autori : Sylvík & Adelaide
Žánr: slash (zatím tak 15+)
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: Dvě zvrhlice se spojily a vytvořily veledílo. Nebo máte jiný
názor? Prosíme o Vaše připomínky!
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť túto poviedku.
Pre Henry.Wilde, AdaCornella, Sonka.
Mrs. H-B
„Nech sa páči, pán profesor…“ Daniel pozval Alana do svojho karavanu, mal
v úmysle si ho na nejaký čas ukradnúť len a len pre seba.
Bol ochotný sa chvíľu deliť o jeho pozornosť s ostatnými, no po obede,
mal iné plány, ktoré akosi nezahŕňali prítomnosť verejnosti.
A opäť mu mysľou prebleskla tá dobre známa skutočnosť, že čoskoro toto
miesto už nebude považovať takpovediac za svoj domov, bude sa musieť pohnúť
ďalej, prekročiť svoj tieň a vydať sa do iných projektov, niektoré možno budú
úspešné iné nie, no všetky budú v sebe niesť jeho pečať, jeho úsilie, no
ani jeden už nebude zrejme taký, ako to čo zažil tu. Stále si ešte nevedel
predstaviť, že skutočne príde ten posledný deň… No bola to len chvíľka akéhosi
zvláštneho smútku, ktorý pominul skôr než si vôbec stihol uvedomiť, že sa nad
niečím takým opäť zamýšľa.
A takmer akoby počul vo svojej hlave Sentimentálny, Potter? A
odpovedal by nepochybne inak než Harry, že áno, do určitej miery určite.
„Ďakujem, Potter…“ neodpustil si
Alan, pokračovať v hre ešte aspoň nejaký čas. Danovi sa to páčilo a ani on
proti tejto neškodnej zábave nič nenamietal. Bola pre nich vždy pomerne
bezpečným spôsobom komunikácie.
Všimol si, že jeho mladý priateľ na chvíľu zastal, tvárou sa mu mihlo,
niečo dobre známe aj jemu, niečo ako predzvesť konca jednej etapy a mierne
obavy so začatia novej.
„Všetko v poriadku, Daniel?“
„Len som tak premýšľal o tom, aké to bolo a aké to bude, ale to nič, to sa
mi stáva… často teda, mne aj Harrymu, ako si si mohol všimnúť… no teraz to už
radšej nechajme, Zariadil si to, čo si chcel?“ zaujímal sa v snahe zmeniť
tému čo najskôr.
„Áno, navštívil som svojho zástupcu a už na tom začal pracovať…“ vyhlásil
Alan vážnejšie než predtým, keďže šlo o majetkové vyrovnanie s Rimou,
kvôli ktorému bezodkladne zašiel za svojím právnym poradcom. Mali spoločný
majetok, ktorý bolo nutné rozdeliť tak, aby boli obaja spokojní, čo nebola
vôbec ľahká úloha a chcel to mať za sebou všetky tie formality spôsobené ich rozchodom
ešte skôr, než sa do celej veci zainteresujú novinári. Zatiaľ bol ešte pokoj,
nepochybne preto, že Rima o ich vzťahu zatiaľ mlčala a aj predtým boli od seba
dlhšie, než by bolo vhodné a nikto si už priveľmi nevšímal to, že spolu
netrávia tak veľa času, ako v minulých rokoch, no už sa začali vynárať
isté dohady, zatiaľ ešte z jeho strany nepotvrdené, že sa v ich vzťahu niečo
deje.
Nebolo to preňho príjemné, napriek tomu, že bol s Danielom šťastný,
ešte nezabudol na to všetko, čo tomu predchádzalo.
„Dúfam, že to bude v poriadku…“
„Áno, bude… verím tomu, že áno…“
Považoval to za nutnosť, nechcel Rime odopierať to, čo jej patrilo a zatiaľ
šlo len o predbežný odhad, ktorý musel byť ešte schválený druhou stranou,
predpokladal, že na niektorých veciach sa zrejme aj pohádajú, keďže nie všetko
sa dalo rozdeliť tak, jednoducho a úplne bez konfliktov. Práve preto chcel byť
pripravený a mať pre ňu dobrú ponuku.
„Stretol si sa už s otcom?“ opýtal sa, pretože ho vskutku veľmi
zaujímalo či sa Danovi podarilo dosiahnuť nejakú zmenu.
„Ešte nie. Na poslednú chvíľu to bol on, ktorý odriekol našu schôdzku…“
„To mi je veľmi ľúto, Danny…“
„Dalo sa to čakať, nuž, možno nabudúce to vyjde… hlavne, že si
prišiel ty…“ na jeho otca sa
v tomto zmysle nedalo veľmi spoľahnúť a opäť to vyzeralo tak, že ešte
nejaký čas ostane táto záležitosť otvorená. No nechcel sa tým teraz trápiť,
jediné na čom záležalo bolo to, že Alan za ním prišiel, aby mohli byť spolu.
Bozkával ho, zabúdal pritom na tie nepríjemné povinnosti, vďaka svojmu
priateľovi, vďaka tomu novému vzťahu, ktorý si obaja ešte len začínali užívať.
„Pokojne sa u mňa posaďte, pán profesor, hneď som pri vás…“
Alan prikývol a zaujal miesto na jeho posteli, a uvedomil si, že mu v habite ešte ostal
Snapov prútik, ktorý očividne zabudol vrátiť na to správne miesto a a až teraz
si to stihol uvedomiť. Pomohlo mu to zabudnúť na záležitosti spojené
s jeho rozchodom.
„Pán Rickman, vy ho ešte máte pri sebe, tak to bude problém… oni ich majú
spočítané…“ mierne si ho doberal Daniel.
„Snapovi už zrejme chýbať nebude, po prípade sa vyhovorím na to, že ešte
potrebujem trénovať…“ poznamenal nenútene a pomaly ho otáčal z jednej
strany na druhú, tie bojové pozície, ktoré v poslednom čase trénovali neboli
vôbec jednoduché a aj keď Snape na seba skôr preberal len obranu, než útok, bol
to svojím spôsobom dosť únavný tanec.
„S Minervou si ešte nebojoval?“
„Nie, ešte nie, no čoskoro sa aj to stane…“ na prvý pohľad to tak
nevyzeralo, no bola to pomerne dôležitá scéna, aspoň z toho hľadiska, ako
Snape do istej miery naznačoval, že v skutočnosti nemá v úmysle svojej
kolegini ublížiť a jeho rýchla rezignácia rozhodne stála za zmienku, opustil
svoj post a kvôli tomu bolo jeho portétu odopreté pôvodné miesto, no Harry
bojoval za to, aby ho mohol opäť získať, napokon to bol on, kto opäť uveril v neho
a v to čo bolo v ňom najlepšie. Jeho Harry, jeho nočná mora, ale aj
osoba, za ktorú Snapov prútik bojoval.
Teraz ho však len odložil na stolík, Dan po ňom istý čas pokukoval, no
namiesto toho, aby si ho vzal, posadil sa Alanovi na kolená, čím si od neho
vyslúžil jeden zo Snapových prísnejších pohľadov. Tých, ktorých sa Dan kedysi
obával v rovnakej miere ako Harry.
„O čo sa to pokúšate, pán Potter?“ pošepol mu pobavene.
„Ja? O nič, len sa chcem s tebou zblížiť, Severus, nič viac len to…“
vyhlásil spokojne a nejaký čas si zvykal na to, ako to znelo, keď sa odvážil ho
osloviť menom. Nebolo to obvyklé hlavne v ich prípade a chvíľu uvažoval
nad tým, aké by to bolo, keby sa o to pokúsil Harry.
„A vieš, možno sa ti len tak snažím naznačiť, že ťa ľúbim Al a že si mi
chýbal… obávam sa, že už tak ľahko
nepustím…“ pošepol mu Dan pomerne
dychtivo, pobozkali sa, opäť. Nebolo možné sa tomu vyhnúť.
Nebolo možné odolať pokušeniu a takisto ani tomu príjemnému nebezpečenstvu,
dvere neboli zamknuté, ktokoľvek mohol prísť a to nebezpečenstvo bolo svojím
spôsobom vzrušujúce.
Alan si ten pocit užíval. Bolo príjemné byť v jeho spoločnosti, on sám
sa cíti takmer nabitý energiou, už len preto, že mu Dan venoval svoj čas a
spoločne si užívali ďalší z tých mála dní, ktoré ešte budú môcť spolu
stráviť pri nakrúcaní Harryho Pottera. Alan sa nikam neponáhľal, aj keď jeho
scéna už skončila, bol pripravený svojmu priateľovi robiť spoločnosť, až do
skončenia jeho prestávky a mienil si pozrieť aj jeho ďalšie scény, samozrejme
za predpokladu, že sa ním nenechá vyviezť z miery, tak ako sa to stalo
pred obedom.
„Nuž pán Potter, na niektoré veci sa ešte musíme pozrieť a najlepšie aj
hneď…“ počul opäť Snapov zamatový hlas v jeho obľúbenej polohe.
"Bude mi potešením..." súhlasil Dan opäť vysmiaty a spokojný.
A veril, že čakanie
na ďalšiu scénu tentoraz bude stáť za to.
pokračovanie nabudúce...
