obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na
letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
Pre Henry.Wilde, Mononoke.
Riaditeľ opustil zrkadlo. Zrejme mal dosť naponáhlo, lebo sa
od neho nedozvedel nič iné, okrem toho, že výsluch sa bude konať dvanásteho augusta na ministerstve
mágie.
Harry ešte istý čas mohol sledovať tmavý tieň, ktorý sa mu
pomaly strácal pred očami. A čím viac sa od neho vzďaľoval, tým väčšie
zúfalstvo v kombinácii so spravodlivým hnevom pociťoval.
Nemohol tam tých ľudí len tak nechať, či už bola jeho snaha
márna alebo nie, nedokázal si predstaviť, že by tam len tak stál
a sledoval, ako dementori... Myslieť na to, bolo bolestivé. Prial si, aby
mu na tom nezáležalo, aby dokázal tieto veci len tak ľahko vypustiť
z hlavy, no už teraz vedel, že je to márny boj. Sám seba poznal dosť dobre
na to, aby vedel, že kvôli tomu prežije ešte pár nepríjemných nocí, no ak on
bude s ním, tak možno...
Pozrel na profesora Snapa, ktorý stál pri ňom, tváril sa
vážne tak ako vždy a vôbec nebol pobavený tým, čo sa mu stalo, aj keď to
od neho očakával, lebo to bol práve on, kto sa ho vždy snažil pod nejakou
zámienkou vyhodiť.
„Pane, pôjdete tam so mnou?“ opýtal sa ho, potreboval získať
istotu, že to tak bude, nevedel prečo, nevedel čo ho viedlo k tomu, aby sa
naňho v takom krátkom čase naviazal až do takej miery, bolo to preňho
nové, ešte k nikomu nepociťoval nič podobné. Ani k Siriusovi, ani
k iným osobám, ktoré sa dosiaľ stali súčasťou jeho života.
„Nemyslím si, že je to rozumné, Potter, ešte sa k tomu
radšej nebudem vyjadrovať, no máme ešte čas, aby sme do detailov zvážili všetky
možnosti... no postarám sa, aby ste tomu nemuseli čeliť sám...“ poznamenal
Snape.
„To by ste pre mňa urobili?“ opýtal sa Harry a stále
ešte sledoval profesorove reakcie, len pre prípad, že by mohla nasledovať
nejaká sarkastická poznámka, na ktorú práve teraz nebol pripravený.
„Samozrejme, Potter, som predsa zodpovedný za vaše blaho...“
dodal Snape napokon.
Harry opatrne prikývol. Nebolo to až také ako zvyčajne, akoby
aj on snáď bral ohľad na to, čomu bol práve teraz vystavený.
„Áno, ale ja... čo ak
ma vylúčia, čo ak... ako im vysvetlím, že som teraz tu, keď mám byť...“ stále
podliehal panike, tie pocity zrazu odniekiaľ prišli, nedokázal ich ignorovať.
„Povedal som vám, Potter, že na budete pripravený...
dohliadnem na to spolu s riaditeľom... A keby sa predsa vyskytli
komplikácie, máte sa kam vrátiť, to predsa viete...“ pripomenul mu niečo, čo by
zrejme mal považovať za samozrejmosť.
Harry pocítil niečo, čo nedokázal presne pomenovať, keď ho
počul vysloviť to, keď Snape pripustil tú možnosť, že by sa on mal kam vrátiť, že
by mohol...
„Pane, chcete snáď naznačiť, že...“ nevedel čo si má
o tom myslieť, či to má považovať za návrh, alebo znamená to snáď, že aj
Snape, že aj on... si uvedomuje, že...
„Môžete pokojne robiť spoločnosť svojmu drahému krstnému
otcovi, on má bohaté skúsenosti s tým, ako žiť v podmienkach tohto
druhu...“ vyhlásil Snape chladne.
„Tak o ňom nebudete hovoriť! On nemôže za to...“
„Mysleli ste snáď...“ prerušil ho Snape.
„Nie, isteže nie...“ prudko odsekol Harry a nedíval sa
pritom profesorovi radšej priamo do očí, nechcel aby si všimol, že na istý čas
podľahol akémusi nevyspytateľnému šialenstvu.
Nie, nechce so Snapom ostať. A neprizná pred ním, že
vskutku podľahol tomu dojmu, že on by mu niečo také mohol navrhovať.
Nie je predsa až taký blázon. Je to predsa Snape. Stále ten
istý Snape, ktorý ho tak rád mučí.
No možno na ňom predsa len niečo je, niečo vďaka čomu ho
možno mala rada aj jeho mama.
Niežeby to chápal a prijímal, ale možno to bolo vskutku
tak, že aj on v sebe mal niečo jemu blízke.
Nerozumel tomu. Nevedel, kde sa to v ňom zobralo. On
predsa nikdy ani len neuvažoval o tom, že by... Nechcel, mať uňho svoj
domov. Prišiel sem predsa len z donútenia, len preto, že riaditeľ mu nedal
žiadnu inú možnosť... len ďalší dôvod na to, aby vskutku nenávidel letné
prázdniny.
Nemyslel si, že on by to chcel, že on by mu ponúkol niečo
také, ani na chvíľu o tom neuvažoval, len to nesprávne pochopil nič viac
a už na to nebude myslieť. Neponíži sa pred ním, ak to už bude musieť
urobiť pred ministrom a tými ostatnými, ktorým je ukradnuté to, čo sa deje
tam vonku.
„Pane, to dievča, tá Helen,
viete o nej niečo nové?“ čo najrýchlejšie zvolil aspoň z istého
hľadiska, omnoho bezpečnejšiu tému.
„Nič, čo by malo zaujímať vás, Potter...“ odsekol Snape
pomerne nepriateľsky.
Naklonil sa
k nemu tak, až sa zdalo, akoby sa ich tváre mali dotknúť, predtým to nemal
veľmi rád, no teraz mu to z pochopiteľných dôvodov vôbec neprekážalo.
„Prenechajte túto záležitosť osobám, ktoré budú podľa
možnosti konať s chladnou hlavou, no ak to už musíte vedieť, je dosť veľká
pravdepodobnosť, že ak sa bude správať rozumne, bude žiť ešte dosť dlho, možno
dlhšie než väčšina z nás...“
„Pokúsim sa...“ hlesol Harry, pohľadom prechádzal po mužových
perách, boli tak blízko a pamätal si aké to je, keď oni dvaja...
A nepochybne pod vplyvom toho náhleho impulzu a pripomienky ich
riskantného života, ktorý mohol kedykoľvek skončiť rukou toho istého
čarodejníka, pobozkal ho, skôr než o tom stihol premýšľať, skôr než to
stihol zamietnuť, doprial si ešte raz cítiť, aké to je, keď sa jeden druhého
dotýkajú takýmto spôsobom.
„Ale vy... budete na seba dávať pozor, však, budete dávať
pozor na to, aby vás nedostal...“ dnes opäť podliehal tomu dojmu, že Snape by
skutočne mohol byť na ich strane, aj keď nevedel ako dlho mu to vydrží, keď bol
s ním, podliehal tomu dojmu, rovnako ako všetci ostatní, no keď bol Snape
s Temným pánom tento svoj pocit opäť prehodnocoval. Práve dnes sa však
prikláňal skôr k tej prvej možnosti, nepochybne pod vplyvom toho, že mu
Snape práve dnes pomohol vrátiť sa z tej temnoty a videl aj laň, tú
laň, ktorá v ňom rovnako ako on vyvolávala rozporuplné pocity.
„Áno, Potter, budem...“ ubezpečil ho Snape a nadviazal na
jeho pokus o bozk, ktorý nebol tak celkom taký, ako predpokladal, ale skôr
len letmým a nesmelým prejavom priazne.
Prekvapivo nežný dotyk mužových pier, utišujúci jeho samého,
neprenechal žiadny priestor pre strach. Harry mu ochotne dovolil, aby prehĺbil
ich bozk, nechával sa ním viesť a chcel veriť, že má na svojej strane
matkinho priateľa, že nie je sám.
