Vtedy som verila 6. kapitola 2/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

„Vskutku som netušila, že sa s tým dá urobiť aj niečo také...“ skonštatovala takmer obdivne, čítala o jeho účinkoch no nikdy nebolo napísané, že by sa dalo použiť aj v takejto komplikovanej podobe, ona sama na to predtým radšej ani len nepomyslela. A stále v nej rezonovalo to šťastie spojené s tým, že on možno nezabudol, že si to kúzlo nechal a rozvíjal ho ďalej, možno na ňu tiež myslel, možno bude ochotný pripustiť tú možnosť, že aj jemu mohla chýbať...

A bola vskutku veľmi milo prekvapená, keď všade nachádzala pevné väzby, ktoré boli vytvorené vskutku precízne.

„To sa dalo čakať slečna Warrenová, že vaše vedomosti zatiaľ nesiahajú tak hlboko,“ schladil jej nadšenie profesor Riddle.

„Áno, iste...“ hlesla dotknuto, ten jemný úsmev, ktorého by sa za iných okolností zrejme tak rýchlo nezbavila bol preč a všetky tie hrejivé pocity spojené s tým, že on si to kúzlo nechal sa zmenili na chladnú trpkosť.

„A práve preto bude lepšie, ak sa nebudete rozptyľovať a budete myslieť hlavne na pokyny, ktoré som vám dal... ja sa pôjdem pozrieť do hľadiska, vy budete mať na starosti arénu... ak objavíte akýkoľvek problém v štruktúre dajte mi vedieť... “

„Áno, pán profesor...“ poslúchla ho a vydala sa smerom k hlavnej časti arény, to čo od nej profesor chcel by mala bez problémov zvládnuť aj taká študentka akou bola ona, no aj tak nebolo príjemné, že jej to práve teraz dal najavo.

Bola hlúpa, keď si myslela, že pre ňu vybral tento typ trestu, lebo verí jej schopnostiam týkajúcich sa tohto odboru, to čo povedal predtým, bolo nepochybne len klamlivé zavádzanie, ktoré v nej malo vyvolať falošný pocit bezpečia, očividne sa len spoliehal na to, že so základom, ktorý má poľahky zvládne túto úlohu, bez toho, aby jej musel stáť za chrbtom.

Svietiacim prútikom prechádzala po jednotlivých stenách, hľadala slabé miesta, kontrolovala a snažila sa nemyslieť na to, aké neznesiteľné bude stáť tu počas tých hodín, počas denného svetla, keď tie prípadné chyby v štruktúre ostanú zabudnuté a ona bude musieť čeliť všetkému čo na ňu pošle.

Odhrnula si vlasy z tváre a pokračovala, mierne oslepená tou hrou svetla, ktorá jej už nepripadala až taká príťažlivá.

Bláznivá Myrtla, nerozumná, hlúpa Myrtla, tak ti treba, keď myslíš na také veci. Kam si zas podela rozum? Prečo do toho chceš opäť spadnúť? Nechce ťa. Očividne sa ťa len snaží zlomiť, aby sa na tebe mohol opäť zabávať, tak ako všetci ostatní, si bude uťahovať z Umrnčanej Myrtly. A prečo vôbec chce, aby ju mal rád niekto ako on? Aby si vážil jej vedomosti, aby ju považoval za seberovnú? Prečo to v nej opäť prebudil, prečo teraz, keď si myslela, že sa to už nadobro skončilo.

Triasla sa tentoraz od zlosti, keď prechádzala tou arénou.

Myslela si, že to dokáže, že nedovolí, aby opäť na ňu tak pôsobí, no zlyhala ešte skôr, než si vôbec na ten svoj sľub stihla spomenúť.

Našla pár nezrovnalostí na zadnej stene, ktoré sa jej podarilo zatvoriť, labyrint ich vstrebal a väzba sa napravila.

Snažila sa všetko dôkladne prejsť, aby jej nemohol vyčítať, že sa tým nezaoberala dostatočne dôkladne.

Bol to predsa jej trest a len od neho záviselo, kedy ju prepustí.

Nebolo to vôbec zložité, stačilo len pár úprav, no aj tak jej dosť dlho trvalo, kým prešla celú tú rozsiahlu oblasť.

A keď si už myslela, že by bolo vhodné sa pomaly vrátiť späť, zaregistrovala niečo ako akýsi prudký pohyb.

Strhla sa.

Prútikom prechádzala po tých tmavších slabšie osvetlených častiach. Zaznel odtiaľ zvuk pripomínajúci zasyčanie. A začula akýsi šuchot.

„Je tu niekto?“ hlesla vystrašene.

Nedostala žiadnu odpoveď a zrejme ani profesor práve teraz nebol v jej dosahu, čo ju veľmi netešilo, aj napriek tomu, že bola naňho nahnevaná, verila tomu, že by nedovolil, aby sa jej niečo stalo, aspoň nie teraz, keď všetci vedia, že má uňho školský trest.

Každopádne hlavolam zrazu začal zhasínať, zľakla sa toho. Nechcela sa ocitnúť v úplnej tme a jej prútik len slabo svetielkoval, prudké kolísanie mágie a keďže strach v nej ďalej narastal, tak napokon úplne zhasol, odložila ho, nepredpokladala, že by to teraz mohlo ísť a nechcela, aby si niekto všimol, že sa jej to zvykne stávať a už vôbec nie on. Nejaký čas bola úplne dezorientovaná a uvedomila si, že sa nedostala späť do stredu, ale vrátila sa k jednému z okrajov.

Trhliny síce neboli až také veľké, aby sa niečo mohlo dostať dovnútra hlavolamu, aspoň nie niečo také, čo by jej skutočne dokázalo ublížiť, no aj tak v nej opäť narastal ten pocit, že niečo nie je tak, ako má byť. No aj tak to videla, akési obrysy niečoho, pohybujúce sa na mieste, kam nemohla no ani len nechcela dovidieť. Cúvla viac dozadu no zrejme nie dostatočne skoro, lebo pocítila prudkú bolesť.

Urýchlene bežala späť k stredu arény, cítila priam bolestivé údery svojho srdca, spojené s akousi nepríjemnou predtuchou. Stále sa obzerala, akoby úplne podriadená tomu strachu, ktorý sa jej opäť zmocnil. A zrejme by ju bol aj ďalej mučil, keby do niečoho nevrazila, bolo to niečo, čo ju prinútilo zastať. Bol to nepochybne ľudský dotyk a ona akosi prirodzene skončila v objatí, ktoré zmiernilo jej strach na minimum.

„Dávajte pozor, slečna Warrenová...“ pošepol jej profesor Riddle tlmeným hlasom.

„Prepáčte, ja... niečo som tam videla.... a všetko zhaslo ja... asi ma aj niečo uhryzlo, neviem...“ snažila sa nemyslieť na to, v akej pozícii sa opäť ocitli. Ani na to aké je napriek všetkému príjemné.

„Čo presne ste videli?“

„Neviem, bolo to veľké a začula som aj akési zasyčanie, myslím, že niečo možno prešlo, aj keď to nie je veľmi pravdepodobné... asi to bol had, aspoň tak to vyzeralo, akoby... ale nie som si istá...“  ťažko sa jej rozprávalo aj sústredilo, keď ju takýmto spôsobom držal, no teraz, keď mala možnosť zastať a porozmýšľať o tom usúdila, že to skutočne tak vyzeralo.

„Takže had?“

„Áno, pán profesor...“

„Tak na to sa budeme  pre istotu pozrieť...“

„Áno, iste, ale...“ zamumlala zahanbene. 

predchádzajúca časť nasledujúca časť