Nechcem si vziať tvoju bolesť Prológ

názov: NECHCEM SI VZIAŤ TVOJU BOLESŤ...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti a oni sa museli rozdeliť...  Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj  vieru v seba... 

pôvodne som to ešte nechcela pridávať, no mám také zvláštne nálady, tak si myslím, že teraz to bude dobre, keď si ich odbijem na tejto poviedke...

poznámka: poviedka by mala mať asi tak 10 kapitol. (poviedka ešte nemá vytvorené svoje menu, to dorobím neskôr...)

Stratila ich.

Sú preč.

To boli jediné myšlienky, ktoré dokázali preniknúť cez chlad, ktorým bola obklopená.

Zelené svetlo.

Prudký pád.

Na ničom inom už nezáležalo. Nič iné nebolo dôležité. Ani bolesť. Ani ten bolestivý kontakt so zemou, ktorý jej vyrazil dych.

Len tam ležala, v tej vysokej tráve.

Nehybná a tichá Eloise. Taká práve teraz bola.

Niečo sa v nej zlomilo, keď počula otca kričať. Keď videla matku plakať, keď ako ich hlasy zanikli vtom ostrom svetle.

Len kvôli tomu, že ju chceli chrániť pred nimi.

Nebola ani zďaleka taká dôležitá, neznamenala nič, no oni kvôli nej boli ochotní obetovať všetko.

Otec si myslel, že to dokáže, že mimo Rokfortu bude v bezpečí. Nikto už viac nebol v bezpečí,  keď mu dovolili, aby sa vrátil.

Ani sa nenamáhala otočiť hlavu, keď  opäť počula ten krik vo svojej hlave. Stále tu boli ozveny tých hlasov.

Tých posledných spomienok, ktoré boli ako trpké prekliatie.

No nebolo možné sa pohnúť ďalej, nesmela to urobiť. Nezáležalo už na tom, čo sa stane, všetko bolo stratené... všetko, čo by ešte mohla urobiť, zatienila lebka s hadom nad ich domom...

Náhle ju zaplavil chlad. Cítila ako preniká do jej tela, ako sa bolestivo zabodáva do každého nervu.

Pomalé kĺzanie temnoty blížiacej sa k nej absolútne ignorovala.

Mohla dosiahnuť na prútik, no jej ruka ostávala nehybná. Nezdvihla hlavu, čakala, kým si po ňu príde.

Vedela veľmi dobre čo znamená ten zdrvujúci chlad aj tie hlasy v hlave, vedela, že to nie je len tak, že je to predzvesť ich príchodu.

A niektoré spomienky možno stratí, možno príde aj o ten kúsok šťastia, ktorý v nej ešte ostal, no nebránila sa tomu.

Nebola ochotná sa brániť proti nim.

Dementori.

Všetci sa ich báli a nenávideli už len ten pocit, že by sa mali ocitnúť v ich blízkosti.

Nezaslúžila si to.  

Nepoznajú zľutovanie a neodpustia jej, tak ako ona nedokáže odpustiť sama sebe.

Prsty zaborila hlbšie do chladnej hliny. Hlavou sa dotýkala zeme, priam cítila jej chuť, no vedela, že už to dlho nepotrvá. Cítila ako sa jej telo obrátilo.

Prudko dopadla na chrbát a jej telo nejaký čas takmer zúfalo bojovalo o každý nádych.

Tak napokon bol len jeden, ale aj to stačilo, každý jeho nádych bol jej zúfalstvom.

Dívala sa na tú vysokú postavu, ktorá sa skláňala nad ňou, obklopená neľútostným chladom.

Nebránila sa. Nekričala. Len tam pokojne ležala, prázdna a bezmocná voči tomu chladu.  

Povedali im, že dementori neodpúšťajú, že nerozumejú tomu, čo to vlastne znamená, potešilo ju to, ani jej neodpustia, neodpustia jej to, čo urobila.

Stalo sa to kvôli nej a ona za to aj zaplatí, práve teraz.

Ani sa len nesnažila siahnuť po prútiku, keď si s námahou spomenula, čo znamená tá ďalšia vlna zdrvujúceho chladu.

„Tak to urob... urob to...“ počula svoj hlas, ktorý znel akosi neprirodzene, takmer akoby patril niekomu koho len kedysi dávno poznala.

„Mne už na tom nezáleží... urob to...“ takmer ho prosila.

Chcela, aby tie hlasy zmĺkli. Bola na túto možnosť pripravená. Zavrela oči, keď sa naklonil bližšie, keď takmer cítila, že by sa mohli dotknúť.

Takmer ani nedýchala, keď bola jej hlava nadvihnutá, pomaly a takmer nežne, akoby vedená akýmsi inštinktom.

Aké to asi bude...

Jej prvý bozk...

Dívali sa na ňu a smiali sa, keď ich vedúca fakulty pozvala na tú konzultačnú hodinu týkajúcu sa tancovania.

Vedela, že sa jej smejú.

Cítila, ako tie ich pohľady v nej samej zanechávajú nepríjemnú úzkosť.

Nepáčil sa jej ten ples.

Nebol to dobrý nápad, kto už asi tak pôjde s ňou tancovať, keď sa už teraz od nej odvracajú...

No neostávalo jej nič iné len čeliť tým ich pohľadom a stáť tam.

To bola tá povestná chrabromilská odvaha.

Strácala sa v poslednom záblesku chladu.

Akési vedomie pomaly študovalo jej spomienku, otáčalo ju takmer znalecky, no prebúdzalo sa veľmi pomaly, takmer akoby už zabudlo na to, aké je to, takýmto spôsobom s niekým zdieľať vnútorný svet.

A ich pery sa dotkli, aspoň tak by sa to dalo povedať, keďže si nebola istá tým, či sa to dá povedať aj o tej bytosti, ktorá ju mala vo svojej moci. Pre ňu to však bol presne taký pocit, akoby sa jej pier dotkli nejaké iné...

A ona to pocítila, bolo to iné než čakala, nie bolestivé, nie nepríjemné, nebola obklopená strachom, len takmer fascinujúcou zvedavosťou spojenou s tým, ako dlho ešte bude trvať to, kým stratí samú seba.

1. kapitola