autori : Sylvík & Adelaide
Žánr: slash (zatím tak 15+)
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: Dvě zvrhlice se spojily a vytvořily veledílo. Nebo máte jiný
názor? Prosíme o Vaše připomínky!
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť túto poviedku.
poznámka: neprečítala som to po sebe úplne podrobne, keďže je u nás tých krásnych 36 stupňov, nuž ja to dobehnem zas neskôr...
Pre Archea Majuar,
Alya Midnight, Profesor, grid, bacil
takisto aj pre AdaCornella.
Prechádzal sa okolo
jazera, pohľadom sa pritom dotýkal
kruhov, ktoré na vodnej hladine vytváral vietor.
Takto zrána ešte
bola zima, vzduch bol príjemne ostrý.
Bola to jeho zvyčajná
ranná prechádzka, obvyklá a takmer príjemná rutina, typická pre jeho pobyt na
chate. Niečo ako jeden z tých
rituálov, bez ktorých si nedokážete dať ani len raňajky, pretože cítite, že vám
niečo chýba a nedokážete sa toho len tak ľahko vzdať.
Tej možnosti, ktorú
predstavuje únik pred všetkým, čo v takýchto chvíľach nechával za sebou.
Najprv mala príchuť
príjemnej bezstarostnosti, bol to relax, bez hrania, bez dialógov, bez sveta
tam vonku.
Neskôr sa stala
miestom, premýšľania a rozhodnutí, tým miestom, na ktoré sa vždy vrátil, keď
potreboval v sebe niečo uzavrieť a pohnúť sa zo začarovaného kruhu.
Niekedy sa
k nemu pridala aj Rima, prechádzali
sa spolu, našli si čas, aby sa mohli pozhovárať, no bolo to už tak dávno,
takmer ako v minulom živote.
V poslednej
dobe skôr práve na tomto mieste dovolil sám sebe, len sa tak strácať
v tichu a nič neriešiť, netrápiť viac samého seba.
Toto ráno však bolo
odlišné.. Tentoraz myslel naňho. Na
Daniela. Na svojho mladého kolegu, na blízkosť jeho tela, na chuť tých bozkov,
ktoré v ňom prebudili to, čo považoval za navždy stratené.
Na ten pocit spojený
s myšlienok, že sa vráti do chatky a on tam bude. Na tú radost spojenú
s tým, že by mohol… že by možno dokázal… Už si takmer myslel, že premárnil
svoju poslednú príležitosť niečo také zažiť, cítiť sa akoby vôbec neuplynul
toľký čas a on bol opäť v zajatí, tých krásnych predstáv…
Daniel bol súčasťou
toho všetkého, zdrojom takmer až nekonečnej radosti.
Spomínal na
podmanivú blízkosť jeho tela, na ten pocit, keď ho držal v náručí a keď
podliehal tomu dojmu, že on si zaslúži niečo viac než len jeho úsmev… Na to ako
sa naňho díval a všetko spojené s ním bolo svojím spôsobom nádherné a
nevinné. Vedel, že začína byť sentimentálny, no dnes si dovolil, takto o ňom
premýšľať… Myslel aj na tú poviedku a na to, že by mal čo najskôr odpísať, Real
Harrymu, pretože by nemal zanedbávať ani túto svoju novú záľubu, obzvlášť
preto, že Real Harry ani len netušil, ako sa v tej poslednej časti
priblížil k pravde a ako boli aj jeho pochybnosti tými Snapovými…
Bolo to takmer,
akoby jeho samého poznal, akoby časť z neho dával do Snapa a nie naopak.
Na čo nebolo možné
len tak ľahko zabudnúť. A keď v ňom predtým driemala čo i len štipka
Anonyma, práve teraz bol definitívne mŕtvy a bolo nutné sa pripraviť na
nadvládu Princa.
Aj keď práve dnes sa
cítil viac než ako Severus Snape než Polovičný princ.
Skrátil svoju dnešnú
prechádzku takmer na minimum, lebo sa v ňom ozvala náhla túžba opäť ho
vidieť. No zároveň aj dospel k rozhodnutiu, ktoré zrejme nebude príjemné,
no nepochybne nevyhnutné…
Pomerne rýchlo
prešiel tú cestu, ktorá sa mu práve teraz zdala dlhšia, než zvyčajne. Pocítil
vôňu kávy spojenú s ďalšími príjemnými vôňami, ktoré naznačovali, že by sa
v chatke mohlo diať niečo, čo by sa dalo nazvať prípravou raňajok. A mal
možnosť sa o tom presvedčiť, keď zamieril do svojej pomerne malej a útulnej
kuchyne a uvidel postavu, ktorá práve opekala na panvici kúsky slaniny
s horlivosťou, ktorá jeho samého príjemne prekvapila.
Pobiehal po kuchyni
len v nohaviciach a nič iné očividne nepotreboval, čiastočne si prial ho
trošku provokovať, len tak, aby si nemyslel, že tá včerajšia noc predstavuje
všetko, čo spolu ešte môžu zažiť.
„Dobré ráno, Al…“
pozdravil svojho priateľa Daniel. A nedokázal sa prestať spokojne usmievať.
Skrátka to nebolo možné.
„Ahoj, Daniel…“
zaznel trochu chladnejší pozdrav zo strany jeho priateľa. Jeho pohľad bol
takmer až Snapovský.
„Čo máš
v úmysle?“ v jeho hlase zaznievala mierna podozrievavosť. To mu
trochu dopomohlo k tomu, aby sa začal tváriť vážnejšie.
Na nejaký čas sa mu
zdalo, akoby sa profesor opäť díval na Harryho, takmer akoby mu jeho dobrá
nálada prekážala. Daniela to však podnietilo k tomu, aby nechal na chvíľu
slaninu na pokoji, pomaly pristúpil k nemu a pobozkal ho najprv na líce,
ktoré bolo pomerne studené a potom aj na pery. Chcel ich rozohriať, prial si
vrátiť jeho očiam ten jas, ktorý v nich videl včera.
„Chcem vás nakŕmiť,
pán profesor... No nemáte tu toho veľa, tak som musel trochu improvizovať,
predstavujem ti, také mierne upravené anglické raňajky, urobil som aj kávu…“
ukázal na stôl, na pripravené taniere a dve hrnčeky.
Jeden chrabromilský
a druhý slizolinský, jedny z tých replík, ktoré od niekoho prednedávnom
dostal, nemohol tomu odolať...
„Ďakujem za tvoju
snahu…“ povedal mu takmer bez záujmu a ledva
sa naňho pozrel.
„Stalo sa niečo?“
„Nie nič…“ odvetil
chladne, pomaly ho od seba odsunul a sadol si za stôl. Otvoril notebook a
nalial si do červeného hrnčeka kávu.
Bude ťažké ho nechať
ísť, zvyknúť si na myšlienku, že skutočne príde ten čas, keď sa ich cesty
rozdelia, keď pôjdu inými smermi a Daniel…Jeho dobrý priateľ.
A teraz už aj…
Neodvážil sa ho tak nazvať, ešte nie, neveril, že na to má právo, že má právo
od neho žiadať viac…
Čakajú naňho nové
úlohy, nekonečné množstvo príležitostí. Nestratí ho z dohľadu, to by už
nedokázal, ale nebolo by pre nich dobré, keby si naňho priveľmi zvykol. Už
teraz vedel, že vôbec nebude ľahké si od neho udržiavať odstup.
Pokračovanie nabudúce…
predchádzajúca časť nasledujúca časť
