obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na
letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
Pre Abequa, Vai, Profesor, Henry.Wilde.
„Sadnite si do kresla, Potter...“ prikázal mu Snape hneď po
jeho príchode.
Profesor ešte neležal
v posteli a bol oblečený do svojho klasického čierneho habitu,
ktorého sa odmietal vzdať aj počas prázdnin, nepochybne kvôli jeho
pretrvávajúcej prítomnosti v jeho živote a v snahe zachovať,
aké-také dekórum, čo Harry veľmi neoceňoval, lebo vedel, koľko práce mu zas dá,
kým ho presvedčí, aby sa ho zbavil. S tou sivou košeľou to bolo omnoho
jednoduchšie.
Pomaly prikývol a sadol si na miesto, ktoré bolo práve
teraz vyhradené len preňho, aj keď omnoho viac túžil po iných omnoho zaujímavejších miestach. Prekvapivo to
kreslo bolo pomerne pohodlné, aj keď sa nevyrovnalo objatiu, do ktorého sa
v poslednom čase rád uchýlil.
Niežeby sa niečo radikálne zmenilo, čo sa týkalo jeho postoja
k Snapovi, zatiaľ pochyboval absolútne o všetkom, čo sa jeho týkalo,
no nič to nemenilo na tom, že si obľúbil jeho dotyky a za istých okolností
bola jeho prítomnosť preňho prospešná, dokonca priam nevyhnutná.
„Počúvam vás, pane...“ vyhlásil dnes pomerne zmierlivo, lebo
tušil, že Snape sa už zrejme cíti omnoho lepšie a nebude až natoľko
prístupný voči jeho zvyčajným námietkam.
Jeho myseľ však bola stále ešte upriamená na iné túžby a dúfal,
že profesor bude prístupný voči vzájomnej výpomoci.
Nepochybne preto bol poslušnejší a ochotnejší než
zvyčajne, nepredpokladal, že to na Snapa až tak veľmi zapôsobí, no aspoň tým
zabráni tomu, aby ho pri prvej možnej príležitosti vyhodil, čo by mu vskutku
mohlo hroziť, keby ešte raz prekročil hranicu, bol na to dosť dôrazne
upozornený a nepochyboval o tom, že ten muž by to urobil, ak by mu k tomu
dal príležitosť.
„Musíme sa spolu pozhovárať o istých veciach, Potter...“
začal Snape nie práve najpríjemnejším tónom.
A on mu to nijako neuľahčoval, lebo opäť len pokorne
prikývol a hľadel naňho, takmer akoby takéto rozhovory preňho
nepredstavovali žiadny problém. No jeho mlčanie zjavne Snapa dráždilo viac než
otvorený odpor, aj naďalej si ho preto zamračene premeriaval. Jeho prísnym
pohľad dnes cítil viac než kedykoľvek predtým. A vôbec po prvý raz si
uvedomil, že je to iné, že teraz to už nevníma tak negatívne ako predtým. Bol
ochotný akceptovať to, že aspoň tento aspekt ich vzťahu sa zmenil.
„Vaše nočné návštevy, Potter? Ako dlho vtom ešte chcete
pokračovať?“
„Tak dlho, ako to bude možné, pán profesor...“ odvetil Harry
bez zaváhania. „Chcem, aby sme sa ako to vy hovoríte aj naďalej takto
stretávali...“ dodal ešte nepochybne preto, že veril, že mu to pomôže čo
najskôr ukončiť Snapove snahy o akékoľvek rozhovory.
„Čo vlastne odo mňa očakávate?“
„Neviem, pán profesor, jednoducho je mi s vami dobre, to
je všetko, nič viac...“ bolo preňho ťažké o tom s ním hovoriť, prial
si radšej byť s ním v posteli, ako absolvovať podobné záležitosti.
„Ako sa vlastne dnes cítite?“ začal opatrne.
Snape sa naďalej mračil.
„Potter, na čo zas myslíte?“
„Na nič konkrétne, pán profesor...“ hlesol Harry pomerne
nepresvedčivo a jeho pohľad mimovoľne skĺzol po Snapovom habite.
„Áno, to mi je jasné...“ Snape podišiel k nemu.
Naklonil sa tak, akoby sa ho snáď mienil dotknúť, no neurobil
to.
„Nemalo by to pokračovať, nemal by som vám dovoliť, aby
ste... všetko sa len zbytočne skomplikovalo...“ šepol mu nebezpečným hlasom a on
vedel, že stačí len trochu ho potlačiť na tú správnu stranu a on sa ocitne
na opačnej strane dverí, už videl tú možnosť v jeho chladnom pohľade.
„Ja si to nemyslím, pane... možno nám to napokon aj pomôže,
už sa nehádame tak často ako predtým...“
To bol fakt, ktorý by aj Snape mal akceptovať. Od tej
poslednej noci sa medzi nimi uvoľnilo napätie a dalo by sa povedať, že sa
obom omnoho ľahšie dýchalo aspoň čo sa týkalo istej oblasti.
„Pomôže? To si vskutku myslíte? Vám možno áno, budete sa môcť
hrať na obeť pred riaditeľom a on vám bude musieť dať za pravdu, všakže,
Potter?“ Snape od neho odstúpil a on vstal.
„To by som neurobil...“ natiahol k nemu ruky a Snape
sa ich dotkol. Pevne mu ich zovrel.
„Uvidíme, Potter, ako dlho vám to vaše nadšenie vydrží...“
dosť skepticky vyhlásil Snape.
„Riaditeľ sa nič dozvedieť nemusí, mohlo by to ostať len
medzi nami...“
Spoločné tajomstvo.
To bolo nepochybne väčšie prekročenie hraníc, než všetky
ostatné, ktoré boli doteraz pokorené.
„Potter, zachádzate priďaleko, nemyslite, si že len pre vaše
pekné oči, urobím všetko čo si zmyslíte, to si láskavo vyhoďte z hlavy...“
„Áno, pán profesor, no ja som hlavne rád, že viete, že sú to
moje oči, že si to uvedomujete...“
„Potter...“ napomenul ho, Snape roztrpčene a pomaly ho
pustil, takmer si necítil ruky, potom ako mal možnosť čeliť tomu jeho pevnému
zovretiu.
Obával sa, že teraz ho už skutočne pošle preč, no on to
neurobil, v Snapovom pohľade opäť bolo niečo ľudské, niečo čomu Harry
dokázal porozumieť a prebudilo to v ňom túžbu pomôcť mu s tým bremenom,
ktoré nepochybne stále v sebe nosil.
Pomôcť mu zabudnúť, tým jediným spôsobom, ktorý očividne aj
naňho účinkoval.
