varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
Prezeral si stenu.
Bola iná než predtým.
Plná akýchsi nečitateľných nápisov.
Niektorých tmavých a iných červených ako krv.
Na niektorých rozoznal svoje meno, vryté takmer až do krvi.
Sledoval aj drobné trhliny aj krátke otrasy, ktoré akoby boli
predzvesťou prudšieho útoku.
Snape zrejme čelil omnoho silnejšiemu tlaku než zvyčajne,
jeho vnútorný svet sa chvel a niektoré pocity, akoby on sám vyťahoval na
svetlo, a aj Harry mal možnosť ich čítať, napriek otriasajúcej sa bariére.
No boli to všetko záležitosti, ktoré ho hnevali, preto sa
radšej sústredil na tú spomienku, na tú jednu jedinú, ktorú Snape chránil dosť
dôkladne, lebo ani on sa k nej nesmel priblížiť, ako si stihol všimnúť,
keďže ho pri pokuse o to popŕhlili
akési vlákna a spôsobili mu bolesť.
Bola to spomienka na ich spoločnú noc, zo Snapovho pohľadu.
Uzavretá a pochovaná, aspoň tak by sa to dalo nazvať, lebo ho to takmer
hodilo o jednu zo stien, keď sa ešte raz pokúsil ju chytiť.
Chcel vedieť, ako sa vtedy cítil, čo to vtedy preňho
znamenalo, možno by to bol kľúč k tomu, ako zistiť čo je skutočne zač, no
čím bližšie k nej bol, tým viac sa sťahovala medzi ostatné a nechcel nejakým
nedopatrením spôsobiť to, že by sa dostala von, tak si napokon len sadol a čakal,
kým jeho ochrana pred Temným pánom nebude viac nevyhnutná.
Múry pokryté nápismi napokon jeden po druhom mizli, Snape
pomerne rýchlo kráčal akousi úzkou chodbou, cítil len úľavu, spokojnosť, nikoho
si nevšímal, len sa niekam ponáhľal a jeho pocity boli stále kontrolované,
už sa k nim nemohol dostať, blížil sa však k akýmsi dverám a keď
ich otvoril našiel postavu nehybne ležiacu na dlažbe.
Bola to staršia čarodejnica. Zničená a utrápená.
Bola to matka Helen. Ako mal možnosť Harry zistiť, keď ju
Snape dosť nešetrne postavil na nohy. Zachvela sa a opäť spadla. Zdvihol
ju.
„Pán ťa chce vidieť... musíš vstať...“ pomerne drsne ňou
zatriasol, pretože sa ešte celkom neprebrala, zjavne sa ešte nespamätala z toho
trestu, ktorý jej bol udelený.
„Snape... kto iný než ty... kto iný než ty... prišiel si si vychutnať moje utrpenie...“
hlesla nahnevane pani Greengrassová. Jeho priezvisko vyslovila tak, akoby šlo o tú
najväčšiu urážku.
„Prikázal mi, aby som ťa dal do poriadku a priviedol k nemu,
môžeš si byť istá, že ma neteší, strácať tu s tebou čas. Svoj manžel sa už
vyznamenal viac, než bolo vhodné...“
„Môjho manžela ty nechaj na pokoji. Všetci predsa vieme, že
si len špinavý, že... Temný pán ti možno verí, ale on... mýli sa, ak si
myslí...“
„Mlč!“ sykol Snape a Harry cítil jeho hnev, spojený s urážkou,
ktorú nemala ani len možnosť vysloviť.
Jej ústa sa pohybovali, ale ona nedokázala zo seba vydať ani
hláska. Nejaký čas to takmer vyzeralo, akoby sa dusila, rukou si siahla na
hrdlo.
„Môžeš mi veriť, že by som bol omnoho radšej, keby si tu ešte
nejaký čas zotrvala, očividne si zabudla čo všetko je v stávke, nezabúdaj,
že osud tvojej dcéry závisí od toho, ako sa budeš správať... ...“ zrušil kúzlo
a nasilu jej strčil do rúk akúsi fľaštičku.
„Ty si myslíš, že si od teba niečo vezmem?“
„Nebudem ťa k tomu nútiť, no je to príkaz nášho pána...“
Dívala sa naňho, s pohŕdaním, takmer akoby ho chcela
prekliať ak by mala tú možnosť, no napokon veľmi pomaly a dosť nedôverčivo
tú fľaštičku otvorila, priložila si ju k ústam a vypila jej obsah.
Nejaký čas sa nič nedialo, len tam stála a Snape ju
stále musel pridržiavať, no napokon sa spamätala a postupne sa dokázala už
aj sama udržať na nohách, do strhanej tváre sa jej vrátila farba.
„Máš ešte nejaké zranenia?“
Pokrútila hlavou.
„Výborne, môžeš sa ísť upraviť, vrátim ti prútik, no nerob
žiadne hlúposti, pán sa na teba ešte stále hnevá...“
Neodpovedala, akoby jej vôbec nestál za to.
Prudkým trhnutím si ho od neho prevzala svoj prútik.
Snape na ňu nejaký čas čakal vonku, na prázdnej chodbe.
Keď sa pripojila k nemu, vyzerala opäť ako tá dôstojná a bohatá
dáma s čistokrvnej rodiny, ktorou očividne bola, no ani oni sa nesmeli
vzoprieť Temnému pánovi, on sám v tomto prípade nerozlišoval medzi
spojencami a nepriateľmi a v mnohých ohľadoch, k nim dokázal
byť krutejší ako k nepriateľom, ak si to situácia vyžadovala.
***
Vrátili sa späť do tej temnej izby.
A Harry videl ako tá žena klesla na kolená, ako
pobozkala okraj habitu lorda Voldemorta.
Ostala v blízkosti svojej dcéry, ktorá dosiaľ ostávala v rovnakej
pozícii ako predtým.
Nehýbala sa, len hľadela na hada, akoby sa obávala pustiť ho
z očí čo i len na chvíľu.
„Pán môj, mrzí ma, že som vás sklamala...“
„Áno, malo by ťa to mrzieť...“ pripustil Voldemort ochotne.
No červené oči na ňu stále hľadeli, nie veľmi prívetivo, ako
mal možnosť Harry aspoň zo svojho hľadiska posúdiť, lebo On sa jej pomerne
rýchlo vytrhol.
„Domnievam sa, Amelia, že si ma prišla poprosiť, aby som
zabudol na tvoje prehrešky...“
„Áno, pán môj, ja neuvedomila som si, čo vlastne znamená, aká
pocta to pre nás je, keď... mrzí ma, že som vám...“
Zastavil ju posunkom ruky.
„To stačí, budeš môcť odísť, pretože ja som sa tak rozhodol,
no nejaký čas sa vyhýbaj istým miestam, ktoré sú pre teba na určitú dobu
zakázané, a čo sa týka tvojej druhej žiadosti... Nie je to prvý raz, čo
ste ma sklamali, tentoraz budem musieť pristúpiť k istým opatreniam...“ zamieril bližšie k Helen.
Strhla sa a odsunula sa ďalej, no on sa jej aj tak
dotkol. Obrátil ju tak, aby sa dívala svojej matke do očí.
„Tvoja dcéra, ostane tu so mnou, kým bude žiť...“
„Môj pane, prosím...“ utrpenie v jej pohľade, to bolo presne
to, čo pôsobilo potešenie tým červeným očiam.
„Prosím, vás... prosím...“ naliehala ďalej, ale nezdalo sa,
že by ju ešte niekto počúval.
„Severus, odprevaď ju a potom sa ešte vráť my dvaja sa
ešte pozhovárame o tej záležitosti s Potterom, nie som celkom
presvedčený o tom, že je to uzavreté, Severus...“ pokynul mu pomerne
panovačne.
Snape, ktorý dosiaľ stál len v úzadí s rukami za
chrbtom a momentálne nečelil pátravému pohľadu Temného pána, zachovával
neutrálny výraz tváre, no časť z neho, akoby sa tešila z jej trpenia,
cítil to tak, zrejme tak ľahko nezabúdal na urážky týkajúce sa jeho pôvodu,
okamžite odpovedal : „Ako si želáte, môj pane...“
Odviedol pani Greengrassovú von z tej tmavej miestnosti.
Dosť nešetrne ju strčil dopredu.
Stena bola opäť pevná, nepriehľadná a Harry nemal
možnosť vidieť nič viac, až kým si neuvedomil, že sa vrátil späť k svojmu zvyčajnému
vnímaniu reality. Nevedel ako dlho to trvalo, jemu samému sa zdalo, že takmer celú večnosť. Snape sa však napokon vrátil domov a vrátil sa do svojej spálne.
