28. 11. 2015

Vtedy som verila 6. kapitola 3/3








fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón







Bála sa, že by ten tvor mohol byť jedovatý, že by mohol v nej prebudiť niečo iné, čokoľvek čo by mohlo spôsobiť, že by prišla o časť seba.
„Bude to v poriadku, slečna Warrenová, môžete mi veriť...“ jeho hlas bol upokojujúci, pre zmenu takmer až hypnotický. A spôsob akým sa na ňu díval, ju zbavoval strachu aj toho nepríjemného pocitu spojeného s istotou, že vskutku na ňu zaútočilo niečo nebezpečné.
„Bude to v poriadku...“ zopakovala.
A keď sa k nej sklonil a dotkol sa jej, nedokázala uvažovať o ničom inom, len o jeho dotyku, ktorý bol prekvapivo jemný. No predsa len ňou prešiel slabý náznak strachu, keď uvidela tie stopy po zuboch toho stvorenia, trochu to aj krvácalo, ale nie až tak veľmi.
„A čo ak sa dostane aj sem, možno by sme mali...“
 „Nepríde, kým ho nezavolajú...“ vyhlásil takmer s úplnou istotou, akoby bol o niečom takom úplne presvedčený.
Neuvažovala o jeho slovách, pod tlakom jeho pohľadu ich prijala ako hotovú vec, o ktorej sa nediskutuje. A neskôr si už na to ani len nedokázala spomenúť, predpokladala, že následkom šoku.
„Bude to trvať len chvíľku, uvidíte...“
Nedívala sa na to, čo urobil, keď si k nej kľakol, bola akoby úplne mimo seba, neschopná čohokoľvek iného len vnímať jeho dotyk a úplne sa podriadiť jeho vplyvu.
Siahol do svojich vecí, po akúsi fľaštičku, to si ešte stihla všimnúť, a potom pocítila niečo ako pálenie, ktoré ju opäť čiastočne vytrhlo z toho príjemného poblúznenia.
„Páli to...“ hlesla rozrušene, opäť v čiastočnom zajatí toho silného strachu.
„Áno, iste tak, to má byť, no bude to lepšie, to mi môžete veriť...“ opäť to zakončil tým, aby mu dôverovala a bolo to ako zázračná formulka, ktorej sa opäť úplne podriadila. Pálenie prestalo.
„Dobre, slečna Warrenová, teraz vám pomôžem dostať do nemocničného krídla, aby vám neostala jazva... Ja sa neskôr pozriem na toho tvora... ale najprv sa postarám, aby ste sa vy dostali do bezpečia...“
Myrtla takmer ani nedýchala, keď ju v podstate zobral do náručia, otvoril jednu zo stien hlavolamu, tú ktorá bola najbližšie a boli vonku.
Bolo to pre ňu takmer ako prechod z tmy do svetla. Bola v bezpečí. Opäť takmer zázračne nastolil v jej mysli pokoj, sprevádzaný akousi takmer až netypickou bezstarostnou náladou.
Ledva si uvedomovala čo sa to s ňou deje a do akej miery, je vskutku to čo práve teraz prežívala skutočné, alebo nie, bolo to takmer ako jeden z tých ťažkých snov, ktorým dosť často musela čeliť, keď jej nejaký zložitý problém nedovolil dýchať.
Ani presne nevedela, kedy sa dostali späť na Rokfort, všetko bolo také zmätené, také priveľmi posplietané, akoby pod vplyvom toho jeho pohľadu úplne stratila vôľu nad sebou a už si ani nebola istá, čo sa jej to vlastne stalo, keď bola napokon uložená do postele v nemocničnom krídle.
Nevedela presne identifikovať toho tvora, ktorý ju uhryzol, no keďže profesor Riddle sa o niečom potichu bavil so sestrou a tá nevyvádzala tak ako zvyčajne, predpokladala, že to nebude smrteľné, no ešte nevedela, či sa má z toho tešiť alebo nie.
„Toto vypite...“ priložila jej sestra napokon k perám akýsi horkastý elixír a ona to poslušne urobila, akoby stále pod vplyvom akejsi cudzej vôle, keď to však ustúpilo, sedela na posteli, absolútne prebudená z toho zvláštneho stavu.
A vskutku na jej nohe už nebola viac ani len stopa po akomkoľvek uhryznutí, nech jej dal čokoľvek pôsobilo to veľmi dobre v kombinácií s tým elixírom, ktorý ju zbavil tých ostatných komplikácií.
Sedela tam, lebo mala nariadené oddychovať a aj v noci mala ostať na pozorovaní, čo nebol práve najlepší záver tohto týždňa, no aspoň už mala za sebou ten posledný trest, toho sa bála najväčšmi ako to zvládne či sa náhodou nepokúsi o niečo čím ju definitívne zlomí, no keďže nič z toho sa nestalo, bola po dlhom čase opäť pokojná a vyrovnaná, akoby z jej mysle vymizlo všetko to trápenie spojené s poslednými dňami. A verila tomu, že všetko bude opäť také, ako má byť.
A profesor Riddle sa o ňu postaral, napriek všetkému si dal osobne záležať na tom, aby bola v poriadku.
***
Prišiel list od Slughorna, v rannej pošte, dostala pomerne obsiahlu odpoveď, na ktorú neisto hľadela, akoby snáď pochybovala o tom, že skutočne napísal jej a opäť to v nej vyvolalo tú príjemnú vlnu spokojnosti.
Okrem neho aj štandardný list od rodičov, ktorí opäť doma objavili niečo, čo by sa jej mohlo zísť.
No zatiaľ to ešte nechcela otvárať, lebo nevedela či náhodou nejde o niečo súkromné. A dostala aj niečo, čo vyzeralo ako pozvánka.
A zrejme nebola jediná, lebo podobné obálky dostali viacerí študenti pri rôznych stoloch. O to viac ju prekvapilo, že aj ona bola jednou z nich.
A keď ju otvorila, nebolo pochýb, že to presne to, na čo čakali viacerí pri jej stole, keďže sa hneď na ňu upreli všetky pohľady.
Dostala pozvánku do obnoveného Slughornovho klubu.
Ona Myrtla Elizabeth Warrenová.
Bolo to tam napísané, no stále tomu nemohla uveriť.
„Pozrite sa na to, ona ju dostala, skutočne dostala...“ šepkal si o nej celý stôl, akoby snáď urobila niečo, čím si zaslúžila ich plnú pozornosť.
„Neverím, ukáž, to musíme vidieť...“ tlačili sa k nej hneď viacerí... čo sa jej vôbec nepáčilo, no musela im to dovoliť, nepochybne nemala na výber a jej pozvánka kolovala po celom stole, akoby ich fakulta získala nejakú mimoriadnu trofej a istý čas jej trvalo, kým sa opäť vrátila do jej rúk.