Nechcem si vziať tvoju bolesť 4. kapitola ON 1/3

HALLOWEENSKY ŠPECIÁL

názov: NECHCEM SI VZIAŤ TVOJU BOLESŤ...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti, jej rodičia boli zavraždení, no jej sa podarilo utiecť...  Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj  vieru v seba... 

Dodržal svoje slovo.

Prechádzali spolu krajinou, učil ju, bol jej oporou a ona jeho šťastím.

Pod jeho vplyvom jej dar rástol a ona za ním prišla počas jednej noci, ktorú strávili v jednom z tých miestnych lesov, uňho hľadala teplo a on sa pri nej definitívne zriekol svojej nedotknuteľnosti.

Veril jej.

Myslel si, že ju ľúbi, že aj on sám podľahol tomu citu, ktorý mu bol dosiaľ neznámy.

A keď sa usmievala, keď ju držal, keď ju objímal, skutočne žil.

Až do toho dňa, keď stretli jeho.

Syna akéhosi sedliaka, ktorý im skrížil cestu.

A ona zabudla, na svojho učiteľa, na osobu, ktorá ju naučila ako mágiu ovládať a formovať podľa svojich predstáv.

Lebo on bol príťažlivý, lebo on bol podmanivý a lákal ju k sebe sladkými sľubmi.

No ona otehotnela.

A dieťa jej bránilo v tom, vydať sa na vlastnú cestu.

Skrývala to pred nimi oboma, odmietala sa pohnúť z dediny.  A Malcolm čakal.

Na to, že si ho opäť vyberie alebo na to, že ho zavrhne.

Počítal s oboma možnosťami a bol ochotný ich prijať.

Nebol taký ako ten muž, nemohol jej ponúknuť to, čo jej dával on, nie pokoj, nie rodinu a miesto v spoločenstve ľudí, ktorí by ju možno prijali medzi seba, ak by nebolo toho daru, ktorý ona skrývala vždy lepšie než on.

Bol pokojný, zmierený.

Až do toho dňa, keď sa vrátil do prenajatej izby.

A on hneď vedel, že niečo nie je v poriadku, ležala tam bledá a zdesená, s očami plnými temnoty, ktorú on tak veľmi miloval, no ona ju nedokázala skrotiť.

„Čo si užila?“ zatriasol ňou.

„Čo si užila?“ zopakoval, keď mu neodpovedala.

„Malcolm...“ natiahla k nemu ruky, v jej očiach bola smrť, v jej rukách prázdnota...

„Chcela som sa zbaviť dieťaťa, chcela som, aby odišlo...“

„Čo si užila?“ zopakoval, akoby ju nepočul, lebo pochopil, že to nebolo jeho dieťa, ale ich.

Sklonil sa k miske, ktorú mala pri sebe.

Vdýchol tú sladkú vôňu. Smrteľnú a nekompromisnú vôňu večného spánku.

„To nie je ten liek, ktorý by si mala užiť... odkiaľ si to vzala?“ neučil ju miešať také veci,  ešte nedospela k takémuto druhu poznania, nebolo to niečo v čom by vynikala a nechcel, aby ublížila sebe aj iným, už si to neprial...

„Ale áno, je to presne to, je to presne to...“

„Je to čierny nápoj, Edith, rozumieš, tomu čierny nápoj zo zakázanej knihy...Nemám protijed, neexistuje protijed, no skúsim urobiť niečo, čo ti pomôže... niečo čo ti môže pomôcť...“ chcel vstať, no ona len pokrútila hlavou a stále ho pevne držala.

„Je to tvoja vina, kvôli tebe, kvôli tomu... ma nechcel, opustil... odišiel... neprijal, nikdy som sa to nemala učiť, nikdy som nemala... ty si mal byť len učiteľ, nič viac než učiteľ, no bol si nevinnejší než ja, bol si nevinnejší než... vezmi si teraz moje spomienky, vezmi si ich...“

Urobil to a ona potom ostala nehybne ležať v jeho zovretí.

Pomaly ich vložil do tej špinavej vody a prezrel jednu po druhej, skúmal, analyzoval a stále ju držal.

Otáčal ich a prezeral každý detail, videl ho vstúpiť do chatky, počul ako sa rozprávali, ako mu ona sľubovala, že sa dieťaťa zbaví.

Ona sa pred ním odhalila úplne, dokonca spoznal aj jej dar, čo bolo zrejme jej skazou, lebo v jeho očiach nebolo zľutovania.

Keď sa mu otočila chrbtom, využil chvíľu jej nepozornosti a do misky jej niečo prilial. Nevšimla si to, ďalej ho objímala a sľubovala mu, že všetko vyrieši... No on to videl na miestach, ktoré si ona nevšímala... pomocou svojej moci a iných bytostí, ktoré mali oči všade.

A on pochopil, videl ako sa zmenil, ako jeho tvár nadobudla iné črty, ten mladý sedliak bol jeden z jeho nepriateľov, neprajník, ktorý sa rozhodol ho takýmto spôsobom zničiť a ukázal mu to, zanechal v nej stopu, ktorá ho mala priviesť rovno k nemu.

Nechal ju odpočívať na mieste, ktoré si vybrala vo svojich posledných spomienkach a šiel za ním.

Postarať sa o to, aby zaplatil za tú veľkú stratu, ktorú v sebe cítil v podobe rozširujúcej sa prázdnoty.

Bola preliata jeho krv a zničená jeho jediná nádej, na to, že okrem temnoty spozná aj svetlo.

Prišiel čas, aby ho bolo opäť počuť, aby sa opäť prejavil jeho hnev. 

predchádzajúca časť   nasledujúca časť