Nechcem si vziať tvoju bolesť 4. kapitola ON 3/3

názov: NECHCEM SI VZIAŤ TVOJU BOLESŤ...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti, jej rodičia boli zavraždení, no jej sa podarilo utiecť...  Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj  vieru v seba... 

poznámka: časy sú temné, takže dementor...

„Prosím, pomôžeš mi, nemôže takto ostať, myslím, že je nutné zbaviť ju spomienok na to, čo nechtiac videla, už má toho dosť, zrejme by to nezvládla, mohol by si prosím, vziať jej tie spomienky, tak aby jej to neublížilo...“ zaznela tá tichá žiadosť, na ktorú Malcolm čakal. Sám jej podsúval myšlienky podobného druhu cez ich dohodu, lebo vedel, že nemajú žiadnu inú nádej, ak by sa niekto dozvedel  o ich dohode, nebol by to len on, kto by bol touto záležitosťou zasiahnutý. Ale hlavne ona, tá ktorá k nemu teraz svojím spôsobom patrila a bola súčasťou toho temného spojenia.

Neublížim jej, nie tak, ako jej ublížili iní...

 „Dobre, tak to urob, čo najskôr, prosím, nech to už máme za sebou...“ dívala sa naňho tými vystrašenými očami, zbavenými tej počiatočnej eufórie, začínala sa preberať z toho takmer až nezdravého nadšenia, ktorému čelila v posledných dňoch.

Eloise pomaly ustúpila o pár krokov dozadu, triasla sa a pozorne ho sledovala.

Urobil to opatrne, s presnosťou, ktorej sú schopní len tí jeho druhu, ktorí dokážu nájsť to, čo je dôležité v tej kope ostatných nesúrodých myšlienok a pocitov, pomätená myseľ bola vždy ťažšou skúškou, no po rokoch strávených na istých miestach, dokázal urobiť prísnu selekciu.  

Pomaly jej bral spomienky, ktoré neboli určené jej očiam, nepil z jej pocitov, nežiadal ju o nich, boli plné trpkosti, plné prežitej hrôzy, nebolo to nič z čoho by sa dokázal nasýtiť ani keby chcel, len by opäť prežil to jej utrpenie, ktoré by aj preňho bolo neznesiteľnou skúškou.

Cítil, že časť z nej už pohasla, pridržiaval sa tej línie, ktorú nebolo možné zasiahnuť viac.

Anabelle opäť upadla do akéhosi polospánku, schúlila sa do pozície, ktorá pre ňu bola príjemná a jej myseľ sa vyrovnávala s týmto ďalším zásahom, všetko sa posúvalo na tie správne miesta a šťastné spomienky by mu práve teraz doslova vkĺzli do rúk, stiahol sa a pozvoľna opúšťal jej myseľ, opäť pokojnú, poddajnú a zbavenú jeho tieňa a tej hrôzy, ktorú v jej mysli predstavoval on.

***

Nechali ju v tej krčme, ktorú on označil ako bezpečné miesto. Postaral sa o to, aby sa dostala rovno do Dumbledorových rúk.

Ten starý muž ho pritom nevidel, nedovolil, aby sa ktokoľvek dozvedel o tom, že je schopný niečoho iného než bežnej existencie prislúchajúcej príslušníkom jeho druhu, prebudenie bolo tajnou záležitosťou, ktorá v podstate nikoho nezaujímala, no medzi jeho druhom bola záležitosťou dosť pochybnou. Obrátené bozky a dohody patria k veciam, o ktorých sa nehovorí, lebo rozbíjajú systém, narušujú to, čo je zaužívané a to sa málokedy stretne s pochopením.

A zbavovanie sa všetkých tých vrstiev, získanie nového obrazu svojej vlastnej existencie, nového takmer až prerodu, ktorý jeho druh závidel Fénixom, to boli všetky tie tajné záležitosti, na ktoré bolo ťažké už aj myslieť.

Ich príchod však spustil alarm, ktorý mohol obísť len tak, že zatemnil svoju existenciu a vzal Eloise so sebou. Do tieňa v ktorom sa dokázal ukryť. Cítil ako sa striasla pod vplyvom toho chladu, ktorý jej už nemohol ublížiť, no stále v nej ešte prežíval ten impulz, že by to mohlo byť možné.

Pokojne, nič sa ti nestane, odo mňa ti nič nehrozí, ale skôr od tých, ktorí sa blížia...

Držal ju v pevnom zovretí, bola blízko, bližšie než akákoľvek iná bytosť, keď okolo ich prebiehala tá skupinka čarodejníkov, patriacich k nemu.

Bola to len jedna z mnohých vojen, ich vzrušenie bolo priam opojné, ich túžba po uznaní, bola preňho prameňom, z ktorého by dokázal piť celé hodiny.

Eloise sa v jeho zovretí chvela, keď na nich spočinul ich pohľad, no nevideli nič len tmu a vnímali len všadeprítomný chlad.

„Bolo to niekde, tu... určite ten starý, opäť niečo plánuje... veď ja sa za ním raz zastavím a nebude mu do smiechu...“ skonštatoval chladne jeden z prívržencov temného pána, jeho meno nebolo dôležité, bol to len strážny pes, ktorý sa snažil získať uznanie, nič viac.

„Nechaj ho tak, vieš, že je to v podstate len čudák, nie je taký, radšej hľadajme ďalej,  mohlo to byť aj niekde tam...“ odhováral ho vysoký muž v kapucni, ten druhý bol o niečo lenivejší, zrejme už niečo dosiahol a nemal chuť sa hnať za väčšou korisťou, čo bolo obom ku prospechu, lebo keby sa snažili až priveľmi, už by ich to viac netrápilo a zrejme už ani nič iné.

No oni neprekročili hranicu, bežali ďalej opačnou stranou, ich hlasy napokon zanikli vo vetre, nepríjemnom a chladnom.

***

Eloise sa vrátila do svojho prívesu.

On ostal vonku, prechádzal okolo tej oblasti, ktorá sa pre ňu stala domovom, pretože ona to tak cítila a chcela napriek všetkému pokračovať vo svojich plánoch. A on sa upínal k tej možnosti, že bude môcť byť s ňou.

Začul jej plač, najprv tlmený, no neskôr prechádzal do ostrých vzlykov, ktorými sa otriasla.

Teraz už bola skutočne sama a zrejme si to uvedomila, že aj keď toto miesto vníma ako svoj domov, ten skutočný už navždy stratila. A uvoľnilo to v nej všetko dosiaľ možno až príliš uzavreté.

A on sa pomaly zbavoval všetkých tých vrstiev, pod vplyvom toho jej žalostného  plaču.

Postupne zhadzoval jednu po druhej, postupne cítil tú bolesť spojenú s tou stratou, s tou takmer bolestnou existenciou, ktorá ho už tak dlho neťažila a nemohla sa k nemu dostať.

Prešiel tých pár krokov otvoril dvere a pomaly pristúpil k tej posteli, ktorú si ona sama vybrala.  

Neotočila sa.

Ležala v posteli, telo sa jej otriasalo vzlykmi, takmer si ho ani len nevšimla.

Až do okamihu, keď pocítila niečo podobnému ľudskému objatiu, až potom náhle stíchla. 

predchádzajúca časť nasledujúca kapitola