obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na
letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
varovanie: krátke napínavý koniec
***
Harry sedel na jednej z tých ošúchaných lavičiek, plných
prevažne hanlivých nápisov, ktoré skúmal pohľadom, pretože práve teraz nemal
nič iné na práci, pridal k nim jedno pokrútene S, najnovšie listy od jeho priateľov ostali
neotvorené na stole, ešte sa k nim nedostal, nechal si to na popoludnie,
ktoré bude nepochybne jedno z tých pokojnejších, keďže Snape mal nejaké
povinnosti v Londýne, a preto mal takpovediac celý deň len pre seba.
Malo by ho to tešiť, že odišiel, no nemal z toho až také
potešenie akoby očakával, mal teraz až príliš veľa času na premýšľanie, čo mu
veľmi neprospelo, už od rána bol podráždený a znepokojený, jeho vnútorný
hnev opäť narastal, nedokázal si s tým poradiť.
Myslel na veci, ktoré sa vymykali jeho chápaniu a jeho
reakcie boli prudšie než kedykoľvek predtým.
Vskutku bol málokedy tak na hrane ako práve dnes, čo si ráno
aj čiastočne odniesol Dobby a on sa kvôli tomu cítil dosť previnilo, lebo
jeho priateľ sa ho snažil len rozveseliť, no očividne to malo skôr opačný
efekt. Snažil sa to zvládnuť, potlačiť svoje emócie a odosobniť sa od
všetkého, čo ho štvalo, no stačil čo i len najmenší podnet a on bol
opäť v zajatí svojich vlastných pocitov vždy, keď sa dostal do blízkosti
niekoho, kto sa k nemu snažil priblížiť, akoby si aj on sám prial, aby sa
k nemu nikto nemohol dostať.
Myslel aj na to dievča, na Helen. Na rád, ktorý nič nerobil
pre jej záchranu a na jeho samého, ktorý rovnako ako oni len čakal
v bezpečnom úkryte na vhodnú chvíľu, pre dobro iných, ale nie pre to jej.
Opäť si na ňu spomenul, lebo nebol zamestnaný ničím iným
a nielen na ňu, postupne sa zjavovali aj ďalší, ďalšie obete vojny, všetky
tie tváre zmiznutých osôb v novinách a on bol stále tu, nedokázal sa
ich zbaviť, ani počas toho krásneho letného dňa nemohol zabudnúť na ich tváre,
akoby so Snapovým odchodom boli opäť jasnejšie a zreteľnejšie.
Hlavu mal sklonenú, cítil na chrbte dotyk letného slnka,
odpútal svoju pozornosť od ozdobného S, na mieste, o ktoré
sa ešte nedávno opieral našiel, vyryté ďalšie
S a pri
ňom L. A poznámku
priatelia navždy.
Nebola to jediná stopa. Našiel ich viacero na rôznych
miestach, podobné znaky, skryté odkazy, po ktorých pátral, tvorili akýsi
magický kruh, ich rozmiestnenie, nepochybne malo svoj účel a Snape mu
počas toho minulého večera povedal...
To je
jeden z dôvodov, prečo ťa môžem chrániť, to spojenie, ktoré medzi nami
fungovalo, je ešte stále živé.
Snape očividne nevyzeral ako osoba, ktorá zanecháva odkazy
podobného druhu, no nebolo to preňho príjemné, nepáčilo sa mu to, tie slová,
akoby boli niečím, čo sa ho hlboko dotklo, neprial si, aby spojenie medzi nimi
pretrvávalo a uvažoval nad tým, čo také mala jeho matka, čím bola
výnimočná, že dokázala v niekoho zanechať niečo podobné.
„Hej, Mandy...“ počul ako ten chlapec, ktorý vždy prichádzal
z tejto strany oslovil svoju priateľku.
„Ahoj, tak si už tu...“
Už naňho čakala a Harry videl ako sa to dievča ponáhľalo
k nemu.
Jeden bežný moment, počas obyčajného letného dňa, jeden z tých
momentov, kedy je všetko v poriadku, až kým...
Chlad.
Cítil ako mu zovrel srdce.
Vedel, čo sa blíži.
No nepočul krik svojej matky, bolo to vôbec po prvý raz, čo v ňom
nevyvolali tú protichodnú túžbu počuť ju znovu.
Namiesto toho počul Snapa opakovať tie isté slová, stále
dookola.
Prudko vstal, s jednou rukou vo vrecku sa blížil k mladému
páru.
A potom ich uvidel, vynorili sa náhle z jednej z bočných
uličiek, odniekiaľ zavial smrteľný chlad a slnko už viac necítil.
„Je mi zima...“ sťažovalo sa Mandy.
„Choďte odtiaľ preč! Choďte preč!“ kričal na nich Harry.
„Hej, chlapče, čo vlastne...“
ozval sa priateľ toho pekného dievčaťa.
No potom bol vtiahnutý do tmy spolu s Mandy, ďalej do jednej
z tých bočných ulíc.
Tak rýchlo, akoby ani nikdy neboli existovali, zrazu zmizli z jeho
dosahu. Na zemi ostala len kabelka.
„Expecto patronum!“ Harry neváhal ani chvíľu, sledoval ako
jeleň prešiel tou ulicou, no vrátil sa k nemu s akousi zvláštnou
bezradnosťou.
Vedel, že by tam nemal ísť, všetko ho varovalo proti tomu,
aby tam vstúpil a jeho ochrana sa priam chvela okolo neho, no on nemohol
inak, zamieril do tej uličky s prútikom pripraveným.
Nemohol ich tam nechať.
Nedokázal by sa len tak vrátiť späť, kým oni by prišli o svoje
duše.
Vstúpil do tej tmy.
Bola pohlcujúca, taká nepriateľská.
Nemohol použiť prútik, keď bol v jej vnútri, no nemohol
sa vrátiť späť, zúfalo ich hľadal.
„Mandy!“ kričal meno toho dievčaťa.
Odpoveďou mu bol len chlad, len nepríjemné zovretie tej tmy,
ktoré akoby sa snažilo preniknúť cez jeho ochranu a dostať sa k nemu,
cítil ako tieto dve mágie podobnej podstaty spolu bojujú.
No jediné čo ho zaujímalo, bolo nájsť ich a dostať sa k nim
včas.
Náhle v tej tme pocítil prítomnosť akejsi osoby, ktorá
si ho nekompromisne primkla bližšie k sebe a bol ťahaný späť, bránil
sa, snažil sa jej vytrhnúť, ale nemohol sa vymaniť z toho pevného
zovretia.