9. 12. 2015

Čarodejník 1. kapitola








Čarodejník
fandom: weirdsister college AU, (vysoká škola pre čarodejníkov)
pár: Nicholas "Nick" Hobbes/Ben Stemson (
Christian Coulson)
čiže mladý zlý mladý čarodejník/mukel
Obsah:  Druhý ročník na Weirdsister College (prestížnej čarodejníckej univerzite) pre mladého čarodejníka, túžiaceho po moci, Nicka Hobbsa nezačal práve najlepšie, kvôli otvoreniu brány moci a jeho pomoci temnému čarodejníkovi bol takmer vylúčený so školy, poradilo sa mu však vyviaznuť s dvojročnou podmienkou...
Nový čarodejnícky príbeh
niektoré veci si budem prispôsobovať podľa seba, preto nie je nevyhnutná znalosť tohto seriálu...


http://meropesvet.blogspot.sk/p/advetny-kalendar.html

 Pre katku.

Priniesol čaj na verandu, pre seba aj pre svojho profesora, ktorý mu túto úlohu prednedávnom zveril. Bez mágie. Bez akýchkoľvek iných vylepšení, no vskutku s podobnými vecami nemal problémy, šlo len o správny pomerne a o dobrý výber, čo preňho nepredstavovalo žiadny problém. Nechcel to no bol mu vďačný, bol príjemne prekvapený tým, že sa zaňho postavil, že mu dal šancu, on by to sám pre seba neurobil, o to viac si prial, aby sa to medzi nimi aspoň nateraz urovnalo, aspoň kým v ňom pretrvával ten pocit.
„Mätový, výborne, pán Hobbes, má veľmi jemnú chuť, presne tak ako to mám rád... “ pochválil ho profesor Shakeshaft, keď si odpil. Nekontroloval ten čaj, prejavil mu dôveru, aj keď si to on sám zrejme nezaslúžil, čo v ňom ešte viac upevňovalo ten pocit, že svojím spôsobom mu po prvý raz niekto dáva šancu bez ďalších skúšok a preverovania.
„Ďakujem, pane...“ vskutku sa snažil o to, aby bol presne taký ako očakával. Prial si s ním počas toho trestu vychádzať čo možno najlepšie a vskutku bol príjemne prekvapený tým, že mu dovolil sedieť pri ňom, ako rovný s rovným a nevyzeralo to ani tak, že ho plánuje večne len poučovať a neustále mu pripomínať to, čoho všetkého sa minulý rok dopustil.  
„A vidím, že vy ste si zvolili kombináciu siedmych bylín a ôsmej prísady... pozoruhodné... tú jemnú chuť som mal svojho času tiež rád a tá vôňa, pripomína mi... vskutku to bol čaj, ktorý svojho času pil aj váš otec, keď tu študoval... Pamätám si, ako ho pil, kým čakal na vašu matku, vždy sme sa veľmi príjemne pozhovárali...“
Otec. To slovo takmer bolestivo zarezonovalo v jeho mysli. Vskutku jeho otec tu študoval tiež, nevedel ako sa mu to podarilo, vzhľadom na prísne prijímacie kritéria a na to, akú skúšku musel každý prijatý študent  postaviť pred vševidiace ho, najmocnejší predmet na škole, okolo ktorého bolo nutné prejsť, vskutku koncom roka mal možnosť naplno si uvedomiť svoju moc, lebo to bolo práve ono, ktoré im pomohlo poraziť temnotu. A to, že neodhalilo to pokrivenie v ňom bolo len vďaka Millie, vďaka tomu, že jeho budúca spolužiačka ho pomocou svojej moci oslepila, aby mu umožnila prejsť. Nasľuboval jej toho vtedy viac než dosť, využil to, aký má zvyčajne na dievčatá vplyv, potom ju už nepotreboval a neľutoval, že sa k nej tak zachoval, zrejme to bolo to najlepšie, čo pre ňu mohol urobiť.
„Poznali ste ho veľmi dobre...“ opýtal sa ho, akoby snáď zbavil svoj hlas všetkých emócií, akoby snáď túžil o ňom zistiť niečo, čím by ho v budúcnosti dostal na kolená, skôr než on zničí jeho.
„Áno, bol to nadaný chlapec, vo svojej podstate ochotný prekračovať isté hranice mágie, aj v tom ste si zrejme podobný, no zároveň bolo na ňom niečo, čo všetkých už od začiatku znepokojovalo, zrejme aj preto, boli isté osoby presvedčené, že by si naňho mali dávať pozor, no vaša matka vždy tvrdila, že je to nezmysel, vždy mu verila...“
Vskutku vedel, že existuje nejaký spôsob ako odstrániť prekážku ak by to tak mal nazvať, predpokladal, že aj jeho otec si našiel niečo podobné, lebo aj on nosil v sebe temnotu, o ktorej toho vedel viac než dosť, on, syn muža z privilegovanej čarodejníckej rodiny, no on sám veľmi dobre vedel, čo sa u nich dialo za zavretými dverami, čo v ňom samom všetko obrátilo proti nim. Bol sám uprostred toho ich veľkého hnevu, ktorému ako dieťa nemohol a nechcel rozumieť.
„Čakal na ňu? Verila mu, prepáčte pán profesor, ale ja poznám iných ľudí, nie tých o ktorých mi tu rozprávate...“
„Áno, iste, čakal kým sa skončí jej popoludňajší čarodejnícky seminár, on vždy v ten utorok končil skôr, vždy sme sa veľmi dobre pozhovárali počas tých dvoch hodín... vždy mu žiarili oči, keď o nej hovoril...“
Radšej pomaly popíjal svoj čaj, aby sa zbavil tej predstavy, že by im niekedy mohlo skutočne natoľko záležať na spoločnom živote, nevedel si ich takých predstaviť, pokračoval v pití čaju, ktorý mal práve teraz tú správnu teplotu a vskutku sa snažil zabudnúť na to, že nemal nikdy to potešenie stretnúť sa s nimi, keď boli takí bezstarostní a mladí, keď možno ešte stále verili v to, že budú rodina.
„Ste si istý tým, že hovoríte o Damienovi Hobbsovi a o Elizabeth Carslonovej?“ opýtal sa ho len pre istotu, niežeby ho to v skutočnosti až tak veľmi zaujímalo, ale chcel si tým byť istý...
„Áno, hovorím o nich... dobre si ich pamätám, vaša matka si vždy napokon prisadla k nám... A ja som ich nechal osamote, šťastných a spokojných... áno, takí boli... obaja verili, mrzí ma, že zabudli na aké to bolo vtedy, no stáva sa aj to, život nám niekedy prinesie aj nepríjemné pády...“
„Áno, iste pády aj zranenia, vskutku sa tomu zrejme nikto z nás nedokáže vyhnúť... no nerád by som práve teraz hovoril o ňom a o mojej matke, ak vám to neprekáža, radšej by som, chcel vedieť, ak by to bolo možné, ako ste urobili to s tým domom, ako ste obišli základný zákon... alebo sa snáď mýlim, keď si myslím, že vy o tom viete viac, než mi ostatní tušíme...“  nezvykol byť taký otvorený, ale cítil, že môže, odkedy toho muža sledoval, počas jednej z jeho ciest do minulosti, bol presvedčený o tom že nie je taký ako sa to pôvodne všetkým zdá, nie je len popletený starší čarodejník, vedel, že práve on veľmi dobre vie čo hovorí... A vskutku to bola veľmi vzrušujúca predstava, že by to niekto dokázal, že by niekto to pravidlo dokázal zlomiť.
„Obávam sa, pán Hobbes, že tu ide o niečo iné... Teraz ju vidíte...“ vzal do rúk cukorničku, chvíľu ju obracal v rukách, zrazu zmizla, akoby to bol jeden z tých trikov pouličných kúzelníkov.
„... a teraz tu nie je...“
Hobbes to veľmi dobre poznal a bol sklamaný, že vytiahol  niečo, čo poznal ešte zo školy pre čarodejníkov, ako obľúbenú zábavu mladších žiakov.  Nebola to ani skutočná mágia, len ilúzia.
„Áno, iste poznám ten trik...“ chcel mu povedať, že vskutku nie je nutné sa s niečím takým unúvať.
„A teraz je opäť tu...“ pokračoval profesor, akoby si vôbec nevšimol ten jeho prísny až takmer kritický postoj k tejto ilúzii.
No zmenila sa, bola iná, omnoho krajšia, objavili sa na nej vzorkované symboly, zmenila sa akoby na krajšiu než bola.
Pochopil.
„Takže sme v clone... dom je v živom tieni tieňov... “ jeho hlas znel takmer vzrušene.
„Je to dlhodobé zaklínadlo, ktoré mi priznám sa, že uľahčuje život, no občas býva trochu únavné, po toľkých rokoch to skrátka človeku nepripadá až také výnimočné...“
„Nie je to len jedno zaklínadlo pán profesor, je to zmes viacerých, je to takpovediac mix všetkého, čo ste zažili videli či počuli, odráža to naše vlastné vnímanie krásy, no nemá to žiadny vplyv na podstatu vecí, len nás núti istý čas ich vidieť také aké sú a potom zas také aké nie sú, ale ktorá z tých možností je správna...“  kládol mu takmer filozofickú otázku a priam cítil, že sa niekam dostáva.
Bol to zdroj, bolo to niečo, iné než všetky tie bežné kúzla, s ktorými sa stretol, bola to takmer živá záležitosť.
„To je vskutku zaujímavá otázka, pán Hobbes, no myslím, že je už čas, aby ste šli do kaviarne, nebolo by dobré, keby ste prvý deň meškali...“
Do istej miery, to bola preňho vzrušujúca predstava, že si profesor dokázal v dome vytvoriť takúto vrstvu, nepochybne to bez obídenia základného zákona mohlo trvať až celé storočia.
Clona akoby zakrývala pravú podstatu vecí, akoby boli temnejšie a keď do nej opäť vstúpili, akoby sa všetko naokolo vyjasnilo a práve naopak, boli svetlejšie krajšie, no istý čas strávili akoby v tom medzisvete, kde sa s nimi niečo stalo, kým dospeli do krajších tvarov a príťažlivejších vzorov. No fungovalo to aj naopak, prial si, aby mal možnosť tú záležitosť preskúmať bližšie.
Usilovne šliapal do pedálov na tom starom bicykli, ktorý mal práve teraz slúžiť ako jeho dopravný prostriedok do práce aj do školy. Nebolo to preňho jednoduché, lebo už dávno nevyužíval dopravné prostriedky tohto druhu. A vskutku šiel z toho kopca pomerne rýchlo na jeho vkus a dosť dlho mu trvalo, kým sa mu podarilo nájsť mieru. On, ktorý by mal získať všetko, no nezískal nič...
Po rozhovore s profesorom, prišlo prebudene v podobe krutej reality, ktorá naňho čakala potom, ako si zamkol bicykel a zvyšok cesty prešiel po svojich, stále ešte mierne roztrasený z toho trmácania a takisto sa spamätával aj z toho nepríjemného pocitu, že mágia je preňho práve teraz tabu, žiadne zaklínadlá, žiadne vylepšovanie skutočnosti, nič len on a práca, ktorú by mal vykonávať.
Vošiel dovnútra, chcel mať celú tú trápnosť týkajúcu sa nezištného pomáhania druhým už za sebou.
A znepokojujúca blízkosť istej osoby, ktorá práve teraz stála pri bare.
Bol to on.
Bývalý priateľ jeho spolužiačky.
Opäť sa rozišli, nevedel prečo a ani to nezisťoval, no predpokladal, že išlo o tú slabosť, ktorú mala Millie vždy preňho, pochyboval, že to Ben dokáže znášať a časom sa ukázalo, že mal pravdu.
Ben bol... povedzme, že v stom ohľade ho vskutku znepokojoval,  niežeby ho považoval za konkurenciu, no svojím spôsobom mu bol čiastočne aj sympatický, čo jeho samého hnevalo natoľko, že si zároveň prial držať sa od neho čo najďalej.
Pekný chlapec. Taký pomerne nevinný typ. Čo viac by si mohol priať, než mu poriadne sťažiť život...
„Ahoj, tak si už tu.... pokojne poď ďalej...“  vyhlásil Ben, pomerne nervózne, keďže si len nedávno musel zvyknúť na tú skutočnosť, že žije takpovediac v blízkosti skutočnej mágie. A aj keď im pohol v tej záležitosti týkajúcej sa záchrany školy, nič to nezmenilo na tom, že zachovával ostražitosť.
„Ahoj, Ben...“ pozdravil mu dosť odmerane a dosť neochotne si od neho prezval pracovný odev.
„Tak, čo sa odo mňa očakáva...“ opýtal sa stále ešte dosť chladne a dával si záležať na tom, aby sa nenechal viac zmiasť tým jeho nevinným výrazom tváre a tými jeho očami, ktoré ho vskutku práve teraz nenechávali chladným. To, čo pociťoval v jeho blízkosti bolo iné než ten chlad voči dievčatám, ktorý ani nemusel hrať, no v tomto prípade to bolo iné, prial si, ani nevedel čo presne, skrátka na tom celom niečo bolo, niečo čo sa neodvážil preskúmať.
„Pokojne si odlož veci tam dozadu do skrinky, je to tá prvá napravo, je otvorená máš tam aj kľúče, pripni si aj menovku... potom ti všetko vysvetlím...“ vyzval ho Ben pod váhou jeho nepriateľského pohľadu a ukázal na tie dvere, ktoré on vskutku len veľmi nerád otvoril.  
Zavrel ich za sebou. Po prvý raz, akoby nemal všetko vo svojich rukách, akoby ho mohlo niečo v ňom zradiť pri pohľade do tých očí, ktoré by mal nenávidieť a pohŕdať nimi, tak ako oni pohŕdali mágiou a nepochybne aj ním. Snažil sa upokojiť, nemyslieť naňho, nemyslieť na to, či by si práve teraz prial s tým chlapcom urobiť.
Nič z toho skrátka nebude možné. Má podmienku, nesmie ho začarovať ani sa s ním nijako zahrávať, mal by ho poslúchať, ak netúžil po treste horšom než ten, ktorý mu bol pôvodne vymeraný. To si musel pripomínať, že niet inej cesty, že nemôže dovoliť, aby to nad ním prevládlo.
Rýchlo si pripol menovku, kabát a všetky ostatné veci, ktoré mal pri sebe nechal položené v skrinke, ktorú zaklapol hlasnejšie než by bolo nutné... A vrátil sa späť k nemu.
„Vysvetlím ti náš systém tamto je štvorka tamten stôl... je ti všetko jasné?“  
„Áno, iste, úplne všetko, no ten stôl kde zvyčajne sedáva Millie, ten má aké číslo?“
„To je trojka...“ hlesol pomerne nesústredene a chvíľu hľadel do zeme, akoby sa za niečo hanbil.
„Čo je? Nemám sa na ňu pýtať...“
„Bude lepšie, keď to necháš tak, si tu predsa kvôli práci...“
„Áno, samozrejme akoby nie, som pripravený ti pomôcť so všetkým, aj s ňou ak to bude potrebné?“ nikto mu nezakázal, aby ho nedostal do problémov vskutku aj bez mágie, stále mal ešte tú možnosť sa s ním zahrávať aj napriek tomu, že isté prostriedky boli preňho zakázané.
„Ja vlastne...“ hlesol Ben. „Možno by ...“
„Mne to môžeš povedať, vyznám sa v tom... vieš, že ja predsa najlepšie viem, ako to u nás chodí...“  položil ruku na jeho plece, takmer akoby mu skutočne plánoval ponúknuť svoju podporu.
„To je práve ten problém... ja ... nie som presvedčený o tom, že mi dvaja a potom ty a ona...“
Podarilo sa mu to, dokázal ho vyviesť z miery a to tu bol ešte len veľmi krátko.
„Neexistuje žiadne ja a ona to mi môžeš veriť, je úplne inak...“ povedal pomerne úprimne vzhľadom na svoje plány, ktoré mal s Benom a práve teraz vyzerali omnoho reálnejšie než kedykoľvek predtým.
No vskutku neočakával, že príde reakcia, ktorá takpoveciac jeho samého šokovala asi najväčšmi.
„Nemám v úmysle sa k nej vrátiť, lebo sa mi páči niekto iný, vieš... vlastne je to dosť komplikované a nerád by som teraz, ani neviem prečo som ti to vôbec začal hovoriť...“
„To je v poriadku, nie je na tom nič zlé...“ ubezpečoval ho spokojne, ani to nebol preňho problém, vskutku nech je to ktokoľvek, ten chlapec bude musieť trpieť za to, že prijal výhody, ktoré jeho samého zväzovali a nútili robiť podradnú prácu určenú pre podľa neho menej významnejších jedincov. Postará sa o to, aby to stonásobne oľutoval. 

poznámka: postavy a podrobnosti o Hobbesových rodičoch som si vymyslela, teda aspoň to naznačenie, keďže jediné čo je o nich známe je to, že bol Nick týraný a inak nič...