obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
Pre Mononoke.
„Veľa toho nevydržíte, Potter, vskutku sa tento váš výkon
nedá ani len hodnotiť...“ nič mu nedaroval Snape, keď po duely spolu sedeli
uprostred miestnosti a rozoberali celý jeho pomerne žalostný priebeh.
Harry prudko dýchal, ešte sa spamätával z toho ich náročného boja. A telo
ho bolelo, prežíval jeden z tých mimoriadne nepríjemných okamihov, už len
preto, lebo zlyhal vo svojej úlohe a jediné čo mu stálo v ceste bol
on sám.
„Nie je pre mňa ľahké na vás útočiť...“ priznal Harry jednu
zo svojich momentálnych slabostí. A opäť prežíval ten intenzívny vnútorný
hnev, už len preto, lebo ho rozčuľovalo to, že niečo také ho práve teraz
obmedzovalo. Vskutku Snape hodnoverne zahral svoju úlohu ani raz nezapochyboval
o tom, že má pred sebou skutočného smrťožrúta a jeho útoky boli
podobné ako tie, ktoré boli súčasťou ich obvyklého postupu, až na to, že sa ho
nesnažil zabiť, aj keď to tak vôbec nevyzeralo,
pretože to vskutku ako skutočný duel vyzeralo a Harry to aj cítil,
no niečo v ňom sa očividne bránilo tej možnosti, že by mal do toho dať
všetko.
„A bude pre vás ľahšie bojovať s ním?“ podpichol ho
Snape úsečne, no výraz jeho tváre sa akoby na istý čas zmiernil.
„Nie, ale...“ hlesol Harry, chcel mu to vysvetliť, vskutku sa
neplánoval až tak stiahnuť, nemal to vo zvyku, no nedokázal zabudnúť na to, že
pod tou maskou je osoba, s ktorou sa miloval, že je to osoba, ktorej už
nechce fyzicky ublížiť, lebo sa ho dotýkala tak, ako...
Sám to presne nedokázal vyjadriť a aj keď to nechcel,
očividne sa niečo zmenilo a zrejme nie k lepšiemu, keďže profesor
dosť skritizoval jeho výkon. No on by sa
aj tak najradšej stiahol späť k nemu a oddychoval v jeho objatí,
ak by mu to bolo umožnené.
Neznášal sám seba za podobné pocity. Nechcel sa naňho
naviazať len preto, čo spolu v posledných dňoch prežili, no očividne sa mu
to podarilo a omnoho rýchlejšie než by mal v úmysle.
„Strácam s vami čas...“ pokračoval Snape neúprosne.
„Tak to nerobte...“ odsekol chladne od odvrátil sa od neho.
„Nemám veľmi na výber, bolo mi zverené isté poslanie...“
pripomenul mu profesor pomerne ochotne.
„Ale určite existuje aj iný spôsob, ako...“
„Pozrite Potter, tie vaše city na nikoho nezapôsobia a definitívne
nie naňho... On nevie, čo to znamená, Potter, nikdy to nepochopí, no dokáže ich
použiť proti vám, ak mu to dovolíte, a to sa nepochybne stane.... Koncentrujte
sa... ovládajte sa buďte si vedomý toho, že použije proti vám každú čo i len
najmenšiu slabosť... Musíte sa naučiť oddeľovať...“ opakoval mu to, čo počúval,
odkedy ten ich súboj museli prerušiť, kvôli tomu, že prišiel o prútik a Snape
mu tým svojím doslova mieril na hruď a on sa necítil kvôli tomu dobre,
nedokázal to zniesť, všetko v ňom sa rozpadalo, keď to ten muž urobil.
„Áno, pane... rozumiem tomu, ale neviem, či sa podľa toho
dokážem aj riadiť...“
Zvesil plecia hľadel do zeme.
Nedokáže zaútočiť na Snapa, nenávidí ho predsa, aj napriek
tomu všetkému sa s ním stále dokáže do krvi pohádať, ale teraz už proti
nemu nedokáže poriadne použiť prútik, veď to už predsa urobil, áno, ale to bolo
vtedy, nie teraz, nie teraz, keď...
Nechal sa obklopiť svojou vlastnou neistotou, svojou vlastnou
túžbou uniknúť tomu všetkému.
Pocítil Snapovu ruku na svojom pleci. Bol to len veľmi ľahký
a takmer až neistý dotyk.
„Dobre, Potter, myslím si, že viac už vedieť nepotrebujem, na
dnes je to všetko, týmto považujte vaše testovanie za ukončené...“ oznámil mu
stále ešte dosť strohým hlasom.
No stačilo to na to, aby bol spokojný s tým, že to má už
za sebou. Nedopadlo to vôbec podľa jeho predstáv a profesor nebol s jeho
výsledkami spokojný, čo ho každopádne neprekvapovalo, no bolo to horšie než
kedykoľvek predtým, lebo sa pristihol pritom, že opäť túži po jeho uznaní,
potom, aby mu práve on povedal, že má šancu aj keby tomu ani len on sám
neveril.
Snape však očividne netrpel sentimentalitou tohto druhu. Čo
však neznamenalo, že nebol ochotný mu poskytnúť iný druh útechy.
Harry cítil, ako sa jeho ruky presunuli nižšie a on takmer
uvítal to čo tak veľmi potreboval už na začiatku, oprel sa o Snapovo plece
a nejaký čas tam len tak sedel, pokojný a uvoľnený, potom
vyčerpávajúcim hodnotení, potreboval len trochu pokoja, na to, aby sa mohol
vyrovnať so všetkými tými novými zmenami, ktoré boli preňho omnoho ťažšou
výzvou než Snapova zvyčajná kritika.
„Už sa to viac nestane, že by som niečo také vôbec pripustil,
preto práve teraz počúvajte veľmi pozorne, možno, len možno aj napriek tomu
všetkému budete schopný zvíťaziť práve preto, že máte tú moc, ktorej on a ani
mnohí z nás nedokážu oceniť, bez ohľadu na všetko ostatné, no neznamená to,
že sa uzavriete pred ďalšími možnosťami aj on ich hľadá, čoraz viac sa k tomu
upína a vy to viete najlepšie...“
„Áno, pane, ja, budem sa snažiť, no nemôžem vám sľúbiť, že
nabudúce dokážem...“
„Nabudúce to urobíme inak, je mi jasné, že nemôžeme ignorovať
isté skutočnosti...“ pripustil aj Snape pomerne neochotne tú možnosť, že bude
musieť isté veci vzhľadom na ich vzťah prehodnotiť.
„Ďakujem, pane...“
„Ešte mi neďakujte, Potter...“ neodpustil si Snape, no on už
nepociťoval podráždenosť, svojím spôsobom prijal to, čo mu navrhoval a pokiaľ
to znamenalo to, že naňho už nebude musieť priamo útočiť pomocou mágie, dokázal
sa s tým zmieriť.
A to, že mu to dovolil, že ho nechal, aby s ním tam
len tak sedel, znamenalo, že to možno aj on chápe, aj keď to zrejme odmietal
pripustiť rovnako ako Harry a predpokladal, že aj jemu nejaký čas potrvá,
kým nájde vhodný spôsob na to, aby ho mohol učiť, keďže ten, ktorý už obaja
veľmi dobre poznali sa zvyčajne vyhol účinku.
Miestnosť voľnosti, akoby reagovala na jeho vlastný stres a obavy
a takisto sa upokojila, všetko sa v nej utíšilo vrátane tej zvyšnej mágie,
spôsobenej ich nie veľmi vydareným súbojom.