Vtedy som verila 2. kapitola 2/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

„Máte čas, pokojne o tom porozmýšľajte...“ poradil jej.

Pomaly prikývla a snažila sa sústrediť.

Na chvíľu takmer podľahla tomu dojmu, že by mohol byť na jej strane, že zvolil túto úlohu, aby jej pomohol, no pochopila, že len klame samú seba, keď dodal.

„Vaša fakulta možno len príde o pár bodov, ak zlyháte, no vo vašom prípade to asi nebude nič výnimočné...“

Pochopila, že nemá zmysel niečo také očakávať od neho a samú seba podrobila takmer rýchlemu vyhrešeniu, že si opäť všíma veci, ktorým by nemala pripisovať žiadny iný význam než ten, že on veľmi dobre vie kam patrí a nepochybne sa podľa toho aj zariadi. Dával jej to jasne najavo.

Snažila sa ignorovať to, že sa ju snažil zlomiť a bol k nej až príliš tvrdý,  snažila sa zabudnúť na svoj strach a obavy spojené s jeho blízkosťou.  

Nechať všetko za sebou a získať si svoje miesto. Vrátiť sa na cestu, ktorá ju privedie k splneniu jej snov, aj za cenu toho, že sa bude musieť celý rok stretávať s ním. Pozorovať ho, no už nikdy viac sa k nemu nepriblížiť tak, ako kedysi.

Snažila sa samú seba presvedčiť, že ide len o jednoduchú žiadosť. Nič iné než jednu zo skúšok, ktorým aj tak bude musieť čeliť, ak na tie hodiny bude chodiť.  Napriek tomu podliehala tomu pocitu, že to tak nie je, že to má omnoho hlbší význam než sa zdá. A jej mysľou prešla spomienka, ktorá by jej mohla pomôcť prekonať strach.

Spomienka na tých pár okamihov, keď mu verila a skutočne si myslela, že mu na nej záleží. No zároveň jedna z tých, ktorá by mala byť pre ňu varovaním, že podľahnúť jeho vplyvu znamená odsúdiť samu seba na bolesť, ktorú by už viac nedokázala uniesť. Práve mala možnosť ochutnať z tej bolesti, keď sa tak pohŕdavo vyjadril o jej študijných výsledkoch, bola to pravda, to nepopierala, ale dalo sa to vyjadriť aj inak, než takýmto útokom proti nej.

Nebol ako ostatní vyučujúci, bol súčasťou jej minulosti, bol osobou, v ktorej návrat už ani len nedúfala. A nevedela čo by mala urobiť, ako reagovať na jeho opätovnú prítomnosť v jej živote. Ešte si na to celkom nezvykla a nevedela či to vôbec dokáže.

Aké by to bolo, keby mu to pripomenula?

Keby sa odvážila, postaviť sa tomu, čo sa v nej snažil vyvolať, tomu pocitu menejcennosti, ktorý by v nej zrejme rád upevnil.

A zrazu sa to stalo.

Presne vedela aké kúzlo by mu mala ukázať.

To jediné, ktoré opakovala mnohokrát, lebo si chcela byť istá, že naňho už zabudla.

Riskovala jeho hnev a rovnako aj svoje zlyhanie, pretože tu boli aj iné kúzla, ktoré by si mohla zvoliť, ale ona mu chcela ukázať toto.

„Ak to bude nutné zmierim sa aj so stratou bodov, pán profesor, ale myslím, že poznám niečo, čo by  sa dalo za vyššiu mágiu považovať...“ vyhlásila napokon, opäť sa pritom starostlivo vyhýbala jeho pohľadu, akoby sa obávala, že stratí odvahu, ak ešte raz bude čeliť tomu chladu, priala si brať ho ako každého iného profesora, no už teraz jej bolo jasné, že to nepôjde a hlas sa jej aj napriek všetkým jej snahám mierne chvel.

„Výborne, môžete začať...“  tváril sa už omnoho prístupnejšie, ako predtým, keď sa opäť rozhodla mu čeliť.

Obaja vstali, presunuli sa ďalej od stola.

Nejaký čas v sebe hľadala šťastie a keď ho našla mávla prútikom pomerne zložitým spôsobom  a vyslovila zaklínadlo „Expecto patronum!“

Strieborný hlad bol pripravený ju chrániť, obrátil sa smerom k neviditeľnému nepriateľovi a keď ho nenašiel vrátil sa k nej, nejaký čas ešte zostal, no napokon sa rozplynul a zanechal za sebou napäté ticho.

Nebola to jeho jediná podoba, opäť sa zmenil, naposledy vyzeral inak, bolo to práve vtedy, keď si myslela, že na dôvod tejto podoby definitívne zabudla. Vtedy mal nejaký čas len akýsi neurčitý tvar, ktorý sa ešte len formoval do niečoho ďalšieho. No on sa vrátil a aj had bol späť, nebolo to pre ňu práve to najpríjemnejšie zistenie.

A spájalo sa aj s inými rizikami.

Bolo to zaklínadlo, ktoré sa jemu v škole nikdy nepodarilo, to zaklínadlo, ktoré ju on sám naučil používať.

„Domnievam sa, že kúzlo patronus takisto patrí k vyššej mágii? Je to tak, pán profesor?“ opýtala sa v snahe zabrániť tomu, napätému tichu, aby opäť prevzalo nad nimi vládu.

Najprv neodpovedal, v jeho pohľade bolo niečo, čo ju priviedlo na myšlienku, že by sa mala stiahnuť, že by mala urobiť niečo, aby zmiernila ten náznak hnevu v jeho očiach. Bolo nebezpečné mu pripomenúť, že ani jemu sa nemusí všetko podariť, no ona si stála za svojím a dúfala, že pochopí, čo mu tým chcela povedať aj bez toho, aby mu to musela vysvetľovať.

„Áno, nepochybne máte pravdu, slečna Warrenová... Musím uznať, že vaše prevedenie tohto zaklínadla bolo bezchybné. Udeľujem desať bodov Bystrohlavu a očakávam vás na mojich hodinách.“

„Ďakujem pán, profesor... dovidenia...“ rýchlo sa s ním rozlúčila a opustila jeho kabinet. 

predchádzajúca časť nasledujúca časť