21. 10. 2015

Vtedy som verila 4. kapitola 3/3


fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
 Pre Farah.





„Poďte bližšie, slečna Warrenová,“ požiadal ju tichým, no stále ešte pomerne autoritatívnym hlasom.
Neskorý večer, takmer temný, akoby ešte zdôraznil to, on sám predstavoval. Akoby opäť prevládla v jeho očiach.
Poslúchla.
Pristúpila k nemu, stále pod dozorom jeho chladného pohľadu.
„Dokončila som triedenie kníh podľa vášho zoznamu...“ odhodlala sa mu to povedať a dúfala, že to pochopí ako snahu o ústup z jej strany.
No zrejme nemal v úmysle dovoliť, aby sa dočkala oslobodenia.
„Áno, som si toho vedomý, slečna Warrenová...“  jeho hlas stále znel akosi inak, takmer až podmanivo, akoby nebolo možné mu odolať.
Čím bližšie bola tým viac sa bála, tým viac bojovala s tým všetkým, čo sa objavilo v jej mysli, takmer akoby proti jej vôli.
Zastala až keď bola takmer na úrovni jeho pracovného stola.
Pripomínala si význam toho mena, ktoré si vybral, tú časť o smrti, ktorá bola jeho súčasťou a snažila sa nenechať sa zlákať tou jeho momentálnou láskavosťou.
„Vaša ruka... je už v úplnom poriadku?“ opýtal sa jej.
„Áno, mala by byť...“  sklopila zrak a pozrela sa na ňu, takmer akoby sa o tom ona sama chcela presvedčiť.
„Tak to bude najlepšie, keďže vás čaká ešte jeden trest, počas ktorého sa budeme venovať veciam, ktoré si vyžadujú to, aby ste mali istotu, že dokážete naplniť moje očakávania...“
„Myslím, že to zvládnem...“ zamumlala potichu.
No už teraz sa toho bála, toho posledného dňa viac, než tých ostatných.
Priala si, aby ju už prepustil, aby ju netrápil tým, že sa naňho môže len dívať.
Jeho jemné črty tváre mapovala ich pohľadom, nemohla tomu zabrániť, mohla tomu len čeliť.
Svojim vlastným túžbam, svojim vlastným obavám aj toho nepokoja, ktorý v nej opäť dokázal obnoviť bez väčšej námahy.
Nechcela v ňom opäť hľadať Toma, ktorý jej rozumel.  Bol preč a možno nikdy neexistoval, myslieť si čokoľvek iné, bolo len spôsobom ako pocítiť jeho krutosť.
„Aj tak trvám na tom, že by som sa mal o tom presvedčiť osobne, ak dovolíte...“ predtým si dovolenie nepýtal, čo ju zmiatlo a pripravilo o akékoľvek ďalšie argumenty.
„Tak dobre...“ súhlasila napokon aj keď vedela, že tým samu seba podrobuje mimoriadne krutej skúške.
Cítila ako sa opäť dotkol jej ruky, inak než predtým.
Bola v tom takmer istá starostlivosť, ktorá akoby jemu samému ani len neprislúchala.
A dôkladnosť, ktorá jej takmer vyrazila dych.
„Vskutku vyzerá to tak, že máte pravdu...“ no aj napriek tomu pokračoval, prešiel vyššie takmer až k jej plecu.
A svojím spôsobom sa zdalo, akoby bola len krok od toho, aby sa ocitla v jeho objatí.
Takmer.
„Pán profesor, to vskutku nemusíte...“ vzoprela sa tej možnosti, ešte skôr než bola nastolená, všetko v jej mysli kričalo, aby chránila samú seba, aby nepodliehala tým očiam, ktoré by ju mohli kedykoľvek nemilosrdne ignorovať.
„Ale ja na tom trvám...“ jeho hlas nadobudol takmer hodnotu neporušiteľného príkazu.
„Počkajte, to predsa...“  ešte raz sa neúspešne pokúsila mu oponovať, ešte raz bojovala proti nemu a proti všetkému, čoho mohol byť súčasťou.
„To si predsa, viem, že si na to myslela...“
„Nie, vy nič neviete...“ hlesla zúfalo.
„Uvidíme, čoskoro sa o tom sama presvedčíš...“
Jeho dotyk akoby bol pohladením, akoby bol niečím, čomu sa on sám ešte len učil, jeden z tých láskavých a jemných, ktoré zrejme neposkytoval len tak na počkanie.
A napokon bola opäť v jeho objatí, cítila jeho ruky na svojom chrbte, opierala sa oňho a jej vlastné srdce ju opäť zrádzalo.  Jeho objatie bolo pevné a neúprosné.  Spokojnosť, ktorá ju obklopila bola priam pohlcujúca. Priala si len zavrieť oči na nič nemyslieť a len mu dovoliť, aby ju držal, len byť zrazu v tom svete, kde by aj on mohol prijať ju, kde by to bolo možné urobiť bez bolesti a bez výčitiek.
Jeho dotyk sa spájal s príjemným teplom, ktoré ňou prestupovalo a bránilo jej myslieť. Poddala sa tomu aj myšlienke na to, že by mohol... že by vskutku mal v úmysle... Jeho dotyk ju zlomil, jeho blízkosť bola pre ňu opojením, z ktorého sa nedokázala len tak ľahko vymaniť. Priala si, aby ho mohla nenávidieť, aby pošliapala v sebe všetko, čo by v nej mohlo prebudiť tú neúprosnú bolesť, tú istotu, že rozlomí na kúsky, všetko čo z nej ostane, ak mu to dovolí, ak sa pokúsi byť šťastná.
Jeho objatie bolo pevné, neúprosné, opierala sa oňho, zradená svojimi vlastnými pocitmi a túžbami. Sedela na jeho kolenách a ani nevedela, kedy sa to presne stalo.
Jej dych sa zrýchlil, myseľ mala ako v ohni, pocity ju zrádzali, začínala sa chvieť a zo všetkého najviac sa obávala jeho slov, ktoré by ju mohli priviesť až na okraj, nebola až taká silná, aby to dokázala uniesť opäť.
„Prečo... prečo to robíte?“ hlas sa jej chvel zúfalstvom, ktoré už nedokázala kontrolovať. Bola tak blízko, takmer na pokraji svojich síl. V očiach ju pálili slzy, no plakať priamo pred ním, niečo také nemala v úmysle. No jej mágia, cítila ako sa vrátil ten neúprosný pocit, že by práve teraz mohla byť prejavená absolútne bez jej kontroly.
Neodpovedal. 
Pomaly ju pustil, no ona sa nehýbala.
Nemohla.
Ešte sa oňho nejaký čas opierala, nenamietal, nechal ju, a ona postupne podľahla tomu pokoju, ktorý jej poskytovala jeho tichá blízkosť, až kým opäť neprehovoril...
„Možno vám jedného dňa odpoviem, no ten deň je ešte ďaleko, slečna Warrenová...“ 
Cítila nevyslovenú hrozbu v tých slovách.
Hrozbu, po ktorej konečne dokázala vstať.
 „Môžete odísť slečna, Warrenová, na dnes sme skončili...“ prikázal jej pomerne stroho.
„Áno, pán profesor...“  rozochvene siahla po svojej taške a bez pozdravu vybehla von.