Virtuální realita 14. časť

Sylvík & Adelaide (Merope Merzmer)

Žánr: slash

Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe

Poznámka: tentoraz celá časť odo mňa…

Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.

autor nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala  obnoviť túto poviedku.

Poznámka: Tu pokračuje moje skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude, očakávajte však text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás možno čaká…

 Pre Abequa, Vai, a špeciálne pre nadšenú čiateľku S.G., ktorá ma momentálne inšpirovala k pridaniu tohto kombinovaného dielu a samozrejme pred AduCornellu.

Alan sa pokúšal pracovať. Vskutku mal v úmysle pomaly začať zariaďovať ten nový projekt, do ktorého sa mienil pustiť. Osobne sa veľmi tešil aj na to, že ak všetko pôjde dobre, bude si môcť vyskúšať režisérsku stoličku. Hoci ešte stále nebolo nič isté a on si len pripravoval pôdu na to, aby sa do toho mohol pustiť, zatiaľ ešte preňho v pomerne vzdialenej budúcnosti.

No bolo preňho veľmi ťažké sa sústrediť, tá posledná Danielova návšteva naňho napriek všetkému zapôsobila viac než by sa bolo zdalo.

Pri príprave na stretnutie s istou veľmi dôležitou osobou, ktorá by mohla v jeho úsilí pomôcť, sa pristihol pritom, že mu akosi uniká pointa a namiesto toho, aby sa dôkladne pripravoval na tú dôležitú pracovnú večeru, myslí opäť na Danynho, na ten jeho vskutku nešťastný výraz tváre spojený s istou pokorou, ktorá ho svojím spôsobom dojímala a nedovolila mu, aby dal priechod svojmu hnevu.

Pretože vskutku mohol byť k nemu ešte omnoho tvrdší, keďže žiarlil, a vskutku to tak bolo, že to zakryl len vďaka využitiu svojich profesionálnych schopností a zručností. No nedokázal to, nemohol prenechať voľný priechod svojmu hnevu. Nechcel sa ním nechať ovládnuť, nie teraz, keď si myslel, že skutočne našiel niekoho, kto nebol len vyplnením prázdnoty, ale aj jeho radosťou a šťastím, nech by to už malo skončiť akokoľvek, bolo to vskutku tak, že s ním cítil tú silnú spriaznenosť, tú príjemnú energiu, ktorú občas cítite, keď stretnete človeka, ktorého už od začiatku máte radi a nemôžete sa toho pocitu zbaviť.

Danielove slová v ňom vzbudzovali ten hnev, ktorý ledva zvládal skrývať, a bolo preňho nesmierne ťažké si vypočuť to jeho neisté tápanie, výsledkom ktorého bolo odlúčenie, ktoré bolo samozrejme trestom aj preňho.

No chcel dopriať sám sebe čas na to, aby mali obaja možnosť rozhodnúť sa, čo bude ďalej. A keďže o tom nedokázal prestať premýšľať. Vzdal svoju prípravu na pracovnú večeru a dúfal, že bude stačiť, ak bude improvizovať, odsunul  svoje poznámky a otvoril svoj notebook, v zložkách boli spomienky, jedna krajšia ako druhá, spomienky na obdobie, ktoré bolo neodmysliteľnou súčasťou jeho života, dlhšie než akákoľvek iná úloha, prechádzal tie staré fotky… spomínal na všetky tie okamihy, ktoré zodpovedali tomu obdobiu, skôr než si vôbec pripustil tú možnosť, že by on a Danny mohli byť niečo viac než priatelia… Spomínal, premýšľal o tom všetkom…

 A upútala ho jedna fotka, na ktorej Daniel vyzeral vskutku zničene, pamätal si presne čo tomu predchádzalo.

Spomienka
(vševediaci rozprávač, Alan samozrejme tú spomienku vníma len zo svojho pohľadu, ale v tejto podobe je rozšírená aj o Danov pohľad)

Daniel Radclieffe se unaveně blížil ke svému karavanu, v ruce láhev s citrónovou minerálkou, s níž si chladil čelo. Uhodila vedra, blížil se červenec a z filmu, na němž pracoval společně s Alanem Rickamanem, zbývalo jen pár scén. Jeho podráždění rostlo a ne zcela vinou vysoké teploty, jako faktu, že už možná Alana nikdy neuvidí. Obával sa toho, že prijme tú lepšiu ponuku, o ktorej sa už před istým časom začalo hovoriť. Nič nebolo oficiálne potvrdenú no istý čas sa o tom šepkalo na rôznych sieťach a fórach a Alan tieto informácie vôbec nedementoval.

Otevřel dveře a trhnutím se zastavil na schodech, v křesle jeho obytného přívěsu seděl Alan a on překvapením nemohl skoro promluvit.

„A-Ale... co tady děláš?“
„To je mi ale přivítání, pane Pottere,“ ušklíbl se cynicky a vstal.

Právě točil jednu 'severusovskou scénu', takže bíle nalíčený oblíčej, s dlouhými černými vlasy, vypadal prostě, jako by vystoupil z Danielových snů.

„Omlouvám se, pane.“ odsekl Daniel, snažíc se nevypadnout z role, na tváři mu však pohrával něžný úsměv. „Zase jsem něco provedl, nebo jste přišel jen tak?“

„Musím přicházet výlučně proto, abych vás trestal, pane Pottere?“

„Říkejte mi Harry, pane.“ řekl Daniel koketně a odložil láhev na kuchyňskou linku, o níž se vzápětí opřel. Mladé a silné tělo, které přímo volalo k pomilování. Svaly se napínaly pod tenkou, rozhalenou košilí, odhalující propocenou kůži.

Alan jen pozvedl obočí, stál s arogantním výrazem profesora Snape, pohrával si ebenovou hůlkou a mezi ním a jeho hereckým kolegou nebyl ani metr vzdálenosti.

Nastalo ticho, Daniel zhluboka dýchal, odolával temnému pohledu silného Snapea a roztával s každým okamžikem víc. Pak se ale stalo něco, co Dany nečekal, Alan se rozesmál a v okamžení už to byl on, postarší a usměvavý herec.

„Myslím, Dany, že nám ty role pěkně komplikují život!“

„Ach,“ Daniel si vjel rukou do vlasů a snažil se vzpamatovat. Ještě chvíli... a měl by problém, už tak pro něj bylo těžké svůdné osobnosti jeho kolegy odolat.

„To máš pravdu, Alane. Víš, co si myslím? Že už vlastně neumím být jiný než Harry.“ pohlédl na staršího muže trochu ztraceně. „Vadí mi, když lidé říkají, že nezvládám jiné role, ale... V duši jsem stále ten bezradný chlapec, pro nějž je všechno spjaté s kouzly nové. A budu jím navždy, pro svého temného pana profesora.“

Alanovy zablesklo v očích a Daniel si s hrůzou uvědomil, co vlastně řekl. Zrozpačitěl a rychle uchopil chlazenou láhev, aby si osvěžil.

„To horko,“ snažil se ospravedlnit své počínání, ale nebylo to platné, Alan pochopil.

„Dany,“ začal tím otcovským tónem, kterým Daniela dováděl k zuřivosti. „Je to jen film, nechejme Severuse konečně umřít, už se docela těším do důchodu.“

„Ale, co to povídáš!“ vyjel po něm Daniel. „Vždyť nejsi tak starý! Máš ještě celý život před sebou.“

Alan se hořce usmál. „Je mi už přes šedesát, Dany, mohl bych být tvůj dědeček.“

„A proč mi tohle pořád říkáš?!“ vykřikl mladý herec, tohle jej tolik rozčilovalo, vždyť Alan přeci věděl, že jeho city dávno nejsou obdivné a trápil jej tak naschvál – alespoň Daniel byl toho názoru, že to byl zlý úmysl. V takových chvílích nevěděl, co dělat, aby po Alanovi neskočil a neodkázal mu, jak moc ho miluje.

Zuřil, plál jako pochodeň a věděl, že Alan to cítí, že se tím vlastně zmijozelsky baví. Opřel se rukama o linku a vydýchával se, aby se trochu uklidnil. Náhle pocítil ruku staršího muže, jak svírá jeho paži.

„Danieli,“ oslovil jej celým jménem, což se tak často nestávalo, ale zabralo to. Konečně s ním jednal jako s dospělým mužem, avšak tentokrát v tom bylo něco víc.

Daniel se rozechvěl, přitiskl se zády k staršímu tělu a to mu vyšlo vstříc, objalo ho pevnými pažemi a Daniel je sevřel v dlaních. Ucítil dech staršího muže na své šíji, konejšil a tišil jeho vztek.

Byl to snad sen? Byl teď opravdu Harry v náručí svého milovaného profesora?

Ať to bylo jakkoliv, trvalo to příliš krátce, jen co Daniel otevřel oči, stál Alan už zase v bezpečné vzdálenosti.

„Režisér chtěl, abych s tebou promluvil. Ve scénáři jsou malé změny, máš za ním zajít. A já se musím vrátit na plac.“ řekl, upravil si bílý stojáček a vyšel ven.

Daniel zůstal otupěle stát omámen těmi prožitky a bolestí z odmítnutí. Proč mu tohle Alan stále dělal? Věděl moc dobře, že mezi nimi není jen přátelství, tak proč si to stále odmítal připustit? Zato se ho dotýkal velmi rád a flirtoval s ním, kdy mohl. Tohle nebylo fér!

Daniel udeřil pěstí do stolu a v očích se mu zaleskly slzy. Chvíli poté se zašel podívat na plac, kde Alan právě coby Snape rozmlouval s Voldemortem.

Oba herci byli dobří a zatím se jen zkoušelo, ale Daniel to viděl v živých barvách jako ve filmu. Alan byl šarmantní, občas si dovolil povolit uzdu svému strachu a nechal Snapea se bát. Přesto všechno působil vždy noblesně. Voldemort, nyní bez masky, pobíhal kolem s přátelskou tváří. Té ironii se musel Daniel usmát.

Bol to však len hoax, ktorý obehol internet takmer nekontrolovane a Alan si spomínal na to, že to bolo tak hodnoverne podané, že to mu uverilo skutočne veľké množstvo ľudí a Dan, ten tej správe podľahol rýchlejšie než všetci ostatní. Dosť sa vtedy za to aj hanbil a nejaký čas s ním bolo dosť ťažké hovoriť.

A bola tu aj tá ich hádka týkajúca sa vekového rozdielu medzi nimi, ktorej sa zas dosť dlho držal Alan a vtedy sa mu radšej nejaký čas vyhýbal.

Prešiel však ešte pár fotiek z toho obdobia a videl, ako sa Daniel tváril po jeho návrate, potom ako sa to medzi nimi dalo do poriadku, jeho úsmev bol iný, črty tváre uvoľnené, z toho obdobia sa naňho potom aj so všetkých strán valili zábavné videá a fotky, ktoré mu posielal, tie ich drobné hry, ktoré prebiehali vždy tak celkom nenápadne a pomaly.

Nebol pripravený sa toho vzdať, už počas prvých dní vedel, že to zrejme nedokáže,  aj napriek všetkým logickým argumentom, no ešte mu nechcel napísať. Chcelo to ešte stále čas. Nemohol si len tak dovoliť podľahnúť momentálnej chvíľke slabosti.  

Daniel mu veľmi chýbal, chcel opäť vidieť jeho úsmev, chcel ho mať pri sebe, no to všetko mohol veľmi rýchlo zatieniť jeho hnev, ktorého sa ešte tak úplne nevzdal, preto zavrhol tento prvotný impulz a rozhodol sa počkať.

Nechcel ich dohodu porušiť, Dan si zaslúžil svoj čas a on mu ho mienil poskytnúť, keď sa už tak na tom dohodli.

No potreboval niekoho s kým by sa mohol pozhovárať, prepol sa preto na účet Princa dvojí krve a odpísal mu na jeho poslednú správu.

Zdalo sa, že ani Real Harry neprežíva práve to najlepšie obdobie, keďže sa obratom dozvedel to, že si stihol dosť nepekne udrieť hlavu, čo zrejme skomplikuje pridávanie ďalších kapitol od jeho obľúbeného autora.

Alan sa mu snažil  pomôcť, povzbudiť ho, tak ako to najlepšie vedel a používal dosť silné argumenty profesora Snapa, na to aby presvedčil svojho obľúbeného autora, aby sa predsa len zastavil u lekára a dovolil, aby mu skontrolovali hlavu.

Drahý pane, viete si predstaviť, čo to bude znamenať, ak sa pán Potter nedostaví na to ministerstvo? A to všetko len preto, že istý Real Harry tvrdohlavo odmieta poslúchnuť Polovičného princa, ktorý ak to bude nutné príde osobne za ním a odprevadí ho hoci aj pomocou prútika… ak to bude nutné… To si nedovoľujte, Potter, nechcite, aby som za vami prišiel a osobne to zariadil, to si ma už potom neprajte, ani riaditeľ vás predo mnou nedokáže zachrániť… 

predchádzajúca časť  nasledujúca časť