fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už
viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo
zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti
z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
Bála
sa, že by ten tvor mohol byť jedovatý, že by mohol v nej prebudiť niečo
iné, čokoľvek čo by mohlo spôsobiť, že by prišla o časť seba.
„Bude
to v poriadku, slečna Warrenová, môžete mi veriť...“ jeho hlas bol
upokojujúci, pre zmenu takmer až hypnotický. A spôsob akým sa na ňu díval,
ju zbavoval strachu aj toho nepríjemného pocitu spojeného s istotou, že
vskutku na ňu zaútočilo niečo nebezpečné.
„Bude
to v poriadku...“ zopakovala.
A keď
sa k nej sklonil a dotkol sa jej, nedokázala uvažovať o ničom
inom, len o jeho dotyku, ktorý bol prekvapivo jemný. No predsa len ňou
prešiel slabý náznak strachu, keď uvidela tie stopy po zuboch toho stvorenia,
trochu to aj krvácalo, ale nie až tak veľmi.
„A
čo ak sa dostane aj sem, možno by sme mali...“
„Nepríde, kým ho nezavolajú...“ vyhlásil
takmer s úplnou istotou, akoby bol o niečom takom úplne presvedčený.
Neuvažovala
o jeho slovách, pod tlakom jeho pohľadu ich prijala ako hotovú vec,
o ktorej sa nediskutuje. A neskôr si už na to ani len nedokázala
spomenúť, predpokladala, že následkom šoku.
„Bude
to trvať len chvíľku, uvidíte...“
Nedívala
sa na to, čo urobil, keď si k nej kľakol, bola akoby úplne mimo seba,
neschopná čohokoľvek iného len vnímať jeho dotyk a úplne sa podriadiť jeho
vplyvu.
Siahol
do svojich vecí, po akúsi fľaštičku, to si ešte stihla všimnúť, a potom
pocítila niečo ako pálenie, ktoré ju opäť čiastočne vytrhlo z toho
príjemného poblúznenia.
„Páli
to...“ hlesla rozrušene, opäť v čiastočnom zajatí toho silného strachu.
„Áno,
iste tak, to má byť, no bude to lepšie, to mi môžete veriť...“ opäť to zakončil
tým, aby mu dôverovala a bolo to ako zázračná formulka, ktorej sa opäť
úplne podriadila. Pálenie prestalo.
„Dobre,
slečna Warrenová, teraz vám pomôžem dostať do nemocničného krídla, aby vám
neostala jazva... Ja sa neskôr pozriem na toho tvora... ale najprv sa postarám,
aby ste sa vy dostali do bezpečia...“
Myrtla
takmer ani nedýchala, keď ju v podstate zobral do náručia, otvoril jednu
zo stien hlavolamu, tú ktorá bola najbližšie a boli vonku.
Bolo
to pre ňu takmer ako prechod z tmy do svetla. Bola v bezpečí. Opäť
takmer zázračne nastolil v jej mysli pokoj, sprevádzaný akousi takmer až
netypickou bezstarostnou náladou.
Ledva
si uvedomovala čo sa to s ňou deje a do akej miery, je vskutku to čo
práve teraz prežívala skutočné, alebo nie, bolo to takmer ako jeden z tých
ťažkých snov, ktorým dosť často musela čeliť, keď jej nejaký zložitý problém
nedovolil dýchať.
Ani
presne nevedela, kedy sa dostali späť na Rokfort, všetko bolo také zmätené,
také priveľmi posplietané, akoby pod vplyvom toho jeho pohľadu úplne stratila
vôľu nad sebou a už si ani nebola istá, čo sa jej to vlastne stalo, keď
bola napokon uložená do postele v nemocničnom krídle.
Nevedela
presne identifikovať toho tvora, ktorý ju uhryzol, no keďže profesor Riddle sa
o niečom potichu bavil so sestrou a tá nevyvádzala tak ako zvyčajne,
predpokladala, že to nebude smrteľné, no ešte nevedela, či sa má z toho tešiť
alebo nie.
„Toto
vypite...“ priložila jej sestra napokon k perám akýsi horkastý elixír a ona
to poslušne urobila, akoby stále pod vplyvom akejsi cudzej vôle, keď to však
ustúpilo, sedela na posteli, absolútne prebudená z toho zvláštneho stavu.
A vskutku
na jej nohe už nebola viac ani len stopa po akomkoľvek uhryznutí, nech jej dal
čokoľvek pôsobilo to veľmi dobre v kombinácií s tým elixírom, ktorý
ju zbavil tých ostatných komplikácií.
Sedela
tam, lebo mala nariadené oddychovať a aj v noci mala ostať na
pozorovaní, čo nebol práve najlepší záver tohto týždňa, no aspoň už mala za
sebou ten posledný trest, toho sa bála najväčšmi ako to zvládne či sa náhodou
nepokúsi o niečo čím ju definitívne zlomí, no keďže nič z toho sa
nestalo, bola po dlhom čase opäť pokojná a vyrovnaná, akoby z jej mysle
vymizlo všetko to trápenie spojené s poslednými dňami. A verila tomu,
že všetko bude opäť také, ako má byť.
A profesor
Riddle sa o ňu postaral, napriek všetkému si dal osobne záležať na tom,
aby bola v poriadku.
***
Prišiel
list od Slughorna, v rannej pošte, dostala pomerne obsiahlu odpoveď, na
ktorú neisto hľadela, akoby snáď pochybovala o tom, že skutočne napísal
jej a opäť to v nej vyvolalo tú príjemnú vlnu spokojnosti.
Okrem
neho aj štandardný list od rodičov, ktorí opäť doma objavili niečo, čo by sa
jej mohlo zísť.
No
zatiaľ to ešte nechcela otvárať, lebo nevedela či náhodou nejde o niečo súkromné.
A dostala aj niečo, čo vyzeralo ako pozvánka.
A zrejme
nebola jediná, lebo podobné obálky dostali viacerí študenti pri rôznych
stoloch. O to viac ju prekvapilo, že aj ona bola jednou z nich.
A keď
ju otvorila, nebolo pochýb, že to presne to, na čo čakali viacerí pri jej stole,
keďže sa hneď na ňu upreli všetky pohľady.
Dostala
pozvánku do obnoveného Slughornovho klubu.
Ona
Myrtla Elizabeth Warrenová.
Bolo
to tam napísané, no stále tomu nemohla uveriť.
„Pozrite
sa na to, ona ju dostala, skutočne dostala...“ šepkal si o nej celý stôl,
akoby snáď urobila niečo, čím si zaslúžila ich plnú pozornosť.
„Neverím,
ukáž, to musíme vidieť...“ tlačili sa k nej hneď viacerí... čo sa jej
vôbec nepáčilo, no musela im to dovoliť, nepochybne nemala na výber a jej pozvánka
kolovala po celom stole, akoby ich fakulta získala nejakú mimoriadnu trofej a istý
čas jej trvalo, kým sa opäť vrátila do jej rúk.