názov: NECHCEM SI VZIAŤ TVOJU BOLESŤ...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti, jej rodičia boli zavraždení, no jej sa podarilo utiecť... Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj vieru v seba...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti, jej rodičia boli zavraždení, no jej sa podarilo utiecť... Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj vieru v seba...
***
Ráno,
keď sa prebudila, Dean bol preč.
Poslúchol,
no očividne sa mu vôbec nepáčilo to, že to od neho žiadala, nerozlúčil sa
s ňou ani s Anabelle, ktorá spala schúlená na zemi. Nepochybne ešte
stále šialená strachom, kvôli ktorému si Deana pomýlila s jedným z lapačov.
Aspoň to jej o ňom povedala, keď ju ubezpečovala o tom, že Dean nie
je jej nepriateľom a nemusí sa ho báť.
Stále
si však o ňu robila starosti, lebo nevyzerala dobre a nechcela, aby
sa dostala do kontaktu s Malcolmom.
Začala ho tak volať, upokojovalo ju to, používať jeho meno z minulosti.
Anabelle
čosi zamumlala so spánku a ešte tesnejšie sa schúlila do klbka.
Eloise
ju opatrne prekročila a šla po ďalšiu debničku s jablkami, dúfala, že
možno nájde aj niečo iné.
Potrebovala
jesť a vedela, že aj Anabelle to potrebuje.
A chcela
ho vidieť.
Chcela
sa ubezpečiť o tom, že to všetko nebolo len to jej šialenstvo, že to čo
videla nebola len hra jej mysle.
Kde ste?
Som tu.
Pocítila
chlad, keď sa dostala medzi prívesy.
No
ten chlad na jej tvári vyvolal úsmev, pretože to bol on.
Neviem, kam ju mám odviesť, netuším,
kde bude v bezpečí. Keď sú teraz všade oni...
Aberforth Dumbledore. Nájdi
Aberfortha a ona bude v bezpečí predo mnou aj pred nimi.
„Ak
to viete, tak ako je možné, že je ešte na slobode, prečo ste to nepovedali jemu?“
zaujímalo ju to, pretože všetci tvrdili, že on a jemu podobní sú jeho
spojencami, že opustili ministerstvo a zvolili si stranu temna.
On sa nepýta, nechce počuť naše
hlasy, len ponúka to čo potrebujeme výmenou za istý druh podpory z našej strany,
no od istého času je to iné, než predtým, uzavrel sa a neposlúcha nikoho,
povráva sa, že má strach.
„Nájdem
ho a zariadim, aby sa k nemu dostala... Ak je on tou osobou, ktorá
jej môže pomôcť, tak to urobím...“ predsavzala si.
A snažila
sa ignorovať ten hrejivý pocit spojený s tým, že aj čarodejník tohto druhu
by mohol mať z niečoho strach, že aj v ňom je niečo, čo by mohlo byť
zlomené, ak by sa niekto odvážil mu čeliť.
„Idem
len nájsť jedlo, ale ešte sa vrátim a dohodneme sa na tom, ako ju
dostaneme až k nemu...“
Dohodneme sa, Eloise. Nepochybne
áno...
Jeho
hlas opäť zaznel v jej mysli. A skôr než sa opäť stiahol do tiena,
uvedomila si, že jeho prítomnosť jej už nie je nepríjemná, že sa svojím
spôsobom teší na tieto myšlienkové rozhovory s ním, že sú tým jediným, čo
ju drží ďaleko od šialenstva, ktorému čelila Anabelle.
Pokračovala
preto v ceste, prezerala všetko a našla napokon pár vecí, ktoré by sa
jej mohli hodiť.
Starší
hrniec, nejaké kuchynské potreby, dokonca jednu fungujúci chladničku, ktorá
unikla skaze a našla v nej všetko, čo potrebovala na prípravu
obyčajnej kaše s medom, ktorá by s trochou mágie mohla byť vhodným
jedlom na raňajky. A spomínané jablká aj z tých si vzala čo najviac.
Vrátila
sa späť tou istou cestou, no keď vošla do prívesu, Anabelle už bola hore.
Dívala
sa na ňu tými svojimi vystrašenými očami.
„To
je v poriadku, to som len ja... budem vonku robiť raňajky...“ prihovorila
sa jej, takmer akoby sa vôbec nič nestalo.
Anabelle
pomaly pohla hlavou a uprela na ňu tie svoje prázdne oči.
„Raňajky,“
zopakovala potichu.
„Sľúbil
mi ich a potom... potom...“ niečo si pre seba ďalej mumlala. Nedalo sa
tomu porozumieť.
„Poď
so mnou... chystám sa robiť kašu, no ak by si mala ešte nejaké nápady, rada sa
prispôsobím...“ pokúsila sa s ňou nadviazať rozhovor, no bezvýsledne. No
keď vyšla von, aj ona sa k nej po nejakom čase pridala, k ohňu sa
však nepriblížila. Len stála v kúte a dívala sa na ňu.
Eloise
sa pustila do prípravy, neprekážalo jej, že by si oheň mohol niekto všimnúť.
Malcolm bol stále blízko, jeho prítomnosť vnímala kdesi na okraji svojej mysle
ako nemennú istotu a vedela, že je pripravený sa kedykoľvek postarať o akúkoľvek
neželanú návštevu.
Eloise
čoskoro miešala kašu a snažila sa spomenúť si, čo všetko je ešte nutné
urobiť, aby mala aspoň nejakú chuť.
Pričom
čiastočne dávala aj pozor na Anabelle, ktorá sa postupne uvoľnila a pomaly
si sadla do trávy.
„Anabelle,
čo tam ešte mám dať? Myslíš, že je to už hotové...“ oslovila ju.
Jej
spolužiačka pomaly vstala, pristúpila bližšie a pomocou jednej z lyžičiek,
ktoré Eloise pripravila opatrne nabrala kúsok.
Pofúkala
a ochutnala.
„Dobré...“
hlesla bezvýrazne, no aspoň to vyzeralo tak, že si svet okolo seba aspoň
čiastočne uvedomuje, čo Eloise považovala napriek Malcolmovmu varovaniu za
dobré znamenie.
Obe
potom sedeli spolu pri ohnisku a na rozkladacom stole, ktorý Anabelle
počas svojej krátkej výpravy do druhého prívesu objavila, si rozložili všetko
potrebné a obe sa najedli.
Eloise
takmer podliehala predstave, že všetko je v poriadku, že sú spolu len na
akomsi výlete, z ktorého sa po pár
dňoch môžu obe vrátiť domov.