druhá interaktívna časť označená ako verzia B
verzia: Myrtla pôjde na svoje obľúbené miesto
(k stromu)
v tejto časti začína rozdvojenie tejto poviedky na dve nezávislé konce, takže ehm...
túto časť čítajte, ak chcete čítať časť kedy sa dostávame mimo kanónu. :D
fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
varovanie: HET
poznámka: toto je druhý alternatívny koniec poviedky, nenadväzuje na verziu A!
poznámka 2: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie
poznámka 2: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie
Nemala
si naňho zvyknúť. Nikdy nemala dovoliť, aby sa dostal tak hlboko do jej srdca.
Chýbal
jej viac než si vôbec bola ochotná pripustiť. Bez neho sa cítila slabá,
bezmocná, nemohla dýchať, nevládala čeliť svetu, to čo predtým bolo len rutinou,
sa práve teraz stalo neprekonateľnou prekážkou.
To, čo
Olivia povedala o jej okuliaroch ju nebolelo tak veľmi, ako to, že
v jej živote už nebol on, jeho slová v nej zabili všetko, čím bola.
Bola to
len zámienka na ďalších nemilosrdný výbuch mágie, pripomienka toho, že ešte nie
je v poriadku a nevie, či ešte vôbec bude.
Myslela
si, že to už prekonala, ale opäť sa to k nej vrátilo, ako vlna
neprekonateľnej bolesti a ona cítila svoje slzy, viac než kedykoľvek
predtým sa chvela v ich zajatí.
A priala
si, aby viac netúžila po tom, aby bol v takých chvíľach s ňou, aby
nesnívala o tom, že raz urobí niečo vskutku bláznivé...
Plecia
sa jej otriasali od plaču, ktorý nedokázala kontrolovať, nič nebolo dôležité,
na ničom už nezáležalo.
Opätovná
vlna žiaľu, silnejšia než tá predošlá ju lámala na kúsky. A potom sa to
zrazu stalo. Začula ten hlas. Hlas nejakého chlapca. Hovoril akýmsi zvláštnym
jazykom, znelo to takmer ako sykot.
Hnevala
sa. Na všetkých a obzvlášť na osoby, ktoré by mohli práve teraz narušiť
pokoj miesta, kde sa zvykne plakať. Nepochybne preto, aby sa jej vysmiali, aby pokračovali v tej krutej hre, ktorú už
ona nezvláda, nemá viac síl. Nedokáže to. Už nie.
No bola
tu ešte ten posledný vzdor, ktorý v sebe ešte dokázala nájsť.
Chlapci tu nemajú čo robiť, toto
sú dievčenské záchody. Pošle ho preč, vyleje si na ňom všetku zlosť, ktorú
v sebe nosí.
Rozochvenými
rukami odomkla kabínku. Otvorila dvere. Cítila svoju mágiu, rozbúrenú jej
vnútorným bojom, nekontrolovateľnú a krutú.
No
rovnako kruté boli tie oči, ktoré na ňu pozreli. Strácala sa v nich, boli
bolesťou, boli uistením, že nemôže uniknúť. Obklopila ju akási zvláštna agónia,
nevedela nič o sebe o svojom tele, ani o veciach naokolo.
Kdesi v nej
však ožíval akýsi hlas, ísť ďalej či ostať, ísť či ostať... tie dve slová
kolovali v jej mysli, otáčali sa a nútili ju o tom premýšľať. Necítila
viac bolesť.
Bola so všetkým vyrovnaná,
chladná, akoby sa oddelila od všetkého a od všetkých.
Odchod bol jednoduchý,
bezbolestný, bez pút, len sloboda.
Odísť.
To bola prvá myšlienka, okolo
ktorej sa jej vedomie aktívne krútilo, no spolu s ňou prišiel aj hlas, ten
ktorý vedel viac než ona.
„Ak
ostaneš, budeš tou poslednou, ktorá bude pri ňom stať, ak odídeš pôjdeš ďalej
a spoznáš tajomstvá pokoja, vzdáš sa ho a prenecháš ho nám...
S kým by sa mala lúčiť?
O kom to ten hlas
hovoril...
Komu ho prenechá?
Toľko otázok a žiadne
odpovede.
Nechápala,
jej myseľ bola zastretá pokojom, okúzlená tou ľahkosťou. Tou absenciou bolesti.
Pochopila.
Hovoril o Tomovi.
Chlad sa
rozplynul. A ona cítila, ako sa v nej prebúdzajú pochybnosti.
Ale
on ma tu nechce.
Nezáleží
mu na tom, či tu ostanem alebo nie.
Odmietol
ma.
On
by neostal.
On
by sa ma vzdal.
Obe
presvedčenia v nej mocneli, bojovali jedno s druhým, predkladali
argumenty, zápasili srdcom aj mysľou.
Hlas
mlčal. Nemal naporúdzi ďalšie vysvetlenia, žiadal len rozhodnutie.
Nič viac, len voľbu jednej či
druhej cesty.