fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už
viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo
zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti
z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
Pre Farah.
„Poďte
bližšie, slečna Warrenová,“ požiadal ju tichým, no stále ešte pomerne
autoritatívnym hlasom.
Neskorý
večer, takmer temný, akoby ešte zdôraznil to, on sám predstavoval. Akoby opäť
prevládla v jeho očiach.
Poslúchla.
Pristúpila
k nemu, stále pod dozorom jeho chladného pohľadu.
„Dokončila
som triedenie kníh podľa vášho zoznamu...“ odhodlala sa mu to povedať
a dúfala, že to pochopí ako snahu o ústup z jej strany.
No
zrejme nemal v úmysle dovoliť, aby sa dočkala oslobodenia.
„Áno,
som si toho vedomý, slečna Warrenová...“
jeho hlas stále znel akosi inak, takmer až podmanivo, akoby nebolo možné
mu odolať.
Čím
bližšie bola tým viac sa bála, tým viac bojovala s tým všetkým, čo sa
objavilo v jej mysli, takmer akoby proti jej vôli.
Zastala
až keď bola takmer na úrovni jeho pracovného stola.
Pripomínala
si význam toho mena, ktoré si vybral, tú časť o smrti, ktorá bola jeho
súčasťou a snažila sa nenechať sa zlákať tou jeho momentálnou láskavosťou.
„Vaša
ruka... je už v úplnom poriadku?“ opýtal sa jej.
„Áno,
mala by byť...“ sklopila zrak
a pozrela sa na ňu, takmer akoby sa o tom ona sama chcela presvedčiť.
„Tak
to bude najlepšie, keďže vás čaká ešte jeden trest, počas ktorého sa budeme
venovať veciam, ktoré si vyžadujú to, aby ste mali istotu, že dokážete naplniť
moje očakávania...“
„Myslím,
že to zvládnem...“ zamumlala potichu.
No
už teraz sa toho bála, toho posledného dňa viac, než tých ostatných.
Priala
si, aby ju už prepustil, aby ju netrápil tým, že sa naňho môže len dívať.
Jeho
jemné črty tváre mapovala ich pohľadom, nemohla tomu zabrániť, mohla tomu len
čeliť.
Svojim
vlastným túžbam, svojim vlastným obavám aj toho nepokoja, ktorý v nej opäť
dokázal obnoviť bez väčšej námahy.
Nechcela
v ňom opäť hľadať Toma, ktorý jej rozumel.
Bol preč a možno nikdy neexistoval, myslieť si čokoľvek iné, bolo
len spôsobom ako pocítiť jeho krutosť.
„Aj
tak trvám na tom, že by som sa mal o tom presvedčiť osobne, ak
dovolíte...“ predtým si dovolenie nepýtal, čo ju zmiatlo a pripravilo
o akékoľvek ďalšie argumenty.
„Tak
dobre...“ súhlasila napokon aj keď vedela, že tým samu seba podrobuje
mimoriadne krutej skúške.
Cítila
ako sa opäť dotkol jej ruky, inak než predtým.
Bola
v tom takmer istá starostlivosť, ktorá akoby jemu samému ani len
neprislúchala.
A dôkladnosť,
ktorá jej takmer vyrazila dych.
„Vskutku
vyzerá to tak, že máte pravdu...“ no aj napriek tomu pokračoval, prešiel vyššie
takmer až k jej plecu.
A svojím
spôsobom sa zdalo, akoby bola len krok od toho, aby sa ocitla v jeho
objatí.
Takmer.
„Pán
profesor, to vskutku nemusíte...“ vzoprela sa tej možnosti, ešte skôr než bola
nastolená, všetko v jej mysli kričalo, aby chránila samú seba, aby
nepodliehala tým očiam, ktoré by ju mohli kedykoľvek nemilosrdne ignorovať.
„Ale
ja na tom trvám...“ jeho hlas nadobudol takmer hodnotu neporušiteľného príkazu.
„Počkajte,
to predsa...“ ešte raz sa neúspešne
pokúsila mu oponovať, ešte raz bojovala proti nemu a proti všetkému, čoho
mohol byť súčasťou.
„To
si predsa, viem, že si na to myslela...“
„Nie,
vy nič neviete...“ hlesla zúfalo.
„Uvidíme,
čoskoro sa o tom sama presvedčíš...“
Jeho
dotyk akoby bol pohladením, akoby bol niečím, čomu sa on sám ešte len učil,
jeden z tých láskavých a jemných, ktoré zrejme neposkytoval len tak na
počkanie.
A napokon
bola opäť v jeho objatí, cítila jeho ruky na svojom chrbte, opierala sa
oňho a jej vlastné srdce ju opäť zrádzalo.
Jeho objatie bolo pevné a neúprosné. Spokojnosť, ktorá ju obklopila bola priam
pohlcujúca. Priala si len zavrieť oči na nič nemyslieť a len mu dovoliť,
aby ju držal, len byť zrazu v tom svete, kde by aj on mohol prijať ju, kde
by to bolo možné urobiť bez bolesti a bez výčitiek.
Jeho
dotyk sa spájal s príjemným teplom, ktoré ňou prestupovalo a bránilo
jej myslieť. Poddala sa tomu aj myšlienke na to, že by mohol... že by vskutku
mal v úmysle... Jeho dotyk ju zlomil, jeho blízkosť bola pre ňu opojením,
z ktorého sa nedokázala len tak ľahko vymaniť. Priala si, aby ho mohla
nenávidieť, aby pošliapala v sebe všetko, čo by v nej mohlo prebudiť
tú neúprosnú bolesť, tú istotu, že rozlomí na kúsky, všetko čo z nej
ostane, ak mu to dovolí, ak sa pokúsi byť šťastná.
Jeho
objatie bolo pevné, neúprosné, opierala sa oňho, zradená svojimi vlastnými
pocitmi a túžbami. Sedela na jeho kolenách a ani nevedela, kedy sa to
presne stalo.
Jej
dych sa zrýchlil, myseľ mala ako v ohni, pocity ju zrádzali, začínala sa
chvieť a zo všetkého najviac sa obávala jeho slov, ktoré by ju mohli
priviesť až na okraj, nebola až taká silná, aby to dokázala uniesť opäť.
„Prečo...
prečo to robíte?“ hlas sa jej chvel zúfalstvom, ktoré už nedokázala
kontrolovať. Bola tak blízko, takmer na pokraji svojich síl. V očiach ju
pálili slzy, no plakať priamo pred ním, niečo také nemala v úmysle. No jej
mágia, cítila ako sa vrátil ten neúprosný pocit, že by práve teraz mohla byť
prejavená absolútne bez jej kontroly.
Neodpovedal.
Pomaly
ju pustil, no ona sa nehýbala.
Nemohla.
Ešte
sa oňho nejaký čas opierala, nenamietal, nechal ju, a ona postupne
podľahla tomu pokoju, ktorý jej poskytovala jeho tichá blízkosť, až kým opäť
neprehovoril...
„Možno
vám jedného dňa odpoviem, no ten deň je ešte ďaleko, slečna Warrenová...“
Cítila
nevyslovenú hrozbu v tých slovách.
Hrozbu,
po ktorej konečne dokázala vstať.
„Môžete odísť slečna, Warrenová, na dnes sme
skončili...“ prikázal jej pomerne stroho.
„Áno,
pán profesor...“ rozochvene siahla po
svojej taške a bez pozdravu vybehla von.