Vtedy som verila 5. kapitola 3/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

„To šecko je len moja a vec a vec riaditeľa...“ 

Nedal sa len tak ľahko zastrašiť Hagrid.

Bolo to obdivuhodné, no zároveň nebezpečné.  Hrozilo, že sa mu v najbližšej dobe stane niečo nepríjemné.

Myrtla sa oňho začínala skutočne báť.  Zrejme zabudol na to, čo znamená dráždiť isté osoby.

„Hagrid, nemôžeš predsa...“ hlesla rozrušene, no nevyzeralo to tak, že by postrehol varovný tón v jej hlase.

„Nechaj tak, nechaj... on dobre vie, prečo to vravím, on to veľmi dobre vie...“ tvrdohlavo trval na svojom Hagrid a zjavne nemal v úmysle ustúpiť.

„To stačí...“ prikázal mu profesor Riddle ostro.

Dosiaľ aspoň navonok vystupoval tak, akoby sa zhováral s podradnou osobou, no práve teraz bol jeho pohľad tvrdý, neúprosný, keby sa tak díval na ňu, už by sa dávno snažila niekam zmiznúť a podľa možnosti hoci aj prestať dýchať.

Veľmi sa ho bála, keď bol takýto a práve teraz to nebol vhodný čas na to, aby nad sebou strácal kontrolu.

„Tomu tvojmu majstrovi odkáž, aby sa za mnou čo najskôr zastavil...“  odsekol profesor Riddle chladne a Myrtla dosť nervózne sledovala ako sa vydal tou dobre známou cestou späť k hradu.

„To si nemal urobiť, nemal si ho provokovať...“ opäť sa ho na to snažila upozorniť a cítila ako jej srdce prekonalo ďalších pár bolestivých impulzov pri predstave, že čoskoro bude musieť ona sama čeliť tomu dôsledkom jeho hnevu.

„Ništ sa mi nestane, no ty si dávaj dobrý pozor, vy všetci si teraz musíte dávať veľký pozor... a teraz už choď... majster čoskoro príde a bude sa hnevať, keď sa dozvie že som ho poslal preč, no ja viem, svoje, dobre ja viem, že nemá v pláne nišť dobré...“  povedal to skôr pre seba než pre ňu, Myrtla pochopila, že nemá zmysel pokračovať, dnes jej nebolo súdené pozhovárať sa s niekým, kto by mohol porozumieť jej starostiam.

„Tak sa maj, Hagrid...“ rozlúčila sa s ním Myrtla.

Ani jej neodpovedal, len si ďalej pre seba niečo mumlal.

„Všecko zle, všecko zle...“  počula ako to povedal, skôr než sa vrátil do chalupy a prudko za sebou zabuchol dvere.

Očividne aj naňho profesor Riddle pôsobil, no zrejme inak než na väčšinu ľudí.

***

„Vstúpte...“ zaznel jeho hlas, stále ešte dosť nahnevane, keď približne o hodinu neskôr zaklopala na jeho dvere.

Striasla sa.

„To som len ja, pán profesor...“ hlesla nesmelo.

Čiastočne dúfala, že ju pošle preč, ten trest predsa už dávno splnil svoj účel, aspoň ona mala ten pocit, že s ním strávila viac času než by bolo vhodné.

Preto tam len stála, zarazená, ovládaná strachom, ktorý sa v nej po odchode od Hagrida ešte viac upevnil.

„Poďte ďalej a zavrite za sebou dvere...“ zaznel zvnútra len strohý príkaz a ona poslúchla, snažila sa samu seba presvedčiť, že o nič nejde, že ten včerajšok ani len neexistoval, lebo dnes profesor určite nebude mať náladu jej to pripomínať.

Musela sa kvôli tomu nútiť do každého jedného kroku, strážiť každý jeden pohyb, aby sa nedala do pohybu zablúdená mágia, ktorá by mohla všetko skomplikovať.

„Dobrý večer...“ pokračovala ďalej tým neprirodzene tichým hlasom. Neodvážila sa naňho ani len pozrieť.

Len matne vnímala to, že sedí vo svojom kresle za pracovným stolom.

„Dobrý večer, slečna Warrenová...“ pozdravil jej už o niečo miernejším hlasom, no nestačilo to na to, aby sa dokázala upokojiť. A zjavne na tom bola horšie než kedykoľvek predtým, lebo keď napokon pristúpila k jeho stolu, povedal jej: „Vy sa chvejete, no nie je tu až taká zima, aspoň pokiaľ viem...“

„Nie, ja to nič, len som...“ nevedela, čo sa to s ňou robí, už dávno sa necítila tak... ani nevedela ako presne... všetko to bolo až príliš komplikované, cítila vnútorný zmätok, ktorý jej nedovolil rozumne uvažovať a bála sa toho, že prevrhne ten jej krehký svet a ona padne, a ona bude tou, ktorá skončí opäť rozbitá na kúsky, no nevie, či ich ešte niekedy dokáže pozbierať... To, čo potrebovala dnes nezískala a bola na pokraji niečoho nového, omnoho desivejšieho, čoho základom bolo poznanie, že je tu skutočne sama, proti nemu, proti všetkým a že sa ho práve teraz bojí viac než kedykoľvek predtým a len od neho závisí či jej krehký svet ostane neporušený.

„Ste v poriadku, slečna Warrenová?“ zaznela tá otázka, jedna z tých štandardných, na ktoré by mala povedať len áno.

Ale ten včerajšok, akoby v nej niečo prebudil, akoby ten pokoj, ktorý v sebe nosila, bol niečím rozvrátený.

„Nie,“ odvetila po pravde a sklonila hlavu, uvedomovala si, že sa jej ruky ešte stále trasú, že je absolútne mimo seba a takto by ju nemal vidieť jej profesor, nemal by ju vidieť takú slabú a bezbrannú, neschopnú čeliť svojmu strachu.

No aspoň neplakala, jej slzy boli niekde hlboko, ani keby chcela nedokázala ich nájsť.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa, akoby na tom skutočne záležalo, no inak než väčšina ľudí, lebo pochybovala o tom, že to práve on dokáže pochopiť, keď ani ona sama nepozná všetky príčiny, sľúbila si predsa, že bude silná, že to zvládne, že nedovolí, aby... no všetko padlo, všetko to padlo, keď tu bola opäť s ním, keď to všetko na ňu doliehalo najviac...

„Nič, pán profesor, vôbec nič...“ nemienila si pred ním vylievať srdce, nech to bolo akokoľvek ťažké, nemala v úmysle to urobiť. 

predchádzajúca časť nasledujúca kapitola