Pradiarska ulička 31. kapitola

na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika

obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

poznámka: stále ešte bez korektúry,

 Pre Profesor, Abequa, Mononoke, Achája

Potter,

Vaša starostlivosť o mňa je vskutku dojemná, no skôr než začnete čokoľvek z Vašich brilantných myšlienok prenášať na papier, pokúste sa spomenúť si aspoň na základy slohovania, ktoré ste nepochybne dostali na základnej škole, no očividne to bolo až príliš dávno, keďže Váš prejav, je ešte omnoho horší, než vaše niekdajšie práce s elixírov.

Čo sa týka Vašich ostatných sentimentálnych výlevov, nedovolím si napísať nič, čo by pergamen vskutku nemusel zniesť, všetko vám radšej poviem osobne pri najbližšej príležitosti.

Dobre sa o seba starajte, pokračujte v liečbe a užívajte elixíry presne podľa predpisu.

S pozdravom

S. S.

Musel si to prečítať viackrát, nebolo to veľmi povzbudivé, aspoň na prvý pohľad, no on v tom dokázal nájsť to podstatné, a bol takmer hrdý na to, že pochopil čo mu tým Severus chcel povedať.

Čítal ho však zas a znova, už len preto, že to bol list od neho a že mu on venoval svoj čas.

Pane,

Mrzí ma, že Vás môj písomný prejav sklamal, no ako isto viete, bol som mierne povedané indisponovaný.

Pokúsil sa Vám to pri najbližšej možnej príležitosti, ktorá snáď príde čoskoro, všetko vynahradiť.

Beriem elixíry podľa predpisu a robím všetko, čo ste mi poradili a teším sa na to všetko, čo mi chcete povedať osobne. Vďaka Vám sa cítim skvele, neviem čo by som robil, keby ste sa o mňa prestali starať. Tak to radšej pre dobro nás všetkých nerobte.

PS: veľmi vás ľúbim, pán profesor, nenechám si ujsť možnosť, aby som vás o tom mohol presviedčať, (áno viem, som opäť sentimentálny a som na to hrdý) a vy mi nakoniec budete musieť uveriť.

S láskou

Harry Potter

Bol so svojím listom mimoriadne spokojný, starostlivo ho zapečatil a vrátil sa späť do postele, keďže práve teraz túžil tiež skôr po osobnejšom kontakte. A čoskoro mu to aj bolo umožnené, lebo jeho partner sa vrátil k nemu.

„Podarilo sa vám ich utíšiť, tak kvôli tomu vám musím zložiť poklonu, pane...“ privítal ho Harry.

„Nepokúšaj ma, práve som opäť porazil draka...“ vyhlásil Severus, no tváril sa pomerne spokojne.

Ich obľúbené mláďa bolo ťažké utíšiť, aj vzhľadom na tie jeho posledné zranenia, bol podráždenejší než predtým. A Severín bol značne nervózny zo zvukov, ktoré vydával, vrátane možnosti, že by sa mohol dostať do kontaktu s jeho ohňom.

„Je také ťažké tomu odolať...“ pošepol mu Harry oddane.

Díval sa naňho, do tých jeho čiernych očí, ktoré momentálne neboli až také nepreniknuteľné ako predtým, niečo sa v nich pohlo, neboli temné a chladné, ľudskosť v nich, akoby bola silnejšia než kedykoľvek predtým, Severus pôsobil staršie a vážnejšie, v jeho tvári, akoby bolo vpísané niečo, čo by on sám považoval za náznak slabosti.

Neschovával sa za myšlienkovú obranu, videl v ňom tú únavu z toho dňa, počas ktorého opäť bojoval o nich oboch a keď pomaly zaujal svoje miesto vedľa neho, opäť sa posunul do jeho objatia. Nikde mu nebolo lepšie, než keď mu dovolil, aby si ho takýmto spôsobom privlastnil.

Neospravedlňoval sa, lebo vedel, že to nepotrebuje, len sa podriadil jeho objatiu, len dovolil, aby si vzal svoju odmenu, v podobe dotyku, ktorý bol iný než tie predtým.

„To mi je jasné, že práve vy budete trpieť nedostatkami tohto druhu...“ okomentoval Severus jeho provokatívne slová.

„Nemôžem si pomôcť, pán profesor...“  opäť ho tak oslovil, pripadalo mu to do istej miery vzrušujúce, používať jeho titul.

Dotýkal sa ho, tej jeho tváre, ktorá na ktorej boli stopy toho predchádzajúceho šialenstva, obom tak blízkeho.

„Vieš, že si fascinujúci, Severus... vieš vôbec, ako veľmi ťa milujem...“

Jeho priateľ sa zamračil a v jeho pohľade bolo toľko pochybností, teraz ich už neskrýval.

„Harry, nie je nevyhnutné, aby si...“

„Ale áno, myslím si, že je...“

Obrátil sa k nemu a bozkával ho, jemne, takmer akoby mu chcel ukázať, že nie je možné urobiť nič iné, že neexistuje na svete iná osoba, ktorá by mu bola rovnako drahá ako on, prial si, aby to pochopil, aby sám sebe dovolil, prijať tú myšlienku.

Snapove pery váhavo odpovedali, pomaly sa odpútavali od tej neistoty, ktorú priniesli tie slová, Harry neľutoval, že ich vyslovil, chcel mu to povedať, teraz a mnohokrát potom, raz si na tie slová zvykne, raz to dokáže urobiť a on mu pomôže, aby to bolo preňho čo najpríjemnejšie.

Boli opatrní vzhľadom na ich zranenia a na to všetko pomalšie prijímali pozornosti jeden od druhého.

Harry prežíval každý okamih ako niečo výnimočné, ako niečo čo mohol veľmi ľahko stratiť, ak by dovolil, aby...

Už len myšlienka na to bola preňho bolestivá, tak ju radšej poslal preč a sústredil sa len a len naňho, na mužove telo, ktoré skúmal s oddanosťou a na svoje ruky, ktoré nežne dráždili jeho penis.

A zároveň cítil aj tú Severusovu, ktorá sa tiež vydala na láskavú púť... Jeden druhého hladili a láskali, akoby sa nemohli nasýtiť, akoby neexistovalo nič viac než oni.

Neúprosne vo svojej podstate zbavovali jeden druhého napätia, Harry prijímal Severusovu lásku, tú jej podobu, ktorú mu bol schopný dať a nepochyboval o tom, že aj on cíti to spojenie medzi nimi, ktoré nebolo len tou teraz spiacou dualmanciou, ale niečím hlbším a výnimočným pre nich oboch.

Držal sa tej istoty, ako jedinej záchrany, ako jediného spôsobu, ktorým mohol byť pri ňom bližšie.

***

Nevedel ako dlho ostali v tej posteli, nesledoval čas a ničím sa netrápil, lebo on bol s ním a obaja si potrebovali oddýchnuť.

Jediné čím odmeriavali čas bola starostlivosť o Severína a Aileasa pri ktorej sa obaja poctivo striedali. A samozrejme starostlivosťou jeden o druhého, keďže Severus trval na tom, že musí dodržiavať svoje dosť ťažko získané zvyklosti týkajúce sa pravidelného jedenia.

No teraz, keď bolo dračie mláďa opäť vonku a Severín sa spokojne vyhrieval pri krbe, opäť spolu len ležali v posteli, obklopený priam blahodárnym tichom.

A Harry nerušil Severusa, ktorý spal, po kontrole tých jeho posledných zranení a užití elixírov, tvrdšie než obvykle.

Ležal pri ňom, dovolil mu, aby ho aj naďalej objímať a vskutku ho nič iné ani len nezaujímalo.

Vôbec by mu neprekážalo, keby na nich vonkajší svet zabudol, keby to mohli takto ostať aj navždy, nikým nehľadaní, nikým nepovšimnutí, len oni dvaja uprostred územia drakov.

Počúval ich hlasy, cítil ich mágiu, ktorá toto miesto obklopovala, bola všade, stará a nevypočítateľná, plná skrytých odkazov, plná dávnych príbehov, ktorých súčasťou sa stávali aj oni dvaja, draci cítili prítomnosť osoby, ktorá s nimi dokázala hovoriť a udržiavali zdvorilí odstup, čakali na pozvanie od neho, bez ktorého nevstúpili do ochranného kruhu z jeho slov, ktorý on sám budoval pre Severusa.

Harry bol rád, že sa mu to podarilo, keďže tie schopnosti preňho ešte boli nové a zatiaľ ich používal skôr intuitívne a na základe svojich pocitov, no chcel sa vtom zlepšiť, lebo cítil, že toto by mohlo byť niečo, čo mu by sa mohol venovať, keby sa mu podarilo úplne sa zbaviť všetkých tieňov.

Voldemortov vplyv na jeho myseľ bol preč, ale zanechal mu za sebou ten strach, ktorý sa mohol kedykoľvek pri silnejšom otrase vrátiť späť, vedel to a naučil sa s touto možnosťou žiť, ako z jednou z tých výziev, ktorým bude musieť čeliť.

No práve teraz sa chystal urobiť pre nich oboch službu a postaviť na čaj a takisto aj malé občerstvenie s menšou pomocou mágie.

Chystal sa piecť muffiny s kúskami čokolády, ktoré sa kedysi naučil robiť.

Chcel tým prekvapiť Severusa a pripraviť preňho všetko potrebné, aby si aj naďalej mohol užívať zaslúžený oddych, plánoval ho on sám obslúžiť tak, ako sa patrí.

Preto  na istý čas opustil posteľ, obliekol si len nohavice, ktoré mu ešte stále boli trochu voľné a zamieril do Severusovej kuchyne.

***

Opatrne naložil na tanierik muffiny, ktoré sa mu podarilo s výdatnou pomocou mágie pripraviť pomerne skoro.

„Čo to má znamenať, Potter?“ opýtal sa Severus, ktorý zastal vo dverách a viac-menej opatrne nazrel dovnútra.

„Trochu som experimentoval...“ priznal Harry.

Po nedávnom rozhovore so Severusom

uvažoval nad tým, čím by ho mohol potešiť a jednou z možností bolo aj to, pripraviť preňho aj v daných podmienkach nejaké sladké prekvapenie. 

Snape hľadel na tie koláčiky, akoby niečo podobné snáď videl po prvý raz.

„Dúfam, že ti to bude chutiť, chcel som, aby si skúsil niečo pre zmenu odo mňa... Bude aj čaj, už čoskoro... Neviem či ich máš rád, ale použil som tvoj obľúbený druh čokolády, ako si mi včera vravel, keď som sa spýtal, ktorú máš rád... Sú hlavne pre teba, ale budem rád, ak sa so mnou po prípade aj podelíš...“

Snape len prikývol a ešte nejaký čas naňho akosi zvláštne hľadel, zrejme nikto preňho nerobil takéto veci...

A už vôbec nie bez toho, aby o ne priamo nepožiadal. Zjavne ho to napriek všetkému prekvapilo natoľko, že nemal voči tomuto prejavu náklonnosti žiadne výhrady.

Namiesto toho pomohol Harrymu s čajovou súpravou, kým on dostal koláčiky na stôl.

A aj z nich ochutnal.

„Je to dobré, Potter, musím uznať, že sám by som to neurobil lepšie...“ a pokojne si vzal ďalší.

Harryho táto pochvala, veľmi potešila. 

poznámka: stále sa ešte cítim dosť zvláštne a som mierne spomalená potom údere do hlavy ktorý sa mi tento týždeň podarilo schytať, takže ehm... kapitolu som písala tak zľahka... menej som rozmýšľala... Snáď mi bude lepšie, trochu som otrasená z toho ešte... 

Takisto aj aktualizácie budú tento týždeň len tak zľahka...

30. kapitola

32. kapitola