8. 9. 2015

Virtuální realita 7






autori : Sylvík & Adelaide
Žánr: slash (zatím tak 15+)
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: Dvě zvrhlice se spojily a vytvořily veledílo. Nebo máte jiný názor? Prosíme o Vaše připomínky!
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.  
autor nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala  obnoviť túto poviedku.



 Pre Profesor, Aliya Midnight, Vai, Henry.Wilde, bacil, Abequa, AdaCornella.


Daniel pomaly pristúpil k svojmu priateľovi a položil ruku na jeho plece. Harry sa predsa nevzdal, nesmie ani on.
Zľakol sa toho neúprosného chladu v jeho pohľade. Teraz sa už nehrali, nebol to profesor Snape,  bol to niekto iný, takmer nekonečne vzdialený.
Začínal si myslieť, že Alana niečím sklamal, že možno urobil niečo, čím ho od seba nechtiac odohnal.  Rýchlo si to všetko v mysli rekapituloval, no nenašiel príčinu, iba ak by… Nie, on by niečo také neurobil. Jeho priateľ rozhodne nie.
Alan cítil ako jeho odhodlanie dostáva vážne trhliny.
Jeho dotyk ho celého rozochvel, nikdy necítil nič tak… Nerozumel tomu, ako je možné, že práve on… dokáže tak rýchlo podľahnúť tomu pocitu…
„Povedz mi, čo sa deje, Al…“ pošepol mu Dan znepokojene.
„Daniel, ja…“ začal neisto.
Vedel čo by mal urobiť, poslať ho čo najďalej, nedovoliť mu, aby sa k nemu opäť priblížil, pre jeho vlastné dobro by si mal od neho držať odstup. Nemal by ho zaťahovať do svojich problémov a zbytočne v ňom vyvolávať ten dojem, že by snáď bolo možné, aby… Nesmel. Už si to predsa toľkokrát zakázal.
No jeho srdce sa zradne rozbehlo rýchlejšie, nevedel si predstaviť, ako bude ďalej predstierať chlad, ktorý necíti, pretože namiesto neho ho ovládajú úplne iné pocity, Danielova blízkosť v ňom opäť prebúdzala tú búrlivejšiu časť, tú ktorá túžila vziať ho do náručia a žiť len pre tento okamih, ak už pre nič iné.
„Nemali by sme, si ešte veľmi mladý a ja…“ použil Alan jednu zo svojich obľúbených námietok. Nemal v úmysle mu ublížiť, chcel len, aby si uvedomil isté veci, ktoré možno teraz nechápe, no neskôr môžu byť preňho dosť dôležité.
„Chcem byť s tebou Al a nezáleží mi na tom, čo si myslia ostatní… ani na tom koľko máš rokov, skrátka sa tým netráp  ani ty, mne na tom skutočne nezáleží, prosím Alan...“ požiadal ho hlasom, ktorý nezniesol žiadny odpor. A uľavilo sa mu, že ide len o to, obával sa omnoho horších komplikácií.
Pozrel naňho, jeho ruka sa presunula nižšie, až kým sa nedotkli, cítil jeho hrejivú dlaň v tej svojej. A nedokázal ignorovať ten pocit, ktorý v ňom rástol každým okamihom ani spomienky na ich zblíženie, skutočne to tak chcel, no nemohol to poprieť, nedokázal mu takýmto spôsobom ublížiť.
Pomaly prikývol, pustil jeho ruku a dodal: „Ale teraz si už poďte sadnúť pán Radcliffe, lebo vám to všetko vychladne a to by bola škoda…“ a takmer s ľútosťou pustil jeho ruku.
„Áno, samozrejme, pán  Rickman…“ vrátil mu to Daniel so šibalským úsmevom. Opäť sa hrali a bolo to príjemné.
Raňajkovali spolu, Alan sa mu venoval, už viac necítil ten chlad, ktorý ho na začiatku takmer vyviedol z miery, bol šťastný, lebo cítil, že je s ním, že sa už nesnaží ukryť za masku ľahostajnosti.

***
„Ako si povedal, že sa ten nápoj volá?“
„Snapova skaza…“ povedal mu Alan takmer slávnostne. Bolo to jedno víno, ktoré si šetril už dlhšiu dobu, vskutku veľmi kvalitné a takpovediac iné než väčšina vín, ktoré mal možnosť ochutnať.
Práve sedeli na člne uprostred jazera, dalo by sa povedať, že sa vybrali na nákup, keďže bolo viac než jasné, že jeho zásoby im nebudú stačiť, obzvlášť preto, že mal v úmysle svojho mladého priateľa rozmaznávať, a keďže mu už ostal len spomínaný nápoj, bolo nutné vybrať sa na bojovú výpravu do najbližšieho obchodu.
Motorový čln bol definitívne nepoužiteľný, ostávala už len podľa neho prehnane romantická modrá loďka, aj keď bola zdola trochu polepená, malo by to vydržať.
A tak boli zrazu na jazere a Daniel mal možnosť všetko si tu poprezerať s úplne inej perspektívy. A vskutku bolo nutné podotknúť, že mu to na palube veľmi pristalo a jeho spoločnosť bola po všetkých stránkach vítanou zmenou.
„Tak to musím ochutnať… ale vieš, že väčšina fangirls by ťa za tento názov zrejme nepochválila…“ namietol Daniel jemne, keďže Alan si radšej vzal na starosť veslovanie, lebo svoju loďku poznal lepšie než on a vedel s ňou zaobchádzať s dostatočnou jemnosťou na to, aby vskutku vydržala tú namáhavú cestu.
„Možno sa nám podarí vymyslieť niečo iné, uvidíme, keď  budeš mať tú česť s mojim vínom…“
„Možno by som niečo vedel vymyslieť aj teraz, Snapove… ehm… nie to… možno Snapov triumf…“
„To znie dobre, pripustil Alan, ale mňa by zaujímalo, čo si chcel povedať,  ako prvé, aj nášho drahého profesora by to zaujímalo, viac než by si vôbec dokázal pripustiť…“
„Mal som na mysli isté prednosti, ale to by asi nebolo vhodné…“ smial sa Daniel.
„Takže isté prednosti? kto by to o vás povedal, pane, že práve vy sa budete o ne zaujímať… priam trestuhodné, mladý pane…“ naoko ho karhal Alan, to by nebol Daniel, keby nevymyslel niečo, čo mu dokázalo zdvihnúť náladu.
Snapovo víno rozhodne malo nového fanúšika, ktorému nebolo možné uprieť úprimnú snahu o originalitu.
„Mne samému by to nenapadlo, ale istá osoba… ktorá len tak náhodou stojí predo mnou… ma k tomu inspirovala …“  nedal tomu pokoj Daniel a dobre sa pritom bavil a Alan musel pripustiť že on takisto, považuje ich konverzáciu za mimoriadne osviežujúcu po všetkých stránkach. A aspoň na chvíľu dokázal všetko ostatné pustiť z hlavy a opäť sa po dlhom čase bezstarostne usmievať.


***

Malý obchod do ktorého Alan vošiel ako prvý, vyzeral takmer ako čarovná chalúpka kdesi uprostred hôr.
A jeho majiteľka staršia červenovláska, manželka tunajšieho strážcu, ktorá nesledovala televízor a žila takpovediac takmer, ako jedna z tých lesných víl, ktoré nepotrebujú k životu ruch veľkomiest, ochotne privítala svojho najvernejšieho zákazníka.
Cítil tú dobre známu vôňu bylín, spolu s jedným z tých špeciálne pripravených čajových zmesí, ktoré aj jemu dokázali spríjemniť chladnejšie dni na chate.
„Dobrý deň, pán Rickman.“
„Dobrý deň, Gwen…“
Ozval sa zvuk kovového zvončeka a do vnútra vošiel aj Daniel. Vrátil sa po druhú tašku, ktorú si zabudli v loďke.
„A toto je Daniel, môj…  priateľ…“ predstavil ho Alan. 
„Veľmi ma teší, Daniel…“
„Aj mňa…“ zamumlal mierne zahanbene a nejaký čas bol tak trochu nesvoj. Alan ho nazval svojím priateľom, myslel to tak, že… by predsa… alebo… Díval sa na Alana, takmer akoby od neho žiadal potvrdenie toho, že to čo povedal, znamená…
No Alan to nijako nekomentoval, opäť bol diskrétnosť sama.
„Čo to bude, páni…“  Gwen bola okamžite ochotná ich obslúžiť…
Alan prešiel svoj zvyčajný zoznam a potom dal priestor aj Danielovi, ktorému nejaký čas trvalo, kým si vybral.



Pokračovanie nabudúce…