Vtedy som mala ten pocit 20. kapitola 2/3 verzia A

prvá interaktívna časť označená ako verzia A

verzia: Myrtla pôjde na svoje obľúbené miesto (k stromu)

Nie je kompatibilná s verziou B

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET

poznámka: po mojej korektúre

 

„Mrzí ma to, slečna Warrenová...“

Vedúca fakulty na ňu súcitne hľadela, no ona sa nedokázala len tak odpútať od tej myšlienky, že Molly skutočne museli odviesť do Nemocnice svätého Munga.

A ona s ňou ani len nemohla rozlúčiť. Nedovolili jej to.

Keď sa Molly prebudila, boli pri nej len ľudia, ktorí túžili po odpovediach.

Myrtla už radšej nechcela poznať pravdu týkajúcu sa tých útokov. Bolo pre ňu ťažké o tom čo i len premýšľať.

Cítila sa previnilo, kvôli tomu počiatočnému obdivu, ktorý pociťovala voči tomu útočníkovi, kvôli tomu, že ona sama uvažovala nad tým, aké by to bolo, keby sa stala jeho obeťou, keby aj ona bola súčasťou tej záležitosti.

Nepochybne šlo o zrod novej formy temnej hrozby. Niekto taký fascinujúci a mocný využíval svoj vplyv práve na to, aby útočil na tých, ktorí si podľa neho nezaslúžia študovať na Rokforte.

Spojila ruky na svojich kolenách, takmer až bolestivo.

„To je v poriadku, zvládnem to...“  hlesla Myrtla potichu.

Cítila ako sa jej ruky roztriasli. Bola sama. Nikto za ňou nepríde. Nikto s ňou o tom nebude hovoriť. Nikto blízky.

„Ak potrebujete niečo na upokojenie...“

„Nie, ďakujem, pani profesorka, to nebude potrebné...“  prinútila sa jej odpovedať. Nechcela už žiadne otupujúce elixíry. Potrebovala sa s tými emóciami vysporiadať po svojom. A za Slughornom ísť nemohla, v poslednom čase sa správal akosi zvláštne, niežeby si držal odstup, to nie, ale nemala z toho dobrý pocit, tak sa mu radšej vyhýbala. Naposledy hovoril dosť zvláštne veci, opäť o temnote a ona už toho mala dosť.

„Ale dokážu jej pomôcť, teda... bola na tom až tak zle, že...“

Prirodzene sa ako všetci obávala uzavretého oddelenia a toho, že ak nezaberú magické spôsoby, stane sa z nej jeden z trvalých pacientov.

„To ešte zatiaľ nevieme, musia to posúdiť odborníci...   odprevadím vás...“ ponúkla jej profesorka.

Prikývla. Na návrat do izby sa však vôbec netešila. Nič iné jej však neostávalo, len prijať toto dobrovoľné väznenie. Boli tam zavretí už niekoľko dní. Bez možnosti úniku a deti ako ona sa nesmeli ani len pohnúť.

Všetci boli sledovaní a hovorilo sa o tom, že sa konajú výsluchy, prevažne nelegálne s použitím istého špeciálneho elixíru.

Skúšky sa každopádne zrušili, všetci automaticky prešli, no nikto nesmel opustiť školu, až do posledného dňa. Ani tí, ktorí by mohli byť ešte prípadne ohrození.

Riaditeľovi očividne viac záležalo na tom, aby chytili útočníka, než na bezpečnosti ostatných muklovských detí. Čím zmenil školu na miesto plné strachu a dosť častých nervových zrútení a plaču hlavne u mladších študentov. A zvláštneho ticha, ktoré sprevádzalo tých ostatných. Nikto už nevykrikoval. Všetky vtipy ustali. Dokonca ani čistokrvní už neboli až takí otvorení vo svojich vyjadreniach ako zvyčajne.

Kamenní už boli prebudení, no držali ich v izolácii od ostatných a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa to malo v dohľadnej dobe zmeniť.

Ostatní boli údajne v poriadku, všetci okrem Molly.  Do konca roka oficiálne ostávalo už len pár dní a nervozita stúpala s každým ďalším dňom údajného väznenia z bezpečnostných dôvodov.

***

Prechádzala jednou z tých bočných chodieb, keď pocítila, ako ju niekto chytil a stiahol hlbšie do tmy.

Cítila ako jej srdce prudko tĺklo, keď bola pritlačená k jednej zo stien.

Už sa viac nemusela báť skamenenia, lebo osoba, ktorá na Rokforte spôsobovala problémy, bola chytená. To bola správa, ktorá neúprosne kolovala po celej škole.

Útočník bol držaný mimo ostatných a jeho totožnosť zatiaľ ostávala utajená, no všetci vedeli kto ho chytil. Bol to Tom Riddle a dostal za to cenu za zásluhy o rozvoj školy.

Stal sa takpovediac zo dňa na deň hrdinom, no práve teraz to tak nevyzeralo, keď opäť čelila jednému z jeho agresívnych výstupov.

„Čo chceš...“ opýtala sa ho Myrtla chladne. Nezaujímalo ju to, čo si myslia ostatní, ona už vedela, že od neho nemôže očakávať nič dobré.  A nemala v úmysle mu dovoliť, aby si s ňou robil, čo sa mu len zachce. Pamätala si na tie jeho vyhrážky, nie priame, no aj tak dostatočné na to, aby sa mu vyhýbala. No bol to práve on, kto ju dnes takýmto dosť netradičným spôsobom vyhľadal.

„Potrebujem s tebou hovoriť...“

„Tu nie a rozhodne nie takto, čo urobíš, ak nás niekto uvidí? Vymyslíš si, že som ťa otravovala...“

„Nie, to neurobím, nemám v úmysle...“

Pokúsila sa vymaniť z jeho zovretia, no nepodarilo sa jej to.

„Pozri, Tom, ja skutočne nestojím o problémy... dobre, bude lepšie, ak teraz obaja pôjdeme svojou cestou... povedali sme si toho viac než dosť... Nájdem si spôsob ako ti vrátiť ten prívesok, ak ide len o to...“ vyhlásila chladne.

Myrtla nevedela kde vzala toľko odvahy, po tom všetkom bola jeho povesť priam nedotknuteľná,  ale bolo to vôbec po prvý raz, čo nepociťovala bolesť, keď niečo podobné pripustila.

predchádzajúca časť  nasledujúca časť