autori : Sylvík & Adelaide
Žánr: slash (zatím tak 15+)
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: Dvě zvrhlice se spojily a vytvořily veledílo. Nebo máte jiný
názor? Prosíme o Vaše připomínky!
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť túto poviedku.
Pre Profesor, Aliya
Midnight, Vai, Henry.Wilde, bacil, Abequa, AdaCornella.
Daniel pomaly pristúpil k svojmu priateľovi a
položil ruku na jeho plece. Harry sa predsa nevzdal, nesmie ani on.
Zľakol sa toho neúprosného chladu v jeho pohľade.
Teraz sa už nehrali, nebol to profesor Snape, bol to niekto iný, takmer nekonečne vzdialený.
Začínal si myslieť, že Alana niečím sklamal, že možno
urobil niečo, čím ho od seba nechtiac odohnal. Rýchlo si to všetko v mysli rekapituloval,
no nenašiel príčinu, iba ak by… Nie, on by niečo také neurobil. Jeho priateľ
rozhodne nie.
Alan cítil ako jeho odhodlanie dostáva vážne trhliny.
Jeho dotyk ho celého rozochvel, nikdy necítil nič tak…
Nerozumel tomu, ako je možné, že práve on… dokáže tak rýchlo podľahnúť tomu
pocitu…
„Povedz mi, čo sa deje, Al…“ pošepol mu Dan znepokojene.
„Daniel, ja…“ začal neisto.
Vedel čo by mal urobiť, poslať ho čo najďalej,
nedovoliť mu, aby sa k nemu opäť priblížil, pre jeho vlastné dobro by si
mal od neho držať odstup. Nemal by ho zaťahovať do svojich problémov a zbytočne
v ňom vyvolávať ten dojem, že by snáď bolo možné, aby… Nesmel. Už si to
predsa toľkokrát zakázal.
No jeho srdce sa zradne rozbehlo rýchlejšie, nevedel
si predstaviť, ako bude ďalej predstierať chlad, ktorý necíti, pretože
namiesto neho ho ovládajú úplne iné pocity, Danielova blízkosť v ňom opäť
prebúdzala tú búrlivejšiu časť, tú ktorá túžila vziať ho do náručia a žiť len
pre tento okamih, ak už pre nič iné.
„Nemali by sme, si ešte veľmi mladý a ja…“ použil Alan
jednu zo svojich obľúbených námietok. Nemal v úmysle mu ublížiť, chcel
len, aby si uvedomil isté veci, ktoré možno teraz nechápe, no neskôr môžu byť
preňho dosť dôležité.
„Chcem byť s tebou Al a nezáleží mi na tom, čo si
myslia ostatní… ani na tom koľko máš rokov, skrátka sa tým netráp ani ty, mne na tom skutočne nezáleží, prosím
Alan...“ požiadal ho hlasom, ktorý nezniesol žiadny odpor. A uľavilo sa mu, že
ide len o to, obával sa omnoho horších komplikácií.
Pozrel naňho, jeho ruka sa presunula nižšie, až kým sa
nedotkli, cítil jeho hrejivú dlaň v tej svojej. A nedokázal ignorovať ten
pocit, ktorý v ňom rástol každým okamihom ani spomienky na ich zblíženie,
skutočne to tak chcel, no nemohol to poprieť, nedokázal mu takýmto spôsobom
ublížiť.
Pomaly prikývol, pustil jeho ruku a dodal: „Ale teraz
si už poďte sadnúť pán Radcliffe, lebo vám to všetko vychladne a to by bola
škoda…“ a takmer s ľútosťou pustil jeho ruku.
„Áno, samozrejme, pán Rickman…“ vrátil mu to Daniel so šibalským
úsmevom. Opäť sa hrali a bolo to príjemné.
Raňajkovali spolu, Alan sa mu venoval, už viac necítil
ten chlad, ktorý ho na začiatku takmer vyviedol z miery, bol šťastný, lebo
cítil, že je s ním, že sa už nesnaží ukryť za masku ľahostajnosti.
***
„Ako si povedal, že sa ten nápoj
volá?“
„Snapova skaza…“ povedal mu Alan takmer
slávnostne. Bolo to jedno víno, ktoré si šetril už dlhšiu dobu, vskutku veľmi
kvalitné a takpovediac iné než väčšina vín, ktoré mal možnosť ochutnať.
Práve sedeli na člne uprostred jazera,
dalo by sa povedať, že sa vybrali na nákup, keďže bolo viac než jasné, že jeho
zásoby im nebudú stačiť, obzvlášť preto, že mal v úmysle svojho mladého priateľa
rozmaznávať, a keďže mu už ostal len spomínaný nápoj, bolo nutné vybrať sa na
bojovú výpravu do najbližšieho obchodu.
Motorový čln bol definitívne
nepoužiteľný, ostávala už len podľa neho prehnane romantická modrá loďka, aj
keď bola zdola trochu polepená, malo by to vydržať.
A tak boli zrazu na jazere a Daniel
mal možnosť všetko si tu poprezerať s úplne inej perspektívy. A vskutku
bolo nutné podotknúť, že mu to na palube veľmi pristalo a jeho spoločnosť bola
po všetkých stránkach vítanou zmenou.
„Tak to musím ochutnať… ale vieš,
že väčšina fangirls by ťa za tento názov zrejme nepochválila…“ namietol Daniel
jemne, keďže Alan si radšej vzal na starosť veslovanie, lebo svoju loďku poznal
lepšie než on a vedel s ňou zaobchádzať s dostatočnou jemnosťou na
to, aby vskutku vydržala tú namáhavú cestu.
„Možno sa nám podarí vymyslieť
niečo iné, uvidíme, keď budeš mať tú
česť s mojim vínom…“
„Možno by som niečo vedel vymyslieť
aj teraz, Snapove… ehm… nie to… možno Snapov triumf…“
„To znie dobre, pripustil Alan,
„ale mňa by zaujímalo, čo si chcel povedať, ako prvé, aj nášho drahého profesora by to
zaujímalo, viac než by si vôbec dokázal pripustiť…“
„Mal som na mysli isté prednosti,
ale to by asi nebolo vhodné…“ smial sa Daniel.
„Takže isté prednosti? kto by to o
vás povedal, pane, že práve vy sa budete o ne zaujímať… priam trestuhodné,
mladý pane…“ naoko ho karhal Alan, to by nebol Daniel, keby nevymyslel niečo,
čo mu dokázalo zdvihnúť náladu.
Snapovo víno rozhodne malo nového
fanúšika, ktorému nebolo možné uprieť úprimnú snahu o originalitu.
„Mne samému by to nenapadlo, ale
istá osoba… ktorá len tak náhodou stojí predo mnou… ma k tomu inspirovala …“ nedal tomu pokoj Daniel a dobre sa pritom bavil
a Alan musel pripustiť že on takisto, považuje ich konverzáciu za mimoriadne
osviežujúcu po všetkých stránkach. A aspoň na chvíľu dokázal všetko ostatné
pustiť z hlavy a opäť sa po dlhom čase bezstarostne usmievať.
***
Malý obchod do ktorého Alan vošiel ako prvý, vyzeral
takmer ako čarovná chalúpka kdesi uprostred hôr.
A jeho majiteľka staršia červenovláska, manželka
tunajšieho strážcu, ktorá nesledovala televízor a žila takpovediac takmer, ako
jedna z tých lesných víl, ktoré nepotrebujú k životu ruch veľkomiest,
ochotne privítala svojho najvernejšieho zákazníka.
Cítil tú dobre známu vôňu bylín, spolu s jedným z tých
špeciálne pripravených čajových zmesí, ktoré aj jemu dokázali spríjemniť
chladnejšie dni na chate.
„Dobrý deň, pán Rickman.“
„Dobrý deň, Gwen…“
Ozval sa zvuk kovového zvončeka a do vnútra vošiel aj Daniel.
Vrátil sa po druhú tašku, ktorú si zabudli v loďke.
„A toto je Daniel, môj… priateľ…“ predstavil ho
Alan.
„Veľmi ma teší, Daniel…“
„Aj mňa…“ zamumlal mierne zahanbene a nejaký čas bol
tak trochu nesvoj. Alan ho nazval svojím priateľom, myslel to tak, že… by
predsa… alebo… Díval sa na Alana, takmer akoby od neho žiadal potvrdenie toho,
že to čo povedal, znamená…
No Alan to nijako nekomentoval, opäť bol diskrétnosť
sama.
„Čo to bude, páni…“ Gwen bola okamžite ochotná ich obslúžiť…
Alan prešiel svoj zvyčajný zoznam a potom dal priestor
aj Danielovi, ktorému nejaký čas trvalo, kým si vybral.
Pokračovanie nabudúce…