Vtedy som mala ten pocit 20. kapitola verzia B 2/3

druhá interaktívna časť označená ako verzia B

verzia: Myrtla pôjde na svoje obľúbené miesto (k stromu)

v tejto časti začína rozdvojenie tejto poviedky na dve nezávislé konce, takže ehm... 

túto časť čítajte, ak chcete čítať časť kedy sa dostávame mimo kanónu. :D

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET

poznámka: toto je druhý alternatívny koniec poviedky, nenadväzuje na verziu A!
poznámka 2: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie

Slepá zúrivosť. To bolo prvé, čo pocítila, keď  sa vrátila späť na miesto svojej smrti.

Bola hnevom. Ničím iným než prízrakom samej seba. Novým nebytím , ktoré si nevedelo poradiť so stratami, ktoré v nej prevládli nad tým, čo získalo.

A za všetko bola vinná jediná osoba. Tá osoba, ktorá musela zaplatiť za všetky urážky, za ponižovanie a za to, že vďaka nej bol jej život tak náhle prerušený.

Pamätala si na to, čo sa jej stalo, no v tom zmätku sa o to akosi nikto priveľmi nezaujímal a neskôr bola príliš urazená na to, aby im poskytla pravdivú odpoveď, hovorila v hádankách, no nikto z nich si to nevyložil správne, už mali svojho vinníka, zrejme nepotrebovali nič viac a jej pocity boli také čerstvé, také znepokojujúce.

Nepochybne práve preto bola teraz tu, v tej izbe, v ktorej sa krčila tá kričiaca postava.

„Odísť, prosím, odíď...“

Áno, odíde, napokon áno, ale až keď sa jej bude chcieť. Dovtedy sa ani len nepohne od Olivie.

Jej spolužiačka bola bledá, pod očami mala kruhy a kričala takmer ako nepríčetná. Myrtla jej to nemohla zazlievať, vskutku plnila svoju úlohu ducha viac než dôkladne... A vždy zmizla v tej správnej chvíli, práve keď jej rodičia vstúpili do izby. Mysleli si, že je to len nervový šok, nič viac než len reakcia na znepokojujúce udalosti na Rokforte.

„A prečo by som mala? Už sa mi nechceš vysmiať, už toho nemáš dosť... ani ty si neprestala, nič ťa nezastavilo, ani ja neodídem, nezbavíš sa ma...“ jej hnev rozochvel všetky predmety v miestnosti, prestala byť obozretná, prestala sa kontrolovať.

„Prepáč mi, prosím prepáč...“ mumlala Olivia zmätene.

„Kvôli tebe som mŕtva, len kvôli tebe, kvôli tebe...“  prešla jej telom, lebo vedela, že je to nepríjemné, spolužiačkin krik bol tou správnou a takmer sladkou hudbou.

Už v sebe ten hnev nepotláčala, všetko naokolo priam lietalo pod vplyvom tej novej sily, ktorou dokázala pohybovať vecami.

Olivia stále kričala a ona sa okolo nej neprestávala krúžiť, pomaly mučivo čakala na svoj čas, až kým opäť nepocítila to sladké zadosťučinenie.

„Už sa nesmeješ, už nikdy, nikdy sa nebudeš môcť smiať...“ krúžila okolo nej čoraz rýchlejšie, až kým jej spolužiačka nestratila vedomie.

„Nebudem prisahám, už nebudem, nikdy viac...“ stihla ešte hlesnúť slabým hlasom, absolútne zničená.

Myrtla sa spokojne vznášala nad ňou, len po pár hodinách v jej spoločnosti toho mala Olivia dosť, a to s ňou ešte ani zďaleka neskončila.  Jej radosť však netrvala dlho, tento výbuch neostal bez povšimnutia,  Hornbyovej rodičia ju odhalili a bola pomocou mágie prinútená nechať svoju spolužiačku na pokoji.

Bolo to nepríjemné, bolestivé, otriaslo to jej vnútornom, pochopila, že toto je ten exorcizmus, tá nepríjemná vťahujúca sila, ktorá ju nejaký čas zanechala blúdiť v tme, no už sa nemohla vrátiť späť na tú cestu,  z ktorej zostúpila. Nepoznala presný dôvod svojho rozhodnutia, no tušila, že to urobila kvôli niekomu, kto ešte žije a možno ju bude potrebovať. Časť jej samej ju pritiahla späť na miesto, ktoré ju spájalo s týmto poslaním.  Opäť bola na dievčenských záchodoch, na mieste, kam sa chodí plakať.

Bola tieňom samej seba, no musela za to zaplatiť, prišla o časť toho, kým bývala, o tú najlepšiu, a to čo ostalo, bol len slabý a takmer nepatrný odraz. Spoznávala kúsok po kúsku túto novú súčasť svojho neživota, jej pocity postupne slabli, akoby boli len ozvenou toho, čo prežívala predtým.

Dni sa zlievali do jedného nekonečného kolobehu, jej existencia spočiatku plná nových objavov a skúseností sa stávala bežnou rutinou. Ani dnešná noc nebola iná, bola rovnaká ako všetky ostatné, práve sa vznášala nad jedným z umývadiel a rozmýšľala o smrti, o tom aké by to bolo, keby si zvolila tú druhú cestu a prijala tajomstvo, keď sa tie dvere napokon po dlhom čase otvorili a dovnútra niekto vošiel, mimo povolených hodín.

Časť z nej, akoby prežívala akúsi starú a dosiaľ potlačenú spomienku, zaplavil ju slabý náznak strachu a na nejaký čas bola opäť živým dievčaťom, otvárajúcim dvere na tej kabínke.

„Čo tu chceš?“ dokončila Myrtla to, čo mala v úmysle vysloviť pred svojou smrťou.

No pred ňou už nestál ten útočník, bol vylúčený, akosi z toho všetkého vyviazol kvôli nedostatku dôkazov, no útoky odvtedy ustali. Stál tam niekto iný, omnoho zaujímavejší.

„Prišiel som to tu len skontrolovať, vieš, teraz som už hlavný prefekt, mám omnoho viac povinností...“

Ten pomerne príjemný hlas patril osobe, ktorú zrejme predtým poznala, no všetko bolo stále také zmätené, veci z jej predošlého života, akoby patrili k nejakej inej osobe, ktorú ona už viac nepoznala. Prestala prežívať tú spomienku,  týkajúcu sa jej smrti, zastavilo sa to a vynorili sa ďalšie otázky.

Hlavný prefekt?

Veľa povinností?

Koľko času to vlastne prešlo?

„Je tu všetko v poriadku, v úplnom ak mám byť presná, ale Hlavný prefekt, na to sa musím pozrieť, či ťa práve to oprávňuje vojsť sem, si predsa chlapec...“

Zniesla sa nižšie až celkom k nemu tak, aby mu videla do tváre. Bezpochyby príťažlivej, chladnej, znepokojujúcej.

Usmiala sa naňho.

„V tvojom prípade by sme možno mohli urobiť výnimku, akože sa to voláš... tvoje meno... prepáč, ale nespomínam si, už...“

„Lord Voldemort...“

To jej bolo známe, tušila, že to už niekde počula, ale všetko to bolo ešte stále, akési zvláštne.

„Lord Voldemort...“ zopakovala zamyslene a nejaký čas tie písmená v jej mysli, akoby nachádzali nové miesta a keď ich napokon dokázala poskladať, cítila, že je už blízko.

„Tom Marvolo Riddle... aj to je tvoje meno, aj to... takto si ho poskladal, ale to druhé je... to druhé je mi odniekiaľ známe možno až blízke, poznáme sa?“

„To si nemyslím, no ak by si chcela, môžeme sa občas pozhovárať, aj ja mám rád hlavolamy...“ prisľúbil jej to Riddle a ona sa tomu veľmi potešila, áno najprv skutočne nechcela nikoho vidieť, ale postupom času to začínalo byť nudné a vyčerpávajúce.

No to, že uhádla jeho meno, ho zjavne veľmi nepotešilo, lebo svoju prvú návštevu ukončil pomerne skoro a ona ostala opäť na dlhší čas úplne sama.

predchádzajúca kapitola   nasledujúca časť