11. 10. 2015

Pradiarska ulička 28. kapitola





na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika

obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska.  Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto.

varovanie: akčnejšia kapitola, kapitola stále ešte bez mojej korektúry, robím momentálne korektúru Zakázaného vzťahu... 


 Pre Profesor, Achája.

Premiestnil sa.
Bolestivo.
Cítil to dobre známe brnenie spojené s čiastočne nepodareným skokom.
Dopadol na zem.
S rukou čiastočne krvavou, ledva zabránil rozštiepeniu. Delili ho od neho len sekundy a to stvorenie, ktoré bolo v jeho vrecku, škrablo ho práve včas na to, aby sa spamätal.
Hodili naňho zachycovacie zaklínadlo, keby ešte viac zatlačil, už by sa z toho zrejme nedostal.
A práve teraz sa k nemu blížila akási osoba, ktorá sledovala jeho stopu a zrejme prišiel čas sa proti nej postaviť.
Aj keď toto nebolo vhodné miesto na podobné záležitosti.
Siahol do vrecka a vybral mláďa.
Krčilo sa v jeho rukách, celé znepokojenie tým prudkým premiestňovaním. Nemalo žiadne nové zranenia, bolo pred nimi ochránené, uvedomil si, že svojou vlastnou mágiou tú bytosť ochraňoval, pred ďalším poškodením.
48 hodín predtým...
„Zdá sa, že aj vy ste si našli istý druh rozptýlenia...“ okomentoval Aberforth jeho neželanú spoločnosť.
„Nie, je to tak, ako si myslíte...“ Snape jedným prudkým pohybom striasol draka zo svojej ruky, za čo si vyslúžil, slabší dotyk jeho pazúrov, a vôbec si nepomohol, lebo teraz nervózne poletoval okolo neho, čo nebolo vôbec príjemné vzhľadom na to, že občas už dokázal aj chŕliť oheň.
Aberfort sa ho nesnažil presvedčiť o opaku. Predpokladal, že má na to svoje dôvody a snaží sa ho pripraviť na nie práve najpriaznivejšie novinky.
„Mám tu pre vás všetko, o čo ste ma naposledy požiadali a pán Potter vám poslal aj niečo naviac...“ vyložil na stôl to, čo si Snape svojím spôsobom objednal a on si to všetko skontroloval.
To, že Harry mu poslal džem, o ktorých síce nežiadal no bol od neho, ho svojím spôsobom potešilo, aj keď to pred tým mužom nemienil dať najavo. A okrem neho aj.
List.
Snape sa hrozne hneval, keď si tú obálku vzal do rúk.
„Ako ste mu to mohli dovoliť? Ako ste mohli pripustiť, aby...“
„Je to v poriadku, je v nej mágia krvi, ktorú rozlúštite len vy, poznáte predsa ten uzatvárací mechanizmus, sám som to pána Pottera naučil, odteraz si môžete aspoň písať a ja sám budem doručovať vaše listy... Pokojne počkám aj na vašu odpoveď...“
Mágia krvi.
To bol jeden z tých najbezpečnejších spôsobov, charakteristický skôr pre doby dávno minulé, no nepochybne to bol vhodný spôsob na to, aby spolu udržiavali aj iný kontakt, než slabú dualmanciu, ktorou musel šetriť, aby sa sústredila hlavne na jeho zranenia.
„Ak je to vskutku tak, nepochybne pre pána Pottera budem mať odpoveď...“ vyhlásil Snape už omnoho pokojnejšie.
No najprv odložil zásoby, ktoré im na stole len prekážali a takisto sa postaral aj o to, aby sa bylinky, ktoré sa tu nedali zohnať dostali do správnych políc.
 „Dáte si čaj?“ opýtal sa, aj keď nemal náladu na to, aby tam spolu len tak sedeli, aj napriek absencii ľudskej spoločnosti, bolo na Aberforthovi niečo, vďaka čomu sa radšej vyhýbal rozhovorom s ním. Aj keď bol iný než on, vždy keď sa naňho pozrel spomenul si na to všetko, čo prežil s jeho bratom, so svojím jediným priateľom, ak to mal tak povedať, no nikdy si svoje priateľstvo nemohli vychutnať tak, ako väčšina ľudí.
Ich priateľstvo bolo iné, poznačené všetkými tými obeťami a on bol stále jeho vrahom, keď sa díval na Aberfortha, cítil sa takmer ako vtedy, keď sa musel naučiť žiť s tou myšlienkou, že to urobil, svojmu po Lily jedinému skutočnému priateľovi, a aj keď to bolo na jeho žiadosť, bola to jedna z tých najťažších vecí, ktoré musel urobiť, jedna z tých najkrutejších výziev, hľadieť mu do očí, tak ako teraz hľadí do očí jemu...
„Áno, iste...“
„To, čo vždy?“
„Nepochybne áno...“ súhlasil  starší muž.
Zaujal svoje zvyčajné miesto za stolom a Severus, ktorý bol už pripravený na tú možnosť, už len urobil pár nevyhnutných úprav. A musel popritom zvládnuť aj Draka, ktorý prestal okolo neho poletovať a usadil sa na jeho pleci.
Netrvalo dlho a Aberfort popíjal svoj obľúbený čaj a čítal noviny, ktoré mu priniesol.
On si zatiaľ sadol za svoj stôl, otvoril Potterov list, ktorý musel odšifrovať kvapkou svojej krvi a jedným z tých starších a zložitejších zaklínadiel.
Draka na jeho pleci to mierne znervóznelo a on rýchlo stiahol list z jeho dosahu, lebo sa obával, že by ani len nemal možnosť si ho prečítať.
Zložil mláďa na stôl k Abefrothovi, kde začalo skúmať kocky cukru a vrátil sa späť k svojmu pracovnému stolu.
 Pravý obsah Potterovho listu sa pred ním okamžite objavil.
Samozrejme absolútne neúhľadný, sentimentálny a úplne bez odsekov, zrejme narýchlo napísaný:
Severus,
Som rád, že mi Aberforth umožnil, aby som ti napísal. Nebolo vôbec ľahké ho presvedčiť, tak sa naňho prosím ťa nehnevaj.
Chýbaš mi, chcel by som byť už s tebou.  Ako sa máš? Čomu sa teraz venuješ?
Severín sa vrátil, je tu so mnou, počul som, že ty máš draka. Aberfort sa zmienil o tom, že si ta akosi našiel. Aj ja by som ho rád videl, možno by som mohol zistiť, ci sa teraz s drakmi skutocne dokážem rozprávať, hneď by som za tebou prišiel, keby to bolo možné, ja skrátka... Musíme si na to nájsť čas a urobíme to, keď bude po všetkom, dobre?
Ani neviem, čo mám vlastne písať, toľko toho chcem povedať,
Hlavne že ťa milujem a chýbaš mi hrozne, (viem, že to že mi chýbaš som už napísal na začiatku, ale píšem ti to ešte raz, lebo skrátka... dúfam, že nemyslíš na zlé veci, ako napríklad na to, že keď mi bude lepšie, mohol by som na teba zabudnúť, lebo to nie je ani len nebude pravda, netráp sa tým... To ti skrátka nedovolím a dualmancia ťa aj tak prezradí, tak to radšej ani len neskúšajte, drahý pán profesor)
Chcel by som, aby... ale to skrátka ani nemôžem napísať, ty vieš... skrátka, večeri sú asi najhoršie, keď prídem do tej prázdnej izby a ty tam nie si...
Dávaj si na seba dobrý pozor a určite ochutnaj ten džem, ktorý som ti poslal, je skrátka vynikajúci a ... dávaj si na seba pozor, teraz už viem, kto nám skomplikoval veci, no bude to dobré, lebo tá osoba sa už upokojila a je to opäť v poriadku.
Teším sa na tvoju odpoveď.
S láskou
Harry.
Snape dočítal s miernym znepokojeným zhodnotil Harryho písomný prejav, ako nie veľmi uspokojivý, očividne potreboval viac času na to, aby mohol vytvoriť lepšiu verziu listu.
Napriek tomu chaosu a dosť nesúvislým myšlienkam a škrtancom,  napísal odpoveď pre Pottera a starostlivo ju zapečatil pomocou mágie krvi.
Aberforth, ktorý medzitým už dopil čaj a nejaký čas len v kresle driemal nad rozloženými novinami si od neho list prevzal.
A práve, keď sa ich ruky takmer mimovoľne dotkli, Severus sa rozhodol, že si isté veci preverí.
„Dali ste Potterovi dosť času na to, aby ten list napísal?“
„Áno, dal, mal na to takmer pol dňa...“
Snape sa zamračil.
A vrátil sa späť k listu, sledoval tie divoké ťahy, to ako písmo prechádzalo jedno cez druhé.
Potter predtým písal inak a pokiaľ si to ani len neuvedomoval a odovzdal to v takomto stave, jeho myseľ očividne čelila ďalšiemu problému.
Cez dualmanciu to vzhľadom na obmedzenia tohto miesta necítil tak výrazne, no mohla to byť predzvesť spustenia ďalšej pasce.
„Choďte čo najskôr za ním... Jeho písmo je akési roztrasené a ten nesúvislý prejav, pokiaľ si náhodou Potter nevypil, čo vzhľadom na elixíry, ktoré som mu da nie je možné, môže sa stať, že čoskoro dôjde k ďalšiemu vnútornému útoku na jeho myseľ... Ak to bude nevyhnutné, zdôrazňujem, nevyhnutné, tak ho priveďte sem... Bude lepšie, ak si to okamžite preveríte...“ jeho sloboda a Potterovo dobré meno boli dôležité, ale nie natoľko, aby riskoval jeho život.
„Môžem vidieť to jeho písmo...“ opýtal sa Aberforth.
Snape mu list s dosť veľkou nevôľou ukázal, presnejšie len časť z neho.
„Áno, vskutku, to písmo naznačuje istý problém... Pôjdem hneď za Potterom...“ súhlasil Aberforth okamžite.
Opustil chránenú časť chatky a zmizol.
Severus šiel von, potreboval to, lebo sa obával, že inak by zrejme nedokázal premýšľať o ničom inom len o Potterovi a o ďalšej pasci, ktorú možno už nedokáže zastaviť.
Od toho posledného pokusu bola preňho legilimancia a cvičenia spojené s ňou bolestivé, ešte sa to nestihlo zahojiť, aj on utrpel istý otras, narazil na tú istú pevnú hradbu, ktorú u Temného pána tak veľmi predtým obdivoval, nepreniknuteľnú stenu, ktorá tvrdo zarezonovala v jeho vlastnej mysli.
Vedomie, že mu možno nedokáže pomôcť, drásalo jeho dušu. No v danej chvíli si nevedel spomenúť a žiadnu inú dôveryhodnú osobu, ktorá by bola schopná tak rýchlo pochopiť vzorec temného pána a reagovať na jeho chladné útoky. Tí, ktorí by to dokázali boli už mŕtvi alebo dávno preč niekde mimo jeho dosahu.
Sledoval ako mláďa vyletelo z jeho chatky, smerom k nekonečnej oblohe. Nepochybne bolo opäť hnané túžbou po lietaní, po niečom takom prirodzenom, a on cítil tú mágiu spojenú s tou bytosťou, keď sa vzniesla, nezlomná a chladná...
Prvotná mágia vo svojej najdivšej podobe.
Vietor však k nemu priniesol aj nepríjemné podozrenie, cítil to, akoby sa naňho niekto díval, akoby bol pozorovaný akousi neznámou silou.
Skontroloval ochranu, bola tam, no stále cítil, niečo ako varovanie, niečo ako podozrenie, ktoré ho neopúšťalo ani potom, ako sa vrátil späť do svojho laboratória a užil elixír na posilnenie.
Ak Potter bude musieť prísť, musí byť pripravený. Musí to zvládnuť.  
Po prvý raz v živote sa bál svojho zlyhania spojeného s odborom, ktorého využitie považoval vždy za samozrejmosť.
Hľadal nejaké riešenie, niečo čo by mu pomohlo, ak by náhodou... nie, nebolo to žiadne ak, tušil to, kdesi v tom vlákne sa chvela, ďalšia z tých porúch. Horšia než všetky dokopy.
Posledná rana, Severus. Moja posledná rana býva najhoršia.
To mu kedysi povedal a on videl toho dosť veľa na to, aby mal možnosť sa o tom presvedčiť.
Privrel oči, aby nemusel myslieť na tie tváre, s ktorými sa pohrával. Na tie okamihy duševného prázdna, kedy sa on obrnil proti akýmkoľvek pocitom.
Posledná rana, od ktorej záviselo všetko, sa blížila.
***
Bolestný nárek náhle narušil to ticho, ktoré považoval za takmer až mučivé. Bolo to dračie mláďa.
Ten zvuk poznal, ten známy žalostný tón,  to známe vyjadrenie bolesti, mal by ho nechať tak, nech trpí, keď sa zas dostal do nejakého problému, Potter možno čoskoro príde, možno ho privedú a on nemá čas na hlúposti.
No aj tak vstal a šiel sa tam pozrieť, nedokázal zniesť to žalostné kvílenie toho tvora.
„Hlúpe...“ začal, no bol prerušený tým, čo mal možnosť vidieť.
Mláďa ležalo pri jeho nohách, doráňané nepochybne ľudským vplyvom, možno aj kúzlami.
Kúzlami dostatočne silnými na to, aby prenikli jeho pokožkou, to musela byť čierna mágia, drak bol ešte mladý, niektoré jeho časti ešte nechránené natoľko, aby odolali takej surovej vlne temnoty, boli kúzla, ktoré dokázali jeho čistú mágiu poškvrniť a obrátiť proti nemu.
Bez Severusovej pomoci by ho čakala pomalá agónia. Musel by tam stáť a dívať sa, a to už nedokázal.
Už nikdy viac.
No drak bol za ochranným kúzlom tesne za hranicou.
Niekto narušil hranicu.
Cítil to, nemusel ho vidieť, ten pocit, silnel každou ďalšou sekundou s každým ďalším zakvílením.
Severus pevne zovrel svoj prútik a vykročil dopredu.
Zdvihol trasúcu sa bytosť, pretrhal vlákna temnoty.
A keď pocítil, ako mu niečo zabránilo vrátiť sa späť,  ako ďalšia vlna surovej mágie rozbila ochrany jeho domu.
Pochopil, že za ním prišiel jeden z nich, jeden z tých, ktorí prežili a Pán ich učil.
No Potter príde do domu, Potter možno príde, musel ho dostať preč, ďalej od domu, aby nevidel Pottera, aby neurobil niečo, čo by mohlo...
Musel ho odtiaľ dostať, musel ho rozptýliť a odviesť preč...
Súčasnosť
„Ani hnúť...“ poznal aj horšie, kúzla, no práve toto bolo tým, ktoré by mohlo narobiť čo najmenej škody a neprebudiť miestnu populáciu drakov, vďaka ktorej nebolo toto miesto veľmi vyhľadávané.
Svetlovlasý muž zaútočil s prudkosťou, ktorú on sám veľmi dobre poznal. Odrazil jeho zaklínadlo a on sa čiastočne kryl za veľkými kameňmi, ktoré mu poskytli útočisko.
Už dávno nebojoval, zdalo sa mu, akoby prešli celé veky, odkedy aktívne proti inému čarodejníkovi použil nejaké kúzlo.
„Aj ja ťa rád vidím, Lucius...“
Netušil, ako ho našiel, nevedel akú hru rozohral, no nepochyboval o tom, že sa s ním neprišiel len tak nezáväzne pozhovárať.
„Avada...“
Zelené svetlo prešlo v jeho blízkosti, no on si to nevšímal, nebolo to nič, čo by nedokázal zvládnuť.
Netrvalo dlho a obaja stáli oproti sebe.
V pravej chvíli mu ukázal to svoje, nemal v úmysle zabíjať, uchýlil sa k jednému zo svojich kúzel, dosiaľ ešte poriadne neotestovanému. Zatiaľ si dovolil použiť len jeho slabšiu neverbálnu verziu, hlavne vďaka pohybu, ktorý zachytil kdesi v diaľke.  Spacifikoval ho, no nič to nemenilo na tom, že bolo už neskoro.
Poznal ten zvuk, zvykol si naňho počas tých dní, keď hľadal útočisko práve na týchto miestach.
Stiahol Luciusa ďalej, nepochybne práve včas, pretože na tom mieste, kde ešte nedávno stal, sa práve črtal úzky pás plameňa.
„Kvôli tebe som prišiel o všetko... o všetko...“  hlesol Lucius a pevne ho zvieral za prednú časť habitu, akoby si ani neuvedomoval blížiace sa nebezpečenstvo.
„Ak nebudeš mlčať, nikomu už na tom záležať nebude...“ chladne odsekol Snape a otočil ho tak, aby mal aj napriek svojmu momentálnemu pohybovému obmedzeniu možnosť vidieť, čo sa mu podarilo spôsobiť.
Uhorský chvostorožec, nepochybne jedna z tých dračíc, ktoré si chránili svoje územie, bola pripravená na to, vysporiadať sa s nimi po svojom.
Začínal chápať Potterove niekdajšie obavy spojené s týmto tvorom.