľmi bojíš, že by som aj ja mohol byť podobným spôsobom ovplyvnený...“
„Harry, to predsa, on
predsa na mňa pôsobil tak, že som nemohla, skrátka... Nevieš, aký dokázal
byť... Nebolo to tak, že by som ho milovala ako teba, len bol mi blízky, písali
sme si spolu a bola som osamelá, prvý rok na Rokforte bolo všetko také,
také desivé... “
„Ale viem, nemusíš sa
kvôli tomu ospravedlňovať, no myslel som si, že práve ty budeš chápať, ten
rozdiel medzi jeho vplyvom a pomocou profesora Snapa... Je medzitým veľký
rozdiel...“
„Áno, Harry, isteže je
medzi tým rozdiel, teraz keď mi o ňom povedali viac, keď som pochopila,
ako to vtedy vlastne bolo... Mrzí ma, že som ti spôsobila problémy, nechcela
som... ja len, myslela som si, že si na tom zle a že on to len využíva...
Ale ty, ty ho nemiluješ, však? Si mu len vďačný...“ zjavne mala v úmysle dostať
tú odpoveď, možno ešte dúfala a opäť mu ponúka to, čo vtedy tak rýchlo
prijal, bez ohľadu na následky.
„Profesor Severus Snape
je môj partner, so všetkým, čo k tomu prináleží... “ nebol ochotný to
popierať.
„Rozumiem...Ja, neurobím
viac nič čo by vám ublížilo, ale ja... asi nebudem schopná sa s tebou opäť
stretnúť, bude lepšie, ak... skrátka, dúfam, že ti to vyjde, že budeš šťastný,
že sa všetko čoskoro vyrieši a mrzí ma, že som zašla tak ďaleko...“ dodala
napokon možno až príliš potichu.
Rozlúčil sa s ňou.
Jeho hnev poľavil, keď
videl, že ju to skutočne veľmi mrzí, keď mal možnosť s ňou hovoriť a uzavrieť
jednu z tých vecí, ktorá ho trápila, lebo nechcel, aby naňho čakala, prial
si, aby si aj ona našla niekoho, komu by na nej záležalo tak, ako Severusovi
záleží na ňom.
Neznamenalo to, že sa
úplne zbavil hnevu, no cítil sa už omnoho lepšie, keď túto záležitosť uzavrel.
