Kráľovský prokurátor Prológ

NOVINKA 2015/2016

Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash, krimi
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...

poznámka : túto poviedku som mala v pláne už dlhšie, nuž bude to kratšia záležitosť aspoň zatiaľ približne na 10. kapitol.... ešte však netuším, čo presne to bude, len to zisťujem, akákoľvek spätná väzba z vašej strany ma poteší, či už hviezdičky prípadne aj komentáre som vďačná fakt za čokoľvek :D

Tmavovlasý mladík oblečený v livreji pomaly prešiel temnou chodbou. Volal sa Matteo a slúžil v dome veľaváženého kráľovského prokurátora.

Pán nemal rád veľa svetla, všetci to rešpektovali, no návštevy bývali zvyčajne nemilo prekvapené tou tmou a nehostinnosťou a nebolo tomu inak ani teraz, keď čelil nepriateľskému pohľadu akéhosi staršieho šľachtica. Nový návštevník, nepochybne nepoučený o tunajších pomeroch si musel  zvyknúť aj na chlad a na istú formu ľahostajnosti tunajšieho služobníctva, ktorá pánovi neprekážala, tá strohosť bola preňho súčasťou akejsi prirodzenej selekcie, na základe ktorej bolo možné okamžite eliminovať nežiadúce návštevy. Tento muž však bol objednaný, čo znamenalo, že pochádza z toho prostredia, v ktorom sa pán pohyboval, keďže trval na tom, že musí byť oňho dobre postarané, čo však vzbudilo Matteovu zvedavosť, pán už nejaký čas oddychoval a nebral toľko prípadov ako kedysi, celý ich svet sa na určitý čas ponoril do akéhosi takmer až stereotypného ticha, ktoré po tých dlhých mesiacoch narušil až príchod toho muža, takmer až svojím spôsobom nepatričný, počas tohto mrazivého popoludnia.

„Dobrý deň, pane, pán prokurátor vás už očakáva, môžem vám vziať kabát...“ oslovil ho naučeným spôsobom, ako sluha váženého pána, ktorým nepochybne aj bol.

Muž naňho takmer ani nepozrel,  len mu dosť pyšne pokynul, aby to urobil a on mu pomohol sa z neho dostať, naučeným pohybom, celkom pomaly a prirodzene zavesil kabát na miesto, k tomu určené. Cítil pod prstami tú hebkú drahú látku, rozhodne to bol jeden z tých kabátov, ktoré by si on sám nikdy nemohol dovoliť nosiť.

Jemu ako chlapcovi z dediny prislúchali omnoho skromnejšie odevy a dokonca ani teraz, keď už takmer desať rokov žil v meste, a keď sa prispôsobil všetkým zvyklostiam s tým spojené vedel, že sa nedokáže zbaviť toho skromného chlapca, ktorým bol. Pamätal si na ten deň, bolo to takmer ako včera, keď pán oslovil jeho otca a on získal prácu v dome toho muža, otvoril sa preňho nový svet a všetko po čom túžil, bolo takmer až na dosah. Odvtedy bol tu, vážil si a miloval svojho pána a spokojne si žil v jeho tieni. Nič z toho však zrejme nezaujímalo hosťa, ktorý naňho vrhal netrpezlivé pohľady.

„Prepáčte, pane... tadiaľto prosím...“ rýchlo sa mu ospravedlnil za to, že sa jeho myšlienky zatúlali až príliš ďaleko a potom ho hneď odviedol do hlavného sálu, v ktorom pri krbe sedel jeho pán, na jeho stole stála fľaša najlepšieho vína a dve poháre, o ktorého bol Matteo požiadaný prednedávnom.

Pán bol obrátený chrbtom k ohňu, očividne zaujatý svojimi vlastnými myšlienkami. Matteo pohľadom prešiel po pečatnom prsteni, na jeho pravej ruke, po znaku rodovej príslušnosti a zároveň aj šperkom, ktorý pán nikdy neskladal z ruky.

Znepokojovalo by ho to, keby pána nepoznal, keby nevedel, čo znamená táto jeho nálada, nepochybne opäť riešil nejaký prípad, dosť zložitý, keďže jeho postava bola opäť strnulá a telo mu otriasol prudký kašeľ.

Ešte nebol vyliečený, ešte by sa nemal z takýmito vecami zaťažovať, to mu prešlo mysľou, keď počul ten kašeľ, keď sa opäť bál toho, čo by sa stalo, minulé Vianoce opäť bojoval o svoj život a získal ho späť, no on sa bál, bál sa, čo môže znamenať, ten zvuk, ktorý mohol byť súčasťou nového boja.

Potlačil impulz, ktorý ho priam nútil vydať sa k nemu a namiesto toho ohlásil návštevu: „Pán prokurátor, váš hosť je už tu...“ hlas sa mu pritom mierne chvel a vedel, že pán nebude spokojný s takýmto prístupom, no nedokázal sa tomu vyhnúť.

„Ďakujem, Matteo...“  zaznel z kresla hlboký hlas jeho zamestnávateľa, svojím spôsobom podmanivý a silný dostatočne na to, aby udržal v napätí celú súdnu sieň.

Andrés... kráľovský prokurátor. Silný muž, veľavážený člen miestnej smotánky, šikovný manipulátor, muž patriaci k spoločnosti ľudí, ktorí riadili mesto aj priľahlé oblasti. Jeho pán.

S tvárou mierne vpadnutou a poblednutou, kvôli dlhému boju s ťažšou chorobou, z ktorej sa postupne spamätával. No ako vždy vznešený, elegantný, obklopený tou chladnou krásou, ktorá bola preňho typická. Kráľovský prokurátor Andrés García.

Muž, ktorého sa obávalo celé mesto.

Jedine on mohol aj vo svojich slabších chvíľach vzbudiť v iných osobách dojem neporaziteľnosti a tvrdosti.

„Budete si ešte niečo priať, pane?“

„Nie, Matteo, môžeš odísť...“ prepustil ho jeho pán a on odišiel zo salóna s pocitom, že práve teraz došlo k tomu zlomu, ktorý pána možno prebudí z tej jeho letargie, do ktorej upadol v posledných dňoch.

Pán očividne potreboval ďalší prípad a aj napriek tomu, že sa oňho bál, vedel, že je to jedna z ciest ako v ňom vyvolať ten typ nálady, z ktorej by mal prospech aj on sám.  Nemal v úmysle počúvať, no predsa len zachytil pár slov, keďže tomu záhadnému návštevníkovi sa napokon možno až príliš rýchlo rozviazal jazyk.

„Opäť sa bude otvárať prípad môjho syna, bol by som rád, keby ste ho prevzali vy, vrah nesmie ostať nepotrestaný, teraz, objavil sa nový svedok... Dúfam, že si ešte spomínate na tú záležitosť?“

„Áno, samozrejme, že si spomínam , to bol ten chlapec, ktorý áno, viem presne... o čom hovoríte... Giovanni, pätnásť rokov, áno, iste viem presne o čom hovoríte... a môžem vás ubezpečiť, že pokiaľ budú splnené všetky náležitosti budem sa venovať tomuto prípadu...“

Matteo cítil ako mu srdce zovrel neznesiteľný chlad, ten chlapec, ten chlapec, ktorého vrah sa nikdy nenašiel, ten chlapec, o ktorého prípade on sám vedel zrejme viac než nový svedok.

Kto to môže byť a prečo sa ozval až teraz? Čo môže chcieť a čo to bude znamenať preňho?

Nepríjemnosti.  

S tým musel počítať a takisto aj možnosť, že jeho pohodlné miesto by sa mohlo stať neznesiteľným.

A ten muž, kto to je a odkiaľ pozná pána? Prečo ho pán prijal len tak aj počas týchto takmer už sviatočných dní?

A čo bude musieť urobiť, aby zachránil samého seba a zabránil najhoršiemu, čo bude ešte potrebné podstúpiť.

***

Oprel sa o jednu zo západných stien. Ignorovania zovretie chladu, ktoré ho obklopilo, keď si to dovolil urobiť. Len s veľkou námahou minul starožitné zrkadlo, ktoré pri tomto pohybe takmer stiahol so sebou.

Vrátilo sa to.

Prečo teraz?

Prešlo už päť rokov od tej udalosti, bolo to zabudnuté uzatvorené, nikto sa viac o to nezaujímal a teraz zrazu, pár dní pred štedrým večerom sa objaví akýsi muž, ktorý prejaví záujem o to, aby jeho pán... aby jeho pán...

Nemohol dýchať. Siahol na gombíky na svojej livreji a pomaly si ju rozopol, musel o to urobiť, aj napriek tomu, že to bolo nepatričné a že ak by ho tak niekto videl vyslúžil by si len posmech a opovrhnutie, ale on skrátka nedokázal dýchať bez toho, aby nemyslel na to, čo by mohlo znamenať otvorenie tohto starého prípadu. 

Dlho tam len tak stál, chránený tou stenou, neschopný urobiť čo i len krok. Dlho sám seba upokojoval a ubezpečoval o tom, že možno zle rozumel, že možno nejde o toho konkrétneho chlapca, ale o nejakého iného Giovanniho.

Potreboval to, oklamať samého seba, aby dokázal ďalej pokračovať vo svojej práci, ktorá sa nekončila len tým, že obslúžil pána.

Preto vyšiel von, bočným vchodom, na tvári  pocítil snehové vločky, pomaly dopadali aj na jeho livrej, necítil chlad, necítil nič, takmer ako vtedy, keď... nechcel na to myslieť, opäť stratí samého seba, ak bude uvažovať nad tým, čo by sa mohlo stať, ak sa opäť prihlási o slovo minulosť, pred ktorou zrejme nedokáže utiecť ani pánov najvernejší služobník. 

pokračovanie nabudúce

1. kapitola