Vtedy som verila 4. kapitola 1/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

pre Farah.

Sedela na schodoch pod jedným z tých svojich hlavolamov.

Ten ďalší ešte vyriešený nebol, šla ho len skontrolovať, nič viac a zatiaľ si nemusela robiť starosti s tým ďalším.

Napriek tomu trestu, mala pomerne dobrú náladu, dôvodom bolo to, že prišla pošta, rodičia ju opätovne ubezpečili o tom, že všetko bude v poriadku. A poslali jej ten prívesok, ktorý sa im konečne podarilo nájsť.

Myrtla hľadela na tú starodávnu mincu, s vyrytým R uprostred. Bolo to niečo, ako poznávacie znamenie jej čarodejníckeho predka, jej teta ho pred istým časom získala a Myrtla ho už nejaký čas hľadala. Bolo viac než zjavné, že za svoj zachovalý vzhľad vďačí mágii.

Keďže teta sa o ňom zmienila vo svojom denníku, ktorý Myrtla pred istým časom našla vždy bola zvedavá na to, mal len spomienkovú hodnotu, no pre ňu bol dôležitý, keďže patril čarodejníkovi, vďaka ktorému nepochybne práve teraz ona sedela na týchto schodoch a bola schopná učiť sa mágiu.

Držala ho v rukách ako spojenie s minulosťou, ako jeden z tých predmetov, spomienkovej sily, bola ovládaná akýmsi zvláštnym tušením, že ho bude potrebovať, aj keď jej predok nebol nijako významný a ani sa nespomínal v žiadnych čarodejníckych knihách, pre ňu však významný bol. Jeho meno sa nezachovalo, ostalo len to písmeno, ktoré práve teraz mala možnosť držať v rukách.

A teraz si už môj. A budeš patriť aj mojej sestre, ak ťa bude potrebovať.

Rukou prechádzala po tej obyčajnej koženej šnúrke, na ktorej bol upevnený, nepochybne pridanej až neskôr, pôvodná retiazka už možno ani neexistovala.

Možno mi prinesieš šťastie, nech to bude akokoľvek, tento rok to budem vskutku potrebovať...

Vložila si ho do vrecka, uzavrela hlavolam, ktorý bol ešte stále pripravený pre toho, kto sa ho bude snažiť rozlúštiť.

Aj jej ruka sa vďaka urýchľovaču hojenia zahojila počas noci, už jej len dali dole obväzy, bola takmer ako nová a už vôbec necítila bolesť.

Počas toho dňa sa nič významné nestalo, bola sama vo svojom svete, ďaleko od ostatných, chránená bariérou, ktorú si okolo seba za tie roky stihla vystavať.

Pripravovala sa na to, čo malo neodvratne prísť, no snažila sa priveľmi nemyslieť na neho, zakázala si to.

Skutočne sa o to veľmi snažila, aj keď to bolo ťažké, lebo sa stále o ňom hovorilo.

Nielen ona mala obavy z praktických hodín, ukázalo sa, že aj iné osoby, ktoré si predtým nerobili starosti, sedia už teraz ponorené v knihách a zrejme aj ona by mala, no nedokázala sa k tomu prinútiť.

Predpokladala, že víkend bude najvhodnejší na kratšie opakovanie, ktoré samozrejme vôbec nebrala na ľahkú váhu.

Praktická hodina pred ostatnými, to nikdy nebolo príjemné, a predpokladala, že ani tentoraz sa z ich strany nedočká žiadneho zľutovania, na to sa musela už teraz pripraviť.

No dnešný deň bol príliš pekný na to, aby sa tým zaťažovala a bála sa toho budúceho týždňa.

Práve teraz ju skôr zamestnávalo to, čo sa stane, na jej druhom treste.

Profesor jej odkázal, aby prišla k jazeru, čo nebolo práve štandardné miesto, kde by sa mal odohrávať školský trest.

Predpokladala, že bude pokračovať v tej úlohe s knihami, ktorá bola pomerne znesiteľná, iných možností sa začínala dosť obávať.

Opäť z toho bola nervózna a nevedela, čo má od neho čakať.

To, že k nej bol ústretový, neznamenalo, že si to neskôr nevyberie iným spôsobom.

Nesmela stratiť ostražitosť.

To si pripomínala, keď opustila hrad a pomaly kráčala smerom k jazeru.

Keď ho tam uvidela stáť, zdalo sa jej, akoby ju opäť opustila odvaha.

Hlavne kvôli tej nádrži, ktorá bola na brehu neďaleko neho.

„Dobrý deň pán profesor...“ pozdravila ho stále ešte s miernymi obavami.

Premeral si ju, jedným z tých svojich chladných pohľadov.

„Dobrý deň, slečna Warrenová, dnes mi pomôžete pri chytaní hlbočníka...“

„Vy ho budete potrebovať už tento týždeň?“ nechcela sa sťažovať, no akosi sa jej podarilo to povedať ani nevedela ako presne.

„Je nutné, aby sa istý čas aklimatizoval, kým sa bude dať použiť ako učebná pomôcka... Potom budete pokračovať vo svojej včerajšej úlohe...“ nedal najavo, že by ho svojou otázkou vyviedla z miery a jej sa kvôli tomu značne uľavilo, oboznámil ju však s tým, čo od nej ešte bude požadovať v súvislosti s lovením toho vodného démona.

„Pripravená...“ opýtal sa jej, keď mali nachystanú pascu tvorenú jedným z kúzel, ktoré používala pri tvorbe magických hlavolamov.

Bola to tá príjemnejšia možnosť, ktorá by nemala zahŕňať priamy kontakt s vodou, po ktorom vôbec netúžila.

„Áno,“ hlesla znepokojene. 

predchádzajúca kapitola nasledujúca časť