Sylvík & Adelaide (Merope Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor
nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje skromné pokračovanie,
majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude, očakávajte však text v slovenčine,
majte na pamäti, že ste boli varovaní aj ministrom mágie, pred istou dávkou
cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás možno čaká…
Pre Abequa, Vai, a špeciálne pre nadšenú čiateľku S.G., ktorá ma momentálne inšpirovala k pridaniu tohto kombinovaného dielu a samozrejme pred AduCornellu.
Alan sa pokúšal pracovať. Vskutku
mal v úmysle pomaly začať zariaďovať ten nový projekt, do ktorého sa
mienil pustiť. Osobne sa veľmi tešil aj na to, že ak všetko pôjde dobre, bude
si môcť vyskúšať režisérsku stoličku. Hoci ešte stále nebolo nič isté a on si
len pripravoval pôdu na to, aby sa do toho mohol pustiť, zatiaľ ešte preňho
v pomerne vzdialenej budúcnosti.
No bolo preňho veľmi ťažké sa
sústrediť, tá posledná Danielova návšteva naňho napriek všetkému zapôsobila
viac než by sa bolo zdalo.
Pri príprave na stretnutie
s istou veľmi dôležitou osobou, ktorá by mohla v jeho úsilí pomôcť,
sa pristihol pritom, že mu akosi uniká pointa a namiesto toho, aby sa dôkladne
pripravoval na tú dôležitú pracovnú večeru, myslí opäť na Danynho, na ten jeho
vskutku nešťastný výraz tváre spojený s istou pokorou, ktorá ho svojím
spôsobom dojímala a nedovolila mu, aby dal priechod svojmu hnevu.
Pretože vskutku mohol byť
k nemu ešte omnoho tvrdší, keďže
žiarlil, a vskutku to tak bolo, že to zakryl len vďaka využitiu svojich profesionálnych schopností a zručností. No nedokázal to, nemohol prenechať
voľný priechod svojmu hnevu. Nechcel sa ním nechať ovládnuť, nie teraz, keď si
myslel, že skutočne našiel niekoho, kto nebol len vyplnením prázdnoty, ale aj
jeho radosťou a šťastím, nech by to už malo skončiť akokoľvek, bolo to vskutku
tak, že s ním cítil tú silnú spriaznenosť, tú príjemnú energiu, ktorú
občas cítite, keď stretnete človeka, ktorého už od začiatku máte radi a
nemôžete sa toho pocitu zbaviť.
Danielove slová v ňom vzbudzovali
ten hnev, ktorý ledva zvládal skrývať, a bolo preňho nesmierne ťažké si vypočuť
to jeho neisté tápanie, výsledkom ktorého bolo odlúčenie, ktoré bolo samozrejme
trestom aj preňho.
No chcel dopriať sám sebe čas na
to, aby mali obaja možnosť rozhodnúť sa, čo bude ďalej. A keďže o tom nedokázal
prestať premýšľať. Vzdal svoju prípravu na pracovnú večeru a dúfal, že bude
stačiť, ak bude improvizovať, odsunul svoje poznámky a otvoril svoj notebook, v zložkách
boli spomienky, jedna krajšia ako druhá, spomienky na obdobie, ktoré bolo neodmysliteľnou
súčasťou jeho života, dlhšie než akákoľvek iná úloha, prechádzal tie staré
fotky… spomínal na všetky tie okamihy, ktoré zodpovedali tomu obdobiu, skôr než
si vôbec pripustil tú možnosť, že by on a Danny mohli byť niečo viac než
priatelia… Spomínal, premýšľal o tom všetkom…
A upútala ho jedna fotka, na ktorej Daniel
vyzeral vskutku zničene, pamätal si presne čo tomu predchádzalo.
Spomienka
(vševediaci rozprávač, Alan samozrejme tú spomienku vníma len zo svojho pohľadu, ale v tejto podobe je rozšírená aj o Danov pohľad)
(vševediaci rozprávač, Alan samozrejme tú spomienku vníma len zo svojho pohľadu, ale v tejto podobe je rozšírená aj o Danov pohľad)
Daniel Radclieffe se
unaveně blížil ke svému karavanu, v ruce láhev s citrónovou minerálkou, s níž
si chladil čelo. Uhodila vedra, blížil se červenec a z filmu, na němž pracoval
společně s Alanem Rickamanem, zbývalo jen pár scén. Jeho podráždění rostlo a ne
zcela vinou vysoké teploty, jako faktu, že už možná Alana nikdy neuvidí. Obával
sa toho, že prijme tú lepšiu ponuku, o ktorej sa už před istým časom začalo
hovoriť. Nič nebolo oficiálne potvrdenú no istý čas sa o tom šepkalo na rôznych
sieťach a fórach a Alan tieto informácie vôbec nedementoval.
Otevřel dveře a trhnutím
se zastavil na schodech, v křesle jeho obytného přívěsu seděl Alan a on
překvapením nemohl skoro promluvit.
„A-Ale... co tady
děláš?“
„To je mi ale přivítání, pane Pottere,“ ušklíbl se cynicky a vstal.
„To je mi ale přivítání, pane Pottere,“ ušklíbl se cynicky a vstal.
Právě točil jednu
'severusovskou scénu', takže bíle nalíčený oblíčej, s dlouhými černými vlasy,
vypadal prostě, jako by vystoupil z Danielových snů.
„Omlouvám se, pane.“
odsekl Daniel, snažíc se nevypadnout z role, na tváři mu však pohrával něžný
úsměv. „Zase jsem něco provedl, nebo jste přišel jen tak?“
„Musím přicházet
výlučně proto, abych vás trestal, pane Pottere?“
„Říkejte mi Harry,
pane.“ řekl Daniel koketně a odložil láhev na kuchyňskou linku, o níž se
vzápětí opřel. Mladé a silné tělo, které přímo volalo k pomilování. Svaly se
napínaly pod tenkou, rozhalenou košilí, odhalující propocenou kůži.
Alan jen pozvedl
obočí, stál s arogantním výrazem profesora Snape, pohrával si ebenovou hůlkou a
mezi ním a jeho hereckým kolegou nebyl ani metr vzdálenosti.
Nastalo ticho,
Daniel zhluboka dýchal, odolával temnému pohledu silného Snapea a roztával s
každým okamžikem víc. Pak se ale stalo něco, co Dany nečekal, Alan se rozesmál
a v okamžení už to byl on, postarší a usměvavý herec.
„Myslím, Dany, že
nám ty role pěkně komplikují život!“
„Ach,“ Daniel si vjel
rukou do vlasů a snažil se vzpamatovat. Ještě chvíli... a měl by problém, už
tak pro něj bylo těžké svůdné osobnosti jeho kolegy odolat.
„To máš pravdu,
Alane. Víš, co si myslím? Že už vlastně neumím být jiný než Harry.“ pohlédl na
staršího muže trochu ztraceně. „Vadí mi, když lidé říkají, že nezvládám jiné
role, ale... V duši jsem stále ten bezradný chlapec, pro nějž je všechno spjaté
s kouzly nové. A budu jím navždy, pro svého temného pana profesora.“
Alanovy zablesklo v
očích a Daniel si s hrůzou uvědomil, co vlastně řekl. Zrozpačitěl a rychle
uchopil chlazenou láhev, aby si osvěžil.
„To horko,“ snažil
se ospravedlnit své počínání, ale nebylo to platné, Alan pochopil.
„Dany,“ začal tím
otcovským tónem, kterým Daniela dováděl k zuřivosti. „Je to jen film, nechejme
Severuse konečně umřít, už se docela těším do důchodu.“
„Ale, co to
povídáš!“ vyjel po něm Daniel. „Vždyť nejsi tak starý! Máš ještě celý život
před sebou.“
Alan se hořce usmál.
„Je mi už přes šedesát, Dany, mohl bych být tvůj dědeček.“
„A proč mi tohle
pořád říkáš?!“ vykřikl mladý herec, tohle jej tolik rozčilovalo, vždyť Alan
přeci věděl, že jeho city dávno nejsou obdivné a trápil jej tak naschvál –
alespoň Daniel byl toho názoru, že to byl zlý úmysl. V takových chvílích
nevěděl, co dělat, aby po Alanovi neskočil a neodkázal mu, jak moc ho miluje.
Zuřil, plál jako
pochodeň a věděl, že Alan to cítí, že se tím vlastně zmijozelsky baví. Opřel se
rukama o linku a vydýchával se, aby se trochu uklidnil. Náhle pocítil ruku
staršího muže, jak svírá jeho paži.
„Danieli,“ oslovil
jej celým jménem, což se tak často nestávalo, ale zabralo to. Konečně s ním
jednal jako s dospělým mužem, avšak tentokrát v tom bylo něco víc.
Daniel se rozechvěl,
přitiskl se zády k staršímu tělu a to mu vyšlo vstříc, objalo ho pevnými pažemi
a Daniel je sevřel v dlaních. Ucítil dech staršího muže na své šíji, konejšil a
tišil jeho vztek.
Byl to snad sen? Byl
teď opravdu Harry v náručí svého milovaného profesora?
Ať to bylo jakkoliv,
trvalo to příliš krátce, jen co Daniel otevřel oči, stál Alan už zase v
bezpečné vzdálenosti.
„Režisér chtěl,
abych s tebou promluvil. Ve scénáři jsou malé změny, máš za ním zajít. A já se
musím vrátit na plac.“ řekl, upravil si bílý stojáček a vyšel ven.
Daniel zůstal
otupěle stát omámen těmi prožitky a bolestí z odmítnutí. Proč mu tohle Alan
stále dělal? Věděl moc dobře, že mezi nimi není jen přátelství, tak proč si to
stále odmítal připustit? Zato se ho dotýkal velmi rád a flirtoval s ním, kdy
mohl. Tohle nebylo fér!
Daniel udeřil pěstí
do stolu a v očích se mu zaleskly slzy. Chvíli poté se zašel podívat na plac,
kde Alan právě coby Snape rozmlouval s Voldemortem.
Oba herci byli dobří
a zatím se jen zkoušelo, ale Daniel to viděl v živých barvách jako ve filmu.
Alan byl šarmantní, občas si dovolil povolit uzdu svému strachu a nechal Snapea
se bát. Přesto všechno působil vždy noblesně. Voldemort, nyní bez masky,
pobíhal kolem s přátelskou tváří. Té ironii se musel Daniel usmát.
Bol to však len hoax, ktorý obehol
internet takmer nekontrolovane a Alan si spomínal na to, že to bolo tak
hodnoverne podané, že to mu uverilo skutočne veľké množstvo ľudí a Dan, ten tej
správe podľahol rýchlejšie než všetci ostatní. Dosť sa vtedy za to aj hanbil a
nejaký čas s ním bolo dosť ťažké hovoriť.
A bola tu aj tá ich hádka týkajúca
sa vekového rozdielu medzi nimi, ktorej sa zas dosť dlho držal Alan a vtedy sa
mu radšej nejaký čas vyhýbal.
Prešiel však ešte pár fotiek z toho
obdobia a videl, ako sa Daniel tváril po jeho návrate, potom ako sa to medzi
nimi dalo do poriadku, jeho úsmev bol iný, črty tváre uvoľnené, z toho obdobia
sa naňho potom aj so všetkých strán valili zábavné videá a fotky, ktoré mu
posielal, tie ich drobné hry, ktoré prebiehali vždy tak celkom nenápadne a
pomaly.
Nebol pripravený sa toho vzdať, už
počas prvých dní vedel, že to zrejme nedokáže, aj napriek všetkým logickým argumentom, no
ešte mu nechcel napísať. Chcelo to ešte stále čas. Nemohol si len tak dovoliť
podľahnúť momentálnej chvíľke slabosti.
Daniel mu veľmi chýbal, chcel opäť
vidieť jeho úsmev, chcel ho mať pri sebe, no to všetko mohol veľmi rýchlo zatieniť jeho hnev, ktorého sa ešte tak úplne nevzdal, preto zavrhol tento
prvotný impulz a rozhodol sa počkať.
Nechcel ich dohodu porušiť, Dan si zaslúžil svoj čas a on mu ho mienil
poskytnúť, keď sa už tak na tom dohodli.
No potreboval niekoho s kým by
sa mohol pozhovárať, prepol sa preto na účet Princa dvojí krve a odpísal mu na jeho poslednú správu.
Zdalo sa, že ani Real Harry
neprežíva práve to najlepšie obdobie, keďže sa obratom dozvedel to, že si
stihol dosť nepekne udrieť hlavu, čo zrejme skomplikuje pridávanie ďalších
kapitol od jeho obľúbeného autora.
Alan sa mu snažil pomôcť, povzbudiť ho, tak ako to najlepšie
vedel a používal dosť silné argumenty profesora Snapa, na to aby presvedčil
svojho obľúbeného autora, aby sa predsa len zastavil u lekára a dovolil, aby mu
skontrolovali hlavu.
Drahý
pane, viete si predstaviť, čo to bude znamenať, ak sa pán Potter nedostaví na
to ministerstvo? A to všetko len preto, že istý Real Harry tvrdohlavo odmieta
poslúchnuť Polovičného princa, ktorý ak to bude nutné príde osobne za ním a
odprevadí ho hoci aj pomocou prútika… ak to bude nutné… To si nedovoľujte,
Potter, nechcite, aby som za vami prišiel a osobne to zariadil, to si ma už
potom neprajte, ani riaditeľ vás predo mnou nedokáže zachrániť…