názov: NECHCEM SI VZIAŤ TVOJU BOLESŤ...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti, jej rodičia boli zavraždení, no jej sa podarilo utiecť... Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj vieru v seba...
Prišla
včas.
Práve
vďaka nemu zabránila tomu najhoršiemu.
Bola
mu vďačná aj keď vedela, že jeho pomoc má svoju cenu, lebo cítila ako ochutnal
jej emócie a vedela, že len tak ľahko neprestane...
Malcolm,
on, teraz už vedela, že ho nikdy nenazve inak, to bolo predtým jeho meno
a ona ho tak vnímala, nie ako démona, ale ako Malcolma, niekde pod tými
krutými vrstvami, to bola cena za jeho pomoc, jedna z tých súčastí dohody,
ktorá ju prinútila prežívať jeho spomienky, tak akoby k nim patrila.
No
zároveň tajomstvo, ktoré nesmelo byť pred inými odhalené.
„Neviem,
čo sa jej stalo, ani som sa k nej nepriblížil... prisahám, že...“ Dean
prerušil rýchly prúd jej myšlienok, točiacich sa okolo neho, len okolo neho,
mala s ním toľko spoločné aj on kedysi túžil, aj on kedysi veril
v to, čomu už ani ona neverila tak ako predtým...
Opäť
ho nevnímala a myslela len naňho takmer, akoby bola posadnutá myšlienkou
na toho mladého čarodejníka, ktorým bol...
„Nechcel
som, len som si myslel, že ona by možno....“
„To
je v poriadku, to nič, viem, že si nič neurobil...“ upokojovala ho Eloise,
keď sa jej podarilo pomerne úspešne vrátiť späť do prítomnosti a aspoň
nejaký čas sa nedotýkať tých temných vlákien, ktoré ich spájali.
„Ty
vieš?“ opýtal sa s podozrením v hlase.
Nečudovala
sa tomu, fungovala tu takto, uprostred
ničoho, podarilo sa jej zbaviť sa lapačov a opäť ho zachránila.
Nebolo
to niečo, v čom by predtým vynikala.
„Áno,
viem, ale to nie je tvoja vec, hlavne sa daj dokopy, aby ste mohli odísť...
zajtra už...“ zopakovala mu svoje požiadavky.
„Ja
pôjdem, ale ona ostane tu, nech si robí čo chce... ja nechcem, aby sa motala
v mojej blízkosti...“
„Dobre,
to je tvoja vec...“ uzavrela Eloise chladne a odviedla plačúcu Anabelle
ďalej od neho.
Do
druhej miestnosti, ktorú mohla pokojne považovať za kúpeľňu s trochou tej
predstavivosti.
„Len
pokojne, nemusíš sa ničoho báť, nájdem
pre teba nejaké bezpečné miesto...“
Anabelle
k nej zdvihla zrak.
Dívala
sa na ňu, akoby ju ani nevidela.
„Bezpečné
miesto?“ zopakovala tým takmer neprirodzeným a spevavým hlasom.
„Áno,“
potvrdila jej to Eloise.
Anabelle
sa usmiala, jej úsmev bol trhaný, neprirodzený, kolísala sa dopredu dozadu
a opakovala.
„Kde
je to bezpečné miesto? Kde je...“
Eloise
si priala, aby poznala odpoveď, aby nemusela klamať seba samú aj ju.
To tvoje je blízko mňa a to jej
čo najďalej od môjho vplyvu.
Počula
Malcolmov hlas vo svojej hlave.
Zmierila
sa aj s touto možnosťou, ktorá by ju mala desiť, lebo sa spájala
s chladom a smútkom, ktorým bola naplnená.
S pokrajom
šialenstva, ktorému čelila a takisto aj s tým pocitom, že napriek
všetkému, čo chce dosiahnuť a čo urobila, ona taká nie je, neteší ju, že
ochutnal z ich pocitov, nemôže mať
z toho takú radosť, akoby chcela, desí ju to, čo urobila, že sa spojila
s tvorom, akým bol on, ani nie Malcolm ani nie dementor.
Bála
sa, že sa zmení rovnako ako on, že podľahne svojmu smútku a nebude sa môcť
vrátiť späť.
On
túžil aj po jej pocitoch strachu, obrátený bozk mu umožnil čerpať s nej aj
negativitu a zasýtiť sa ňou bez toho, aby jej ublížil, odstraňovanie
nepríjemných pocitov bolo skvelé, také opojné.
A jeho
vplyv na ňu nebol už len jedna z tých fantázií.
Nebol
snom.
Bol
skutočný.
Bol
tým, kto ju bude sprevádzať tak dlho, ako to len bude možné.
No
nevedela čo sa stane potom, netušila aké to bude, ak by Potter sklamal
a vyhral by On.
