obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na
letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
poznámka: nuž žalúdok je akýsi zvláštny, ale nuž nečudujem sa, lebo údajne teda nič mi nie je vraj, ale doma je zas to desné napätie, keď sú všetci doma náhodou takže ehm... teraz budem testovať, aké to bude, keď nebudeme doma všetci, či mi bude chutiť jesť či nie... budem si to viac všímať...
***
Ležal na svojej posteli. Pohodlne
opretý o vankúše s rukami za hlavou, obklopený priam oslobodzujúcou
únavou. Snape bol k nemu pozorný, trpezlivý, spomínal na to, ako sa mu
priam láskyplne venoval, to slovo bolo dosť nepatričné vzhľadom na to,
o kom hovoril, no on sám to nevedel inak popísať než ako priam
odzbrojujúcu nehu. Stačilo mu len privrieť oči a snívať o tom, že sa
to stane znovu, že opäť bude s ním, nemohol poprieť, že je viac než
spokojný s istými aspektmi ich vzájomného vzťahu.
Ten výsluch zvládne, Snape ho
ubezpečil o tom, že to bude tak, na to ostatné radšej nechcel ani len
pomyslieť, tých ľudí sa pokúsil vytesniť zo svojej mysle, nemyslieť radšej sa
ani nedotýkať tej spomienky, ktorú zatláčal čoraz hlbšie, len preto, aby
nemusel myslieť na temnotu, ktorá bola súčasťou ich sveta, predtým a aj
teraz, na tom sa nič nezmenilo.
Nechcel na to myslieť, nechcel
sa tým trápiť.
Nechával myšlienky len voľne
plynúť a dovolil si myslieť naňho inak než zvyčajne, trochu sníval
s otvorenými očami, trochu sa nechával unášať svojimi pocitmi, bolo mu
dobre, tak dobre ako ešte nikdy predtým, tentoraz sa nedostavil žiadny nepokoj,
žiadne výčitky. Len potešenie, len príjemné zavŕšenie komplikovaného dňa. Snape
sa naňho nehnevá, že zlyhal, nevyčíta mu, že nedokázal pomôcť tým ľudom, je
svojím spôsobom na jeho strane, a to ho upokojuje, rozumie tomu ako sa
cíti, dnes viac než kedykoľvek predtým bol presvedčený o tom, je viac
súčasťou svetla než tmy.
Otvoril aj listy od svojich
priateľov.
Ronov list znel omnoho lepšie
než naposledy.
Kámo,
akosi sa neozývaš, je u vás doma všetko v poriadku? Snáď ťa zas
nezatvárajú alebo čo? Prídem tam, ak... Aj keď mamka bude zúriť, ja jej to
proste vysvetlím, že to tak nejde... A Hermiona ona, skrátka sme sa
pozhovárali, ona hovorila, ja som viac menej mlčal, aby som zas nevybuchol, tak
ako si mi naposledy poradil a snažil som sa hovoriť jej tie pekné veci
a tak trochu to zabralo, kámo, takže snáď nebude nutné ešte úplne...
A čo je to tá vojnová sekera? Kam by sme ju mali zakopať? Tomu som vôbec
nerozumel, je to nejaké muklovské toto?
A Hermiona mu svojím
spôsobom napísala niečo podobné, aj keď povedané inými slovami. O Dracovi sa
už nezmienila, zrejme usúdila, že to nemá význam. Aspoň nie preňho.
Z ich listov vyplynulo, že
sa tí dvaja aspoň dočasne zmierili, no došlo medzi nimi k akejsi dohode to
Hermiona zdôraznila, že zakopali vojnovú
sekeru len dočasne (Ron zrejme aj od nej žiadal vysvetlenie tohto muklovského
slovného zvratu) a snažia sa
spolu opäť vychádzať dobre, no nebolo to už také ako predtým, z ich listov
cítil, že to robia skôr kvôli nemu, než kvôli tomu, že im samým na tom záleží,
no vedel, že takýmto veciam sa nedá zabrániť, pochopil, že sú isté vplyvy,
ktoré nás niekedy ťahajú úplne opačnou stranou, než by sme si mysleli
a možno aj Hermionino okúzlenie Dracom bol tento prípad. Sám mal možnosť
sa presvedčiť o tom, že také veci sa skrátka stávajú a nepochybne to
nie je jej vina, že hľadá porozumenie u niekoho ako je on, keďže Ron sa akosi zasekol
v bode, kedy vskutku nie je jasné, čo by vlastne chcel.
Zatiaľ tomu ešte chcel dať čas,
stále sa držal svojho pôvodného názoru, že Ron sa možno spamätá, možno nie
a to, že Draco bude chcieť udržiavať toto priateľstvo, o tom veľmi
vážne pochyboval, nebolo to niečo, čo by zodpovedalo jeho predstavám
o vzťahu, preto sa ani tak nebál, že by mohlo dôjsť k nejakým
nenapraviteľným škodám. Stále veril tomu, že sa to medzi nimi upraví, už sa
toľkokrát pohádali a vždy to napokon dopadlo dobre. Ostávalo len dúfať, že
aj tentoraz sa to nejako utrasie.
To bolo všetko o čom svojím
priateľom napísal, každému samozrejme svojím spôsobom a tak, aby ich ešte
viac nepoštval proti sebe. Ostávalo už len čakať, ako sa celá táto záležitosť
vyvinie. O sebe im toho povedal len veľmi málo, len to, že Dursleyovci sú
takí ako vždy, keďže aj napriek všetkému mu Snape ani len slovom nenaznačil, že
sa môže pred niekým zmieniť o mieste jeho pobytu. Vyzeralo to tak, že im
to prešlo a že Temný pán dosiaľ ešte nezistil úplnú pravdu o tom, čo
sa stalo a keďže Snape bol stále nažive a v poriadku, zrejme
prijal aj jeho vysvetlenie.
„Všetko v poriadku, Potter?“
opýtal sa ho profesor.
Nazrel do izby cez pootvorené
dvere, Harry ich tak nechal schválne, keďže čiastočne dúfal, že sa dnes za ním dnes
ešte pred večerou zastaví. Tešil sa na to, že budú jesť spolu, pripadalo mu to
normálne, prirodzené, že sa opäť stretnú pri jednom stole, bol to pekný zvyk,
nehádali sa a len jedli, bolo to príjemné a dnes neočakával, že by sa
mohlo vyskytnúť akékoľvek neželané napätie, keďže napriek všetkému bol dnes
Harry Potter šťastný a snažil sa to radšej ani neriešiť, aby to tak
ostalo, lebo sa stávalo len zriedkavo, že sa v poslednej dobe cítil takto.
„Áno, pane...“
Díval sa na svojho profesora,
akoby sa pokúšal pochopiť, kedy sa Snape zmenil a prečo práve teraz
nepovažuje jeho prítomnosť za rušivý faktor. A rozhodne sa aj bolo na čo
dívať, keďže Snape mal na sebe opäť muklovský odev, čo stále považoval za
fascinujúcu záležitosť. Opäť sa vzdal toho formálneho habitu, čo nebolo uňho
zvykom.
„Chystáte sa dnes niekam?“
zaujímal sa Harry.
„Nie, Potter, ostanem doma, ak
vás to skutočne musí zaujímať...“ informoval ho Snape zvyčajným tónom, no
neprekážalo mu to, necítil z toho žiadnu provokáciu, ktorá by ho práve
teraz mohla zasiahnuť.
„Pane, ja boli by ste ochotní,
teda... tak by ma zaujímalo či...“ chcel ho o to požiadať, no nevedel,
akoby to mal urobiť, akosi sa všetky tie slová spojili do jednej rýchlej zmesi.
„Nebudem tu stáť celý deň, Potter,
hlavne dýchajte a dobre si rozmyslite, čo mi vlastne chcete povedať...“
napomenul ho prísne.
„Ja len, chcel by som len, či by
ste mi neporozprávali o mojej mame, teda... aspoň niečo, čo by možno...
nechcem vás s tým otravovať, ak je vám to nepríjemné, ale ja... keby ste
mohli...“
Ticho.
Cítil len tlkot svojho srdca,
jednoznačne zrýchlený.
Snape si ho tiež len obzeral
a on cítil na sebe váhu jeho pohľadu.
„Mohol by som, Potter, ak je to
skutočne nutné, som ochotný to podstúpiť... pýtajte sa, ale neručím za to, že
všetky vaše otázky budú aj zodpovedané...“ upozornil ho na to tónom, ktorý sa
dal označiť ako mrazivý.
„To je poriadku, pán profesor,
chápem, že sú veci, o ktorých nechcete hovoriť a rešpektujem to...“
„Vskutku vás dnes nespoznávam
Potter, isté veci asi budeme musieť praktikovať častejšie, zrejme to na vás
pôsobí viac než všetky doterajšie tresty...“
