autori : Sylvík & Adelaide
Žánr: slash (zatím tak 15+)
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: Dvě zvrhlice se spojily a vytvořily veledílo. Nebo máte jiný
názor? Prosíme o Vaše připomínky!
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť túto poviedku.
poznámka: venovanie doplnené
Mrs. H-B, Henry.Wilde,AdaCordella ·
Daniel mal v úmysle
to už viac nepokaziť a zbytočne to nenaťahovať. No
režisér k nemu aj tak pristúpil a ešte raz to celé dosť podrobne okomentoval,
Dan prikyvoval a napokon sa mu zrejme s Merlinovou výdatnou pomocou
podarilo dokončiť tú náročnejšiu časť scény.
„Čo je to dnes s tebou,
Daniel, ja ťa vskutku nespoznávam?“ krútil nad tým hlavou režisér a on sa snažil netváriť priveľmi previnilo. A len dúfal, že sa o tom nezmieni pred profesorom Snapom,
ktorý by Harryho zrejme mierne pokarhal, za to, že nedokáže v takomto okamihu
udržať vážnu tvár a zabudnúť na úsmev.
To objatie už potom šlo takmer až
samo, aj keď musel uznať, že vrhnúť sa okolo krku najväčšiemu čarodejníkovi
všetkých dôb, nebolo vskutku jednoduché ani preňho, trvalo dosť dlho, kým bol
režisér napokon spokojný aj s touto časťou.
„Tak sme to napokon zvládli, Harry,
všakže…“ pochválil ho aj Ralph a na istý čas ho zdržal, keď to mali za sebou. Zrejme dostal dávku pozitívnej energie aj na nasledujúci rok, lebo toľko
objatí s ním ešte neabsolvoval. Čakalo to aj na Toma Feltona, ktorý bol už
teraz do toho viac než žeravý, ako mal možnosť Daniel kdesi začuť.
„Ďakujem…“ zamumlal spokojne a
rýchlo odchytil jedného z asistentov, bolo treba využiť prestávku, aspoň
teraz, keďže dnes mal ešte dosť nabitý rozvrh, ale Snapa si skrátka nemohol
nechať ujsť.
„Pán Rickman, to bude na trojke,
tam by ste ho mali nájsť…“ povedal mu Jim po krátkom zisťovaní.
Poďakoval mu a stopol si jeden z vozíkov,
ktorý šiel do tej sekcie, pohodlne sa odviezol až tam, zvyčajne na to nemal čas, no teraz mu prišlo vhod, že ho môže vidieť hrať a nemusieť sa pritom sústrediť na svoj vlastný text.
Alan bol práve na scéne aj s Michealom
Gambonom. Očividne točili jednu z tých spomienkových sekvencií, Severusa
Snapa.
Od istého času nemal rád, keď tých
dvoch videl spolu, dlho im nemohol zabudnúť to, čo mu spolu vyviedli v tretej časti v scéne vo Veľkej sieni.
Ten vankúš, vydávajúci zvuky istého
druhu a to, ako dobre sa vtedy tí dvaja bavili na jeho účet, to bola jedna z tých
častí natáčania, ktoré by si nerád zopakoval, obzvlášť preto, že vlastne ani
nechcel byť, až tak blízko toho dievčaťa, z toho dôvodu, že sa mu údajne páčilo, mal tak
trochu iné plány a pôvodne on chcel on Alanovi pripraviť isté prekvapenie, no
nevyšlo to tak ako očakával a potom to už nechal tak, lebo osa vskutku veľmi
nahneval a nejaký čas o tej záležitosti vôbec ani len nechcel počuť.
Teraz to však už boli len úsmevné
spomienky, nad ktorými sa už málokedy pozastavil a vedel, že to z nich strany
nebolo nič iné len neškodné podpichovanie.
Dan tam len stál a nejaký čas
pozoroval svojho priateľa. Sledoval ako hrá, s akou istotou Snape opäť
ožíva, akoby tá posledná scéna, ktorá jeho samého stála toľko sĺz ani len
neexistovala.
„Udržiavali
ste ho pri živote, len aby v správnom okamihu zomrel?“ Snapova otázka, akoby
hlboko zarezonovala aj v ňom, akoby mal možnosť vidieť ho a cítiť to kúzlo
okamihu, ktoré s ňou bolo spojené.
Len tam ticho stál a sledoval ho.
Bol úžastný, nedokázal od neho odtrhnúť zrak, Dan mu veril každé jedno slovo a Harry tie.
Snapa zaujímalo to, čo sa s ním stane. Snape nechcel, aby ho Dumbledore obetoval. Určite mu prirástol k srdcu. Muselo to tak byť, Dan si nepripúšťal žiadnu inú možnosť o to viac mu bolo ľúto, že nemali možnosť svoj vzťah pretaviť do ďalších nepochybne príjemných scén a dôležitých vzájomných interakcíí, medzi nimi dvoma. Nepochyboval o tom, že Snape by sa na začiatku zdráhal prijať jeho záujem, no Harry by sa nevzdal, nenechal by to len tak a bol by tým, kto by ho napokon prijal a bojoval za to, aby mohol slobodne žiť v čarodejníckej spoločnosti. Nemal ani len najmenšie pochybnosti o tom, že by to bolo tak.
A Real Harry už veľmi dobre vedel, čo by sa s tým dalo urobiť.
Myslel
na poviedku, ktorá sa v jeho mysli zrodila pomerne rýchlo práve po tejto
časti scény, akoby úderom osudu, to mal zrazu pred sebou v hlave a úplne
sa vtom videl.
„Výborne, vážení, som s vami veľmi
spokojní, len tak ďalej… po obede sa vidíme s niektorými pri…“ kvôli hluku režiséra takmer nebolo počuť, no všetci zrejme vedeli, čo sa im snažil povedať.
Alan istý čas strávil ešte s režisérom, prehodili spolu pár slov, zrejme sa stalo to, čoho sa tak veľmi obával. Pretože obaja naňho nejaký čas hľadeli.
Tušil to a bol s tým zmierený, Alan sa medzitým rozlúčil s režisérom a on šiel hneď za ním,ešte stále oblečený ako Harry, s ranami na tvári,
po bitke Temným pánom.
Profesor Snape si ho premeral
jedným z tých svojich chladných pohľadov a vyhlásil:
„Pán Potter, práve som sa dozvedel, že máte
isté problémy so sústredením, obávam sa, že ak to takto pôjde ďalej budem
musieť Chrabromilu strhnúť najmenej päťdesiat bodov…“
„Ale nie, to predsa neurobíš, teraz
nie si v službe…“
„Som rovno riaditeľ…“ sebavedome
vyhlásil Alan, stále ešte v roli Snapa a Harry, ktorý si Snapa prial mať pri
sebe, celkom spontánne prijal túto jeho hru a zároveň dovolil, aby jeho ruka
spočinula na Harryho pleci.
„Máte pravdu, pane, hlavne preto, by som sa mal viac snažiť, no neobávajte sa urobím všetko, aby som to dohnal,
aj keby ste mi strhli tých bodov rovno sto…“
„Potter, vy ma neskutočne pokúšate…“ vyhlásil Alan, no už sa zároveň aj usmieval.
„Aj vy mňa, preto si so mnou dáte
obed, budete musieť, lebo Harry bez vás rozhodne nikam nepôjde…“
„Čo vy dvaja, bavíte sa?“ odniekiaľ sa
zrazu vynorila aj Helena.
Oblečená ešte nie ako Bellatrix,
ale celkom civilne, lebo zrejme prišla ešte len na obed a potom boli zrejme
naplánované nejaké scény s ňou.
„Áno, iste, veľmi dobre…“ odpovedal
jej Dan.
Helenu mal v podstate rád,
bola takpovediac na tej správnej vlne.
„A čo pán zla už ste zvládli to
vaše objatie?“
„Šlo to, no Ralph by sa zrejme
potešil, keby ho viac objímala Bellatrix, mnou veľmi nadšený nebol…“ vyhlásil
Dan mierne pobavene.
„Možno aj to bude, možno aj to, ona
by rozhodne chcela, a veľmi ju mrzí, že to privilégium dostal Draco… A keď už hovoríme
o ňom, aj on tu niekde bude… idem sa s ním za to porátať hneď teraz…“
dívala sa na nich, napol šialene ako Bellatrix samotná a Dan takmer uveril, že
to skutočne myslí vážne, natoľko presvedčivá dokázala byť…
„Skvelá žena, však?“ obrátil sa
späť k Alanovi.
„Áno, no nesmieš jej to hovoriť príliš
často, vieš, aká je nebezpečná, keď vezme do ruky prútik…“ narážal nepochybne
na ten diel, kedy Bellatrix spôsobila nechtiac Nevillovi problémy s jeho uchom. Nedokázal si pomôcť, bavil sa s ním na túto tému, akoby sa vôbec nič nebolo stalo.
„Som si toho vedomý…“ pošepol mu
Dan sprisahanecky.
Spoločne potom zamierili do
jedálne, nevzbudili príliš veľkú pozornosť, keďže tu všetci boli takmer ako rodina
a nebolo nič výnimočné, že si šiel dať obed so svojím dobrým priateľom. No aj
tak sa Dan cítil akosi inak, nevedel to presne definovať, no niečo sa rozhodne
zmenilo a on sa toho pocitu nezbavil po celý čas, kým jedol a konverzoval so
svojím teraz už najobľúbenejším profesorom a takmer si prial, aby aj Harry mal
tú možnosť, takto sedieť oproti nemu.
Pokračovanie
nabudúce…
