21. 10. 2015

Virtuální realita 11. časť



Sylvík & Adelaide (Merope Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala  obnoviť túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude, očakávajte však text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás možno čaká…




 Pre Mrs. H-B, Henry.Wilde,AdaCordella , Aliya Midnight

„Dnes za tebou nemôžem prísť, Danny…“ oznámil mu Alan, keď mu počas toho ďalšieho týždňa zavolal.
To Dan vôbec nečakal, dosiaľ si naňho Alan vždy našiel čas a hlavne teraz, keď ešte okrem Harryho nepracoval na žiadnom inom projekte, predpokladal, že by mal mať voľný večer. Jeho nálada ešte viac poklesla, lebo práve dnes ho tak veľmi potreboval, viac než kedykoľvek predtým si prial byť s ním a na nič nemyslieť.
„Takže máš nejaké stretnutie?“ skonštatoval Dan smutne. Tešil sa, že si potom ďalšom ťažkom týždni opäť spolu niekam vyjdú a jednoducho sa budú baviť, potreboval to, kvôli ďalšej hádke s otcom, ktorú absolvoval hoci len cez telefón, no úplne mu to stačilo na to, aby sa pred ním opäť uzavrel a zmierenie už vôbec nezvažoval.
„Rima so mnou chce hovoriť…“
To bola vskutku tá najhoršia alternatíva.
Podráždilo ho to, už len zmienka o nej ho znervóznela, hlavne kvôli tomu, koľko dohadov si musel vypočuť a takisto aj rôznych špekulácií, ich rozchod bol teraz dá sa povedať, že oficiálny, všade boli teraz ich fotky, ich životný príbeh, nachádzal okolo seba takmer neustále a aj jeho kolegovia o tejto téme hovorili častejšie, než to jemu samému bolo príjemné, lebo všetci verili, že je to len prechodné, že sa to ešte dá do poriadku, tvrdili, že po toľkých rokoch by bola škoda, keby to len tak zahodili a on sa obával, že podobné reči vedú aj pred Alanom, samozrejme, pravý dôvod ich rozchodu ostával utajený, hovorilo sa skôr o prechodnom odcudzení, čo Dana dosť rozčuľovalo, nechcel počúvať o tom, že jeho priateľ sa možno ešte dá dokopy so svojou teraz už bývalou priateľkou, vyvolávalo to v ňom nepokoj a roztrpčenosť, lebo čiastočne sa aj on toho bál, preto sa o ich vzťahu zatiaľ na verejnosti neodvážil hovoriť, aj keď mu Alan dal svoj súhlas na to, aby city voči nemu nijako nepopieral, nedokázal sa k tomu odhodlať, keď všade zaznievali tie súcitné hlasy, ktoré boli schopné okamžite mu pokaziť náladu, vtedy sa z neho opäť stával Real Harry a ochotne sa vrátil späť do svojho obľúbeného internetového sveta, len preto, aby sa mohol znovu utvrdiť v tom, že čitatelia v ich vzťah veria.
„Musíš tam ísť?“
„Áno, bolo by to vhodné, ide o záležitosti, ktoré urýchlia naše majetkové záležitosti…“
„Aha …“   snažil sa nedávať priveľmi najavo svoje sklamanie a obavy spojené s ich osobným stretnutím.
Nemal v úmysle sa uraziť, no nepáčilo sa mu to a musel pripustiť, že si nerád predstavuje tú alternatívu, že by tí dvaja mohli spolu osamote stráviť pokojný večer, že by sa svojím spôsobom mohli aj zmieriť, lebo si všimol, že Alan sa k Rime opäť správať lepšie, čiastočne sa už ich vzájomná komunikácia stabilizovala a prestali sa hádať, čo ho zrejme znepokojovalo viac než by si dokázal pripustiť.
„Daniel, nie je to tak, že by som nechcel ísť za tebou, no poznám ju dosť dobre a viem, kedy je naklonená k dohode a práve teraz to tak vyzerá, nerád by som premeškal vhodné obdobie na rozhovory podobného druhu… Hneď zajtra za tebou prídem…“ začal Alan.
„Zajtra nemám čas, prepáč, ja, ešte sa dohodneme, dobe… tak príjemný večer prajem…“
„Danny, ja… nevysvetľuj si to tak, že…“
„Nechaj to tak, uvidíme sa inokedy…“ prerušil ho roztrpčene.
Alan mu ešte očividne chcel niečo povedať, no on mu to vôbec nemienil umožniť. Vedel, že je to detinské, no nedokázal sa tomu ubrániť.
Nejaký čas len ležal na gauči a snažil sa nemyslieť na to, že Alan bude s Rimou, že sa opäť pozhovárajú a čo ak ho požiada, aby si dali druhú šancu, čo ak on bude súhlasiť…
Nevedel čo spôsobilo ten takmer až iracionálny strach, ktorý ho trápil odvtedy, ako sa objavili tie prvé správy.
Nepochybne preto, tak rýchlo skočil po mobile, keď sa ozvalo ďalšie zazvonenie.
No nebol to Alan, ale Stuart. Jeho kamarát z divadla, jeden z jeho náhradníkov s ktorým si pomerne dobre rozumel.
Občas sa ešte stretli, no odkedy bol s Alanom, odriekol pár stretnutí s ním, lebo na to skrátka nemal čas.
„Ahoj, nemáš chuť ísť von, Dnes sa zíde celá partia a ty si už dlho nebol s nami….“
,Áno, jasné…“ ochotne súhlasil, každopádne si aj tak potreboval ísť vyvetrať hlavu, potreboval sa zbaviť toho nepríjemného napätia, ktoré ho nútilo hovoriť veci, ktoré tak vskutku nemyslel.

***
Zvonenie budíka, ktoré on sám nenastavil, bolo prvou vecou, ktorú počul počas toho rána, kedy bolo preňho ťažké čo i len sa pohnúť.
Hlava ho pritom bolela, akoby ho do nej niekto udieral, bolestne zastonal a obrátil sa na druhý bok.
„Čo je… čo sa deje…“ zamumlal.
Lebo vskutku pil viac než mal vo zvyku a práve teraz si to vyžiadalo svoju daň, keďže mu isté veci zjavne nedochádzali.
„To nič, ja sa o to po starám…“ zaznel blízko neho akýsi hlas a niekto konečne zabránil tomu, aby ho ten zvuk aj naďalej mučil.
„Ale to…“ hlesol šokovane.
Ten hlas.
Tá posteľ.
Ten cudzí mobil.
Siahol si opäť na hlavu, lebo rozmýšľanie tak veľmi bolelo a čiastočne sa mu aj začínala točiť.
„Len si ešte ľahni, včera si to trochu prehnal… no bude to dobré, niečo ti prinesiem…“
Nereagoval.
Nedokázal urobiť nič, len počúvať ten hlas, ktorý znamenal, že padol do svojej vlastnej pasce.
S námahou zachytil jeho ruku a nedovolil mu vstať.
„Čo sa včera stalo? Čo som urobil…“
„Trochu sme blbli, ale nič vážne, veď vieš…“
„Nič vážne?“ zopakoval zdesene.
Bol nahý, bol v posteli s mužom, ktorý nebol jeho priateľ a urobil niečo, na čo si spomínal len veľmi matne.
„Sakra, Stuart, sakra…“ pustil jeho ruku a odtiahol sa od neho.
Nechcel na to myslieť a už vôbec ani len spomínať.
„Je ti zle?“
Prikývol. Na nič viac nemal síl.
Bolo mu zle. Zo všetkého. Ale hlavne z toho čo zrejme urobil.
***

Zdalo sa mu, že prešli celé veky, kým sa dal ako-tak dokopy a bol schopný vrátiť sa späť domov.
Padol na gauč, pokrčil kolená a nejaký čas tam len nehybne ležal. Spal, nevedel o sebe a bol rád, že si všetko, čo sa stalo len matne vybavoval.
Na druhý deň vstal popoludní a bol vskutku vďačný za to, že nič netočili, lebo si nevedel predstaviť, že by v takom stave dokázal hrať. Už len kontakt so svetlom bol priam neznesiteľnou skúsenosťou.
Vskutku bol počas toho dňa rád, že vôbec dokázal akosi existovať, už dávno sa takto nezriadil a zrejme toho pomiešal viac než dosť, dokonca aj to, čo k sebe normálne nesedí.

***

Alan si prečítal ten článok, niekto z jeho starších kontaktov mu poslal link a on naňho len tak klikol, čisto zo zvedavosti a mierne sa zamračil, keď videl sériu fotiek s Danielom v hlavnej úlohe, dalo by sa povedať, že si bol dosť blízky s istým mladým mužom, aspoň na tých záberoch to tak vyzeralo.
Boli to skôr amatérske snímky, údajne od niekoho, kto bol priamo v tom bare, aspoň tak mu to potvrdil jeden kamarát, u ktorého sa na to informoval.
Predpokladal, že sa to napokon stane, ten mladý muž, vyzeral vskutku veľmi dobre a on plne chápal, prečo Daniel túži po spoločnosti mužov v jeho veku.
Len si nemyslel, že sa k tomu dôjde tak skoro, že práve teraz, keď si už začínal zvykať na myšlienku, že by mohli byť spolu, stane sa niečo takéto.
Jeho rozhovor s Rimou bol vyčerpávajúci, viac než by si vôbec dokázal pripustiť. No nemal veľmi na výber, chystala sa odísť do zahraničia, čo by celú vec skomplikovalo a on chcel, aby sa dohodli tvárou v tvár, hlavne čo sa týkalo tých posledných sporných bodov, tušil, že to nebude príjemné, vedel, že ona bude pokračovať vo svojej snahe mu to sťažiť a nepochyboval o tom, že sa jej bude pokúšať vyrovnať.
V poslednej dobe sa s ňou snažil vychádzať lepšie, no nebolo to z jeho strany úplne úprimné a ona mu to počas ich stretnutia dala pocítiť.
Rozhovor s ňou v ňom zanechal prázdnotu, za Danielom chcel ísť až neskôr, cítil, že práve teraz nie je vhodná doba.

***

Kopol do dverí, keď sa mu ich na prvý raz nepodarilo otvoriť.
Rupert, ktorý sa ho zrejme chystal navštíviť sa strhol a ustúpil od neho, nepochybne pod vplyvom toho v akej bol nálade.
„Hej, si v pohode? Alebo mám radšej prísť neskôr…“
„Som v pohode,“ hlesol Daniel. „Pokojne poď…“
Červenovlasý mladík o tom zrejme nebol veľmi presvedčený no aj tak, pomaly vošiel dovnútra.
„Chcel som ti len povedať o tom, ako to dopadlo s Emmou, to by si neveril.. skrátka ona… Ešte za tebou nebola však?“
„Nie, nebola, včera som bol povedzme, že unavený…“ vyhlásil pomerne stroho.
„Hej viem, ten včerajšok ti určite ani teraz nedá pokoj…“
„Ako to že to vieš?“
„Nuž, videli vás, vševediace oči…“ veľavýznamne mu ukázal svoj smartfón.
Dan mu ho takmer vytrhol, keď si uvedomil, čo všetko sa mohlo dostať na verejnosť. A vskutku cítil ako sa jeho žalúdok mierne zvrtol, keď si prečítal titulok. Medzi Danielom a jeho novým priateľom to nepochybne iskrí… Slávny herec so ságy Harry Potter, bol prichytený v horúcich momentoch s Stuartom….“
Nebolo nutné čítať ďalej. A tie fotky.
Titulok ani nebol nutný na to, aby bolo zjavné, že sa na seba skôr či neskôr vrhnú.
„Prepáč, ale budem musieť odísť, necháme to na neskôr dobre…“ strčil mu ho späť do ruky jeho mobil, vzal si kľúče a peňaženku a opustil príves, tak rýchlo ako to len bolo možné. Na ten článok nebol pripravený ani na dôsledky z neho vyplývajúce, chcel si všetko dobre premyslieť, rozpamätať sa na to, č osa vlastne stalo, lebo to všetko bolo akési zahmlené a zmätené.
No hlavne to chcel Alanovi všetko vysvetliť sám a dúfal, že ešte bude ochotný mu to umožniť.