Letné prázdniny 11. kapitola 3/3

 obdobie:  prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na letné prázdniny...

varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry

obsah:  Dumbledore Harrymu koncom roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom. (Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako zvyčajne)

 poznámka: krátke
eh, ešte stále nemám v poriadku hlavu... 

 Pre  Abequa

„Dosť, Potter, to stačí...“ začul ten dobre známy hlas, ktorý spôsobil, že sa aj proti svojej vôli upokojil. A vskutku sa mu uľavilo, že to bol práve on, Profesor Snape, kto ho odtiaľ vytiahol. 

„Čo tu robíte, mali ste byť predsa...“

„Nezabúdajte, Potter, že máte moju ochranu a ja prvý sa dozviem, ak vám bude hroziť nejaké nebezpečenstvo, hlavne taký druh, proti ktorému je vaša ochrana bezmocná...“ odsekol Snape stále ešte dosť nahnevane.

A videl ako jeho jeleň opúšťa uličku spolu so Snapovou laňou. Okolo ktorej sa nachádzalo akési zvláštne podporné kúzlo pripomínajúce oheň. Bola silnejšia a pomáhala tým aj jeleňovi, ktorý sa držal pri nej, akoby vôbec po prvý raz nevedel, čo by mal urobiť. A čoskoro spolu zmizli, nepochybne preto, že hrozba pominula.

Mandy a jej priateľ však už odtiaľ nevyšli.

Chcel sa tam vrátiť, ale Snape mu tam jednoducho nepustil.

„Stojte, Potter...“ varoval ho nahnevane.

„Oni sú ešte tam, musím...“

„Nie, sú tam...“ prerušil ho chladne.

„Videl som ich, videl som ako...“naliehal Harry ďalej.

„O tom nepochybujem, Potter, ale už je neskoro... Ako myslíte, tak poďte, aspoň sa niečo naučíte...“ vyhlásil Snape nemilosrdne a on ho nasledoval späť do tej uličky, ktorá bola teraz už čistá a nie až taká tmavá ako predtým. Bola vyčistená, ak sa to tak dalo nazvať.

Nenašli tam tých dvoch muklov, jednoducho tam neboli, aj keď tam prešiel úplne všetko.

Bola tam len taška, ktorá nepochybne tomu dievčaťu patrila. Harry zbledol, keď si uvedomil, že ju ešte pred chvíľou mala na pleci.

„Tak vidíte, bola tu, Mandy a nejaký jej priateľ, musia to predsa ešte byť, nemohli ich tak skoro...“

 „Predpokladám, že boli preč ešte skôr, než ste vôbec stihli zasiahnuť...“ nemilosrdne ho prerušil Snape.

„Ale to predsa...“ bránil sa Harry, nedbal na zákon o utajení ani na nič iné, hľadal ich, stále sa nemohol zmieriť s predstavou.

„Niektoré z tých náhlych zmiznutí, o ktorých sa často hovorí v správach, v niektorých prípadoch je to dôsledok rýchleho lovu...“

„Rýchleho lovu?“

„Áno, Potter, v zlomku sekundy si vziať to, čo potrebujú a zvyšok odhodiť, niekam, kde to zrejme už nikto nenájde... dementorov je teraz omnoho viac než predtým, sú omnoho silnejší, s takou silnou vlnou negativity má problém aj bežný patronus... Nechýbalo by veľa a aj vás by pohltili, dokonca bez toho, aby sa vás dotkli, v takejto spoločnej koncentrácii, keď lovia ako jeden, je veľmi ťažké im uniknúť aj pre vyškoleného čarodejníka, je to stena temnej mágie, Potter, niečo k čomu sa nesmiete ani len priblížiť a už vôbec nie vy... Váš patronus potrebuje podporu zaklínadla živých plameňov, aby sa mu podarilo rozohnať tú temnotu... “

„Ale profesor, Lupin, nič nám nepovedal o...“ Harry tomu stále nemohol uveriť, že sú jednoducho preč a nie je možné im pomôcť.

Snape si ho chladne premeral.

„Profesor Lupin, nemal dôvod vás znepokojovať týmito záležitosťami, už dávno dementori nevytvorili takú vlnu sily, nepochybne šetril vaše detské mozgy od zbytočných nočných môr.... ja osobne by som nemal zábrany podobného druhu...“ odsekol dosť povýšenecky profesor Snape.

„Ale možno by sme sa mohli presvedčiť, možno by sme mohli...“

„Je čas ísť, Potter, už tu nemôžeme viac ostať... tak sa pozbierajte a prestaňte robiť hlúposti...“

Harry neodpovedal. Len tam zarazene stál, akoby to všetko, čo počul nedokázal spracovať.

Snape ani len nečakal na jeho odpoveď,  chytil ho za ruku a Harry opäť absolvoval prípojné premiestňovanie.  

***

Keď sa vrátili do bytu na Pradiarskej uličke, Harry šiel rovno do svojej izby, necítil sa na ďalšie rozhovory so Snapom a predpokladal, že profesor si bude chcieť zariadiť svoje veci, keďže kvôli nemu nešiel na tú krátku cestu, ktorú mal v pláne a nevyzeralo o tak, že by bol vzhľadom na okolnosti, ochotný nechať ho doma samého.

Preto bol pomerne dosť prekvapený, keď poňho Snape o pár minút prišiel do izby.

„Riaditeľ si na nás oboch našiel čas, tak poďte Potter...“

„Dobre, pán profesor...“

Vstal z postele a šiel s ním.

Myslel na to, ako veľmi s ním chcel predtým hovoriť, no teraz nemal náladu počúvať tie jeho zvyčajné výhovorky.

Predpokladal, že Snape mu už stihol stručne objasniť čo sa stalo a nechcel počuť to, že on sám nemá žiadny vplyv na podobné záležitosti ani kázanie týkajúce sa toho, že by si mal dávať lepší pozor, že jeho život je cennejší a ďalšie podobné múdrosti, ktoré Dumbledore používal na to, aby udržal jeho hnev pod kontrolou.

Očakával, že uvidí riaditeľovu hlavu v krbe, preto jeho pohľad ako prvý zablúdil tam, no nestalo s tak.

Riaditeľ naňho hľadel z veľkého starožitného zrkadla zaveseného na stene. Vyzeral unavene, aspoň tak sa mu to zdalo, keď sa díval do tých jeho zvyčajne živých očí, no teraz akoby boli zastreté niečím, čo tam predtým nevidel alebo nechcel vidieť.

„Dobrý deň, Harry...“

„Dobrý deň, pán riaditeľ...“ pozdravil mu Harry a pod Snapovom schválení si sadol do kresla.

„Severus mi povedal o tom, čo sa stalo... Mrzí ma, že si bol svedkom niečoho takého, Harry, no má to aj isté nepríjemné dôsledky, o ktorých teraz musíme hovoriť... ministerstvo už začalo konať, na našu náhradnú adresu bolo doručené oznámenie o tvojom vylúčení...“

„Vylúčili ma?“

„Povedzme, že pán minister o tebe práve teraz nemá tú najlepšiu, mienku, no presvedčil som ho, aby svoje rozhodnutie ešte zvážil, čaká ťa však výsluch, Harry... povedzme, že sa budem musieť vrátiť späť do Londýna a postarať sa o to v krajom prípade, ak náhodou nebudem môcť, Severus vie čo má robiť...“ pozrel na profesora Snapa, ktorý len prikývol, no tváril sa pritom, akoby dúfal, že riaditeľ ich predsa len poctí svojou prítomnosťou.

predchádzajúca časť nasledujúca kapitola