22. 10. 2015

Letné prázdniny 11. kapitola 1/3






obdobie:  prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na letné prázdniny...

varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah:  Dumbledore Harrymu koncom roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom. (Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako zvyčajne)



 Pre Mononoke.

„Veľa toho nevydržíte, Potter, vskutku sa tento váš výkon nedá ani len hodnotiť...“ nič mu nedaroval Snape, keď po duely spolu sedeli uprostred miestnosti a rozoberali celý jeho pomerne žalostný priebeh. Harry prudko dýchal, ešte sa spamätával z toho ich náročného boja. A telo ho bolelo, prežíval jeden z tých mimoriadne nepríjemných okamihov, už len preto, lebo zlyhal vo svojej úlohe a jediné čo mu stálo v ceste bol on sám.
„Nie je pre mňa ľahké na vás útočiť...“ priznal Harry jednu zo svojich momentálnych slabostí. A opäť prežíval ten intenzívny vnútorný hnev, už len preto, lebo ho rozčuľovalo to, že niečo také ho práve teraz obmedzovalo. Vskutku Snape hodnoverne zahral svoju úlohu ani raz nezapochyboval o tom, že má pred sebou skutočného smrťožrúta a jeho útoky boli podobné ako tie, ktoré boli súčasťou ich obvyklého postupu, až na to, že sa ho nesnažil zabiť, aj keď to tak vôbec nevyzeralo,  pretože to vskutku ako skutočný duel vyzeralo a Harry to aj cítil, no niečo v ňom sa očividne bránilo tej možnosti, že by mal do toho dať všetko.
„A bude pre vás ľahšie bojovať s ním?“ podpichol ho Snape úsečne, no výraz jeho tváre sa akoby na istý čas zmiernil.  
„Nie, ale...“ hlesol Harry, chcel mu to vysvetliť, vskutku sa neplánoval až tak stiahnuť, nemal to vo zvyku, no nedokázal zabudnúť na to, že pod tou maskou je osoba, s ktorou sa miloval, že je to osoba, ktorej už nechce fyzicky ublížiť, lebo sa ho dotýkala tak, ako...
Sám to presne nedokázal vyjadriť a aj keď to nechcel, očividne sa niečo zmenilo a zrejme nie k lepšiemu, keďže profesor dosť skritizoval jeho výkon.  No on by sa aj tak najradšej stiahol späť k nemu a oddychoval v jeho objatí, ak by mu to bolo umožnené.
Neznášal sám seba za podobné pocity. Nechcel sa naňho naviazať len preto, čo spolu v posledných dňoch prežili, no očividne sa mu to podarilo a omnoho rýchlejšie než by mal v úmysle.
„Strácam s vami čas...“ pokračoval Snape neúprosne.
„Tak to nerobte...“ odsekol chladne od odvrátil sa od neho.
„Nemám veľmi na výber, bolo mi zverené isté poslanie...“ pripomenul mu profesor pomerne ochotne.
„Ale určite existuje aj iný spôsob, ako...“
„Pozrite Potter, tie vaše city na nikoho nezapôsobia a definitívne nie naňho... On nevie, čo to znamená, Potter, nikdy to nepochopí, no dokáže ich použiť proti vám, ak mu to dovolíte, a to sa nepochybne stane.... Koncentrujte sa... ovládajte sa buďte si vedomý toho, že použije proti vám každú čo i len najmenšiu slabosť... Musíte sa naučiť oddeľovať...“ opakoval mu to, čo počúval, odkedy ten ich súboj museli prerušiť, kvôli tomu, že prišiel o prútik a Snape mu tým svojím doslova mieril na hruď a on sa necítil kvôli tomu dobre, nedokázal to zniesť, všetko v ňom sa rozpadalo, keď to ten muž urobil.
„Áno, pane... rozumiem tomu, ale neviem, či sa podľa toho dokážem aj riadiť...“
Zvesil plecia hľadel do zeme.
Nedokáže zaútočiť na Snapa, nenávidí ho predsa, aj napriek tomu všetkému sa s ním stále dokáže do krvi pohádať, ale teraz už proti nemu nedokáže poriadne použiť prútik, veď to už predsa urobil, áno, ale to bolo vtedy, nie teraz, nie teraz, keď...
Nechal sa obklopiť svojou vlastnou neistotou, svojou vlastnou túžbou uniknúť tomu všetkému.
Pocítil Snapovu ruku na svojom pleci. Bol to len veľmi ľahký a takmer až neistý dotyk.
„Dobre, Potter, myslím si, že viac už vedieť nepotrebujem, na dnes je to všetko, týmto považujte vaše testovanie za ukončené...“ oznámil mu stále ešte dosť strohým hlasom.
No stačilo to na to, aby bol spokojný s tým, že to má už za sebou. Nedopadlo to vôbec podľa jeho predstáv a profesor nebol s jeho výsledkami spokojný, čo ho každopádne neprekvapovalo, no bolo to horšie než kedykoľvek predtým, lebo sa pristihol pritom, že opäť túži po jeho uznaní, potom, aby mu práve on povedal, že má šancu aj keby tomu ani len on sám neveril.
Snape však očividne netrpel sentimentalitou tohto druhu. Čo však neznamenalo, že nebol ochotný mu poskytnúť iný druh útechy.
Harry cítil, ako sa jeho ruky presunuli nižšie a on takmer uvítal to čo tak veľmi potreboval už na začiatku, oprel sa o Snapovo plece a nejaký čas tam len tak sedel, pokojný a uvoľnený, potom vyčerpávajúcim hodnotení, potreboval len trochu pokoja, na to, aby sa mohol vyrovnať so všetkými tými novými zmenami, ktoré boli preňho omnoho ťažšou výzvou než Snapova zvyčajná kritika.
„Už sa to viac nestane, že by som niečo také vôbec pripustil, preto práve teraz počúvajte veľmi pozorne, možno, len možno aj napriek tomu všetkému budete schopný zvíťaziť práve preto, že máte tú moc, ktorej on a ani mnohí z nás nedokážu oceniť, bez ohľadu na všetko ostatné, no neznamená to, že sa uzavriete pred ďalšími možnosťami aj on ich hľadá, čoraz viac sa k tomu upína a vy to viete najlepšie...“
„Áno, pane, ja, budem sa snažiť, no nemôžem vám sľúbiť, že nabudúce dokážem...“  
„Nabudúce to urobíme inak, je mi jasné, že nemôžeme ignorovať isté skutočnosti...“ pripustil aj Snape pomerne neochotne tú možnosť, že bude musieť isté veci vzhľadom na ich vzťah prehodnotiť.
„Ďakujem, pane...“
„Ešte mi neďakujte, Potter...“ neodpustil si Snape, no on už nepociťoval podráždenosť, svojím spôsobom prijal to, čo mu navrhoval a pokiaľ to znamenalo to, že naňho už nebude musieť priamo útočiť pomocou mágie, dokázal sa s tým zmieriť.
A to, že mu to dovolil, že ho nechal, aby s ním tam len tak sedel, znamenalo, že to možno aj on chápe, aj keď to zrejme odmietal pripustiť rovnako ako Harry a predpokladal, že aj jemu nejaký čas potrvá, kým nájde vhodný spôsob na to, aby ho mohol učiť, keďže ten, ktorý už obaja veľmi dobre poznali sa zvyčajne vyhol účinku.
Miestnosť voľnosti, akoby reagovala na jeho vlastný stres a obavy a takisto sa upokojila, všetko sa v nej utíšilo vrátane tej zvyšnej mágie, spôsobenej ich nie veľmi vydareným súbojom.