17. 10. 2015

Vtedy som verila 4. kapitola 2/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

 Pre Farah.
 
„Výborne...“  profesor Riddle držal v rukách svoj prútik, Myrtla si všimla, že má akúsi zvláštnu rúčku, dalo by sa povedať, že dosť netradičnú, vyzerala, akoby bola z kosti. No snažila sa nevšímať si túto zmenu, nepochybne bol vylepšený nejakým zahraničným výrobcom prútikov, lebo takéto vzory neboli pre tunajších čarodejníkov typické.
„Slečna Warrenová, chcete ešte niečo k tomu dodať?“ opýtal sa, keď si všimol, koľko pozornosti venuje jeho prútiku.
„Nie, nič...“ hlesla rozrušene a mala možnosť sledovať, pomerne komplikované kúzla, ktorým profesor Riddle doplnil jej hlavolam.
„Tak sa potom radšej sústreďte na svoju časť úlohy, aby sme to nemuseli zbytočne opakovať...“ napomenul ju chladne.
Starostlivo sa venoval hlavolamu, až kým nebol pripravený splniť svoju úlohu. Jeho mágia sa spájala s jej základom, tvorili akúsi zvláštnu jednotu, pod jeho vplyvom bol silnejší, vyžaroval zo seba niečo, čoho sa ona sama až bála. Pri práci s mágiou, akoby sa jeho črty mierne uvoľnili, akoby strácal ten preňho typický chlad a bol viac ľudskejší, viac ako jeden z nich, akoby ten chlad, ktorý z neho cítila bol oslabený, niečím ako fascináciou magickou silou samotnou.
Hľadela na chladnú vodnú hladinu, do ktorej pomaly vstúpil, pripravený tak, aby nalákal vodného démona do jeho stredu.
Kúzla, ktoré použil nepoznala ani poriadne nepočula, ako ich vyslovil, bolo to len také zašepkanie, nepochybne zmierňujúce ich konečný dopad, keďže cieľom bolo hlbočníka dostať podľa možnosti nepoškodeného, čo Myrtlu až tak veľmi netešilo, keďže tvory podobného druhu vôbec nemala rada.
Myrtla stála pri nádrži, jej úlohou bolo ju uzavrieť hneď po jeho páde na dno, nič iné okrem menšej asistencie s hlavolamom sa od nej ani len neočakávalo.
Na hladine sa začali tvoriť kruhy, čo bolo jasným znakom toho, že sa začína niečo diať, čo sa vzápätí aj potvrdilo, hlbočník pomerne prudko a dosť dramaticky vyletel z vody a dopadol do nádrže.
To, že to vôbec prežil považovala za menší zázrak, keďže profesor Riddle k nemu nebol veľmi jemný, tento dosť necitlivý prístup ho zbavil vôle bojovať, no aj tak na ňu vyšplechol poriadnu dávku studenej vody a ona pomerne roztrpčene zamumlala príslušné zaklínadlo, ktorým nádrž s hlbočníkom uzavrela.
A hneď potom použila aj sušiace zaklínadlo, ktoré dostalo jej školskú uniformu do pôvodného stavu.
„Dobrá práca...“ pochválil ju profesor, ktorý medzitým nechal nádrž levitovať, tak aby im neprekážali a spoločne sa vrátili späť do školy, aj keď toho v skutočnosti až tak veľa neurobila, aspoň podľa jej skromného názoru, hlavnú časť lovu mal na starosti aj tak len on, jej by sa ho nepodarilo dostať z jazera aj napriek tomu, že by to už mala vedieť, keďže Rokfort už takmer končila.
O takýchto veciach neuvažovala ani v spojitosti s hlavolamovými kúzlami, ktoré očividne mali aj iné využitie než to, na ktoré sa zvyčajne zameriavala ona.
Boli sprevádzaní pohľadmi ostatných študentov, niektorými súcitnými inými viac-menej škodoradostnými.
Snažila sa im nevenovať pozornosť, už aj tak bola potrestaná viac než dosť.
***
Profesor presunul hlbočníka, ktorý sa už začínal pomaly preberať, viac dozadu, ona už stála pri regáloch a pokračovala v ukladaní kníh, ktoré sa pre ňu pomaly stávalo príjemnou rutinou. A keď si sadol za svoj stôl, pokračovala vo svojej práci.
Ostával jej už len jeden deň trestu a potom, už len bežné povinnosti, týkajúce sa jeho predmetu, nemienila sa viac dostať do takej situácie, v ktorej by musela svoj voľný čas podriadiť jeho prianiam.
Keby bol iný, tak by ho požiadala, aby ju naučil robiť tie fascinujúce veci s hlavolamami, aby jej to vysvetlil, nepochybne sa na svojich cestách zaoberal aj týmito záležitosťami, no vedela, že by to neviedlo k ničomu dobrému.
Už aj teraz sa cítila zvláštne, keď bola opäť v jeho blízkosti, nebola vo svojej koži a priala si, aby to čo najskôr už skončilo.
A vskutku nemala záujem o to, mu čokoľvek hovoriť, no keďže to bol práve on, ktorý ju podnietil k istým krokom, akosi sa stalo to, že to zrazu povedala : „Dnes som napísala profesorovi Slughornovi, možno sa už vrátil domov, zmienila som sa aj o vašom menovaní, možno bude ochotný odpísať...“ no hneď sa aj zarazila, lebo niečo také by ho predsa ani len nemalo zaujímať a ona, mu to vskutku nemenila len tak povedať, no akosi k tomu prišlo bez toho, aby o tom vôbec stihla porozmýšľať.
„Ak áno, tak ho odo mňa pozdravujte, osobne by som sa s ním ešte rád niekedy stretol, ak by to bolo možné... Za veľa vďačím práve jemu, slečna Warrenová...“
„Preto chcete obnoviť jeho klub?“
„Áno, pripúšťam, že je to jeden z dôvodov, kvôli ktorému som prístupný voči tejto možnosti...“
Obrátila sa späť k tým posledným dvom knihám, ktoré ešte ostali v debne, natiahla sa po nich, no jedna jej vypadla, keď ho počula povedať. „Mali by ste snáď záujem patriť aj doňho?“
„Nie som si istá, či dokážem splniť vaše kritériá...“ vrátila mu to, čo jej povedal na začiatku on, aj keď pochybovala  o tom, že mu na tom bude záležať a dávala si pritom pozor na tón svojho hlasu.
Zohla sa, vzala tie knihy a zaradila ich do tej poslednej police. Nechala ich zapadnúť presne na miesto, na ktoré patrili, až potom sa odhodlala opäť pristúpiť k nemu. Cítila na sebe jeho pohľad, takmer nemohla hovoriť, keď sa ich pohľady opäť stretli.