Čarodejník 2. kapitola

Čarodejník
fandom: weirdsister college AU, (vysoká škola pre čarodejníkov)
pár: Nicholas "Nick" Hobbes/Ben Stemson (Christian Coulson)
čiže mladý zlý mladý čarodejník/mukel

Obsah:  Druhý ročník na Weirdsister College (prestížnej čarodejníckej univerzite) pre mladého čarodejníka, túžiaceho po moci, Nicka Hobbsa nezačal práve najlepšie, kvôli otvoreniu brány moci a jeho pomoci temnému čarodejníkovi bol takmer vylúčený so školy, poradilo sa mu však vyviaznuť s dvojročnou podmienkou...

Nový čarodejnícky príbeh

niektoré veci si budem prispôsobovať podľa seba, preto nie je nevyhnutná znalosť tohto seriálu...

Pre Michalette

 

Popis nových postáv v tejto kapitole

Tim a Azmat  študenti mágie, poznajú sa ešte zo strednej, na ktorú spolu chodili, sú najlepší priatelia, sú stále spolu, študujú v rovnakom ročníku ako Hobbes, obaja sú skôr kladní

Ethel Hallowová              

mladá čarodejnica z bohatej rodiny, má mladšiu sestru Sibyl, pomerne bojazlivú, záporná postava, zaujíma sa o Nicka, chcela by s ním chodiť, ale on s ňou chce len pracovať, ona jediná sa s ním takpovediac kamaráti, podobne ako Nick aj ona v sebe ukrýva akúsi temnotu, kvôli ktorej sa bála postaviť svojim „hriechom“ a rovnako ako on aj ona podvádzala pri prijímajúcej ceremónii...

Po pomerne pokojnom začiatku pracovnej smeny sa kaviareň začínala postupne zapĺňať novými hosťami.

Stoly boli nanešťastie čoskoro plne obsadené, čo Nicka vôbec nepotešilo a hľadel na to s čoraz väčšou nevôľou.

Profesori tu ešte neboli, toto nebol práve čas, kedy by sa to zdržiavali, aspoň to považoval za určitú výhodu. Vedel si veľmi dobre predstaviť, že väčšinu z nich tento jeho nepríjemný stav dokonca poteší. A boli aj takí, ktorí si nepriali jeho návrat do školy, hlavne riaditeľka, ktorú by nepotešilo nič iné len to, keby aj tu vyrobil nejaký problém, o čo práve teraz vôbec nemal záujem, no keďže problémy priťahoval, neodvažoval sa dúfať, že tentoraz to bude inak.

Otvorenie zimného semestra prišli viacerí osláviť práve sem, na miesto s dobrou atmosférou a príjemnou hudbou, niečo v týchto stenách, akoby podnecovalo určitý typ pokoja a pohodlia, akoby táto kaviareň bola istým spôsobom spätá s oboma svetmi, ktoré sa v nej prelínali, akoby sa tu jednotlivé energie spájali do jednej pre čarodejníkov aj obyčajných ľudí pomerne prívetivej atmosféry.

Za iných okolností by tu aj on, len tak sedel, niečo by si objednal a chvíľu sa tu zdržal, v podstate mal tú kaviareň rád aj on, nebol tu všetok ten hluk, ktorý oslaboval mágiu tunajšieho sveta ani všetky tie ostatné rušivé sily, s ktorými sa stretával na iných miestach, tu to ešte stále malo tú pečať miesta, ktorého sa mágia dotýkala.  

No práve teraz, nemal veľké potešenie ani zo začiatku semestra ani zo stretnutia zo spolužiakmi.

Práve tohto momentu sa asi najviac obával. Keď ho všetci uvidia pracovať pod vplyvom tých obmedzení, práve jeho, dediča starej čarodejníckej rodiny vykonávať prácu obyčajného čašníka.

No nemal veľmi čas pozastavovať sa nad tým, čo si asi tak myslia o tejto nedobrovoľnej brigáde. Ani to vlastne nepotreboval, lebo mu bolo úplne jasné, čo ho zrejme čaká a neminie.

Všetci si už začínali zvykať na myšlienku, že sa ho zbavia ako jediného problému, pretože príčinou všetkých problémov je ako inak vždy on a nikto iný. Pramálo im záležalo na pokroku v mágii, nebolo v nich to isté nadšenie, aké prevládlo k nim.

Ak niečo vskutku miloval tak to bola mágia samotná, tá mágia, ktorá bola vždy s ním, ktorú vždy vnímal ako svoju jedinú spoločníčku, ku ktorej prechovával tú najvyššiu úctu, no zároveň túžil po prekonaní istých zábran, ktoré boli z jeho pohľadu len prežitkami.

Nick, ktorý sa ešte len začínal v tom všetkom pomaly orientovať, zatiaľ skôr postával pri bare a nechával si od Bena všetko vysvetľovať, jeho matka a zároveň majiteľka podniku tam našťastie nebola, preto sa takpovediac až doteraz úspešne flákal. A mienil vtom pokračovať aj naďalej. Až kým si neuvedomil, že isté osoby pri jednom zo stolov začali mávať priamo naňho a bolo viac než zjavné, že ich bude musieť hoci aj s veľkou nechuťou obslúžiť.

Boli to Tim a Azmat, večná dvojka, tí dvaja sa takmer od seba ani nepohli, akoby snáď boli dvojčatá. On nikdy nestrpel podobné nezmysly, závislosť od inej osoby, to bola slabosť, ktorú si nikdy nemohol dovoliť.

Nevychádzal s nimi veľmi dobre. To ich nerozdeliteľné priateľstvo mu akosi nesedelo, o to viac ho iritovali tie ich úsmevy a spôsoby ako si šepkali, nepochybne o ňom a o tom, akoby mu mohli jeho prvú smenu spríjemniť.

No nemal na výber, musel ísť buď za nimi alebo ísť obslúžiť Ethel Hallovovú, ktorá naňho hľadela s istým druhom naliehavosti.

Rozhovor s ňou ešte stále odkladal, nepochybne preto, že sa ešte nerozhodol ako sa k nej bude tento rok správať.

Potreboval ju, to nemohol poprieť, bolo to dievča, ktoré mu malo čo ponúknuť, pochádzala zo starej čarodejníckej rodiny tak, ako on,  keby im ju predstavil ako svoju priateľku vzali by ho na milosť, už len kvôli tým dôležitým kontaktom, ktoré by prostredníctvom nej mohli získať, kedysi by to možno aj prijal, no nedokázal sa prinútiť k dohode podobného typu, až príliš sa v nej videl a nemohol jej urobiť to, bola ambiciózna, zaujímala sa o vedeckú mágiu a mala v sebe to poznačenie, tú temnotu, ktorá bola im obom blízka, no nedokázal sa prinútiť k tomu, aby ju využil tak ako to urobil iným, jej jedinej to neprial, aj keď ešte dosiaľ nepochopil prečo.

Zrejme preto mal isté zábrany, čo sa týkalo jej získania, lebo ju nechcel vystaviť tomu, čomu by rád vystavil tých ostatných, považoval to za istý druh slabosti, ktorému sa mienil v budúcnosti vyhnúť, no ešte nedozrel čas na to, aby si vyjasnili veci, o tom bol už teraz presvedčený, preto šiel najprv k tým dvom.

„Čo si dáte?“ opýtal sa tónom, akoby ich snáď plánoval zakliať, čo im aspoň trochu schladilo tie ich až príliš nadšené úsmevy.

A vskutku sa musel pozastaviť nad tým, či tí dvaja spolu náhodou niečo nemajú, lebo v tej ich priam otravnej synchronizácii pohybov, bolo niečo, čo by on sám označil ako párové.

„Ja neviem, čo nám poradíš... Hobbes?“ opýtal sa Azmat, vcelku nevinný tónom, no pobavenie, ktoré sa zračilo v jeho pohľade, ho provokovalo viac než jeden z tých úprimných úderov, ktorý by možno až do takej miery nezasiahol jeho hrdosť.

„Poradím ti, aby si si čo najskôr vybral z toho lístka, ktorý máš pred sebou... a podľa možnosti čo najskôr...“ pokračoval Nick v tom výhražnom tóne, od ktorého nemienil upustiť. Ešte to tak, aby stratil aj autoritu, to by sa už potom rovno mohol pridať k tým úbožiakom, nezaraditeľným a absolútne nikam nepatriacim, ktorí práve prišli bočnými dverami.

 „Čo si taký, nervózny, Nick, veď si obstál ešte pomerne dobre...“ podpichol ho Tim.

Každý mu to hovoril a on to nenávidel už od toho času, keď to bolo prvý raz vyslovené a nedokázal to len tak ľahko prijať, aj keď sa o to snažil so všetkých síl.

A neboli to len oni, ktorí spôsobili, že v ňom narastal hnev, priam cítil tie pohľady tých ostatných, to mávanie, ktoré... snáď akoby si mysleli, že teraz im bude robiť potom všetko otroka.

 „Nie, vôbec nie som nervózny, len tak uvažujem nad tým, čo by teraz bolo vhodné urobiť, keďže očividne nemáš záujem o objednávku, ale o osobnú konzultáciu, ktorá by nemusela byť tak celkom zadarmo...“  a predstavoval si, čo všetko by sa mu mohlo stať, keby mal možnosť používať svoje veci a keby mu vtom nebránili okolnosti jeho dohody s čarodejníckou radou, no už teraz to začínalo byť priam neznesiteľné, a to bol ešte len na začiatku.

Tim zbledol, nepochybne pod vplyvom toho, že bol už istý čas známy ako osoba, s ktorou sa neradno zahrávať a zjavne mali jeho slová ešte stále istú váhu. A napriek tomu, že nemal palicu, bola tu istá mágia, ktorá ho práve teraz obklopovala a aj on mohol cítiť jej vplyv, na vlastnej koži, celkom mimovoľne vyplývajúci zo zúrivosti, ktorá sa ho zmocnila, keď stál pred nim, svojím spôsobom bezbranný voči ich provokáciám.

Stôl sa už začínal chvieť, vskutku to vyzeralo tak, že nielen ten ich, ale postupne to prechádzalo aj na tie ďalšie.

„Všetko v poriadku...“ zaznel spoza jeho chrbta, jemu dobre známy hlas.

Trochu sa spamätal, keď pocítil dotyk Benovej ruky na svojom chrbte. Časť z toho hnevu, akoby z neho opadla, ten chlapec mu prišiel pomôcť, čo v ňom vyvolalo istý druh sympatií voči jeho osobe, tých istých sympatií, ktoré už dlhší čas potláčal.

„Áno, Ben...“ prisvedčil Tim. „Všetko v poriadku, ja si dám to čo vždy... a tuto Azmat takisto...“

„Hneď vám všetko prinesiem a odporúčam ešte naše prekvapenie dňa... ak by ste náhodou zatúžili po niečom mimoriadne sladkom...“ poradil im.

„To vyzerá dobre...“ súhlasil Tim a Azmat tiež prikyvoval, keď im Ben hovoril o špecialite dňa.

Nick sa na nich radšej už viac ani len nedíval, snažil sa dostať pod kontrolu svoju mágiu a nedovoliť jej vyplávať na povrch, nedovoliť jej, vybuchnúť len tak a všetko zničiť kvôli provokáciám zo strany tých idiotov.

„Áno, iste, hneď to bude...“ prisľúbil im Ben viac než ochotne a naznačil Nickovi, aby šiel s ním.  

A on bez váhania šiel, stále na chrbte cítil mierne pobavené pohľady tých dvoch, čo spôsobilo ďalší záchvev akýchsi cukorničiek pri vedľajšom stole.

Starší chlapec, však nevyzeral, že by ho to veľmi trápilo, práve naopak niečo ťukal do svojho mobilu a vôbec ho nezaujímalo to, že tým narúša prirodzený prúd mágie prúdiacej všade naokolo.

Moderná technika spôsobovala tieto trhliny a výkyvy, no bol to absolútne bežný stav, nad ktorým by sa ani on nepozastavoval, keby nepotreboval svoju pozornosť presunúť niekam inam.

A čiastočne mu to aj pomohlo, lebo keď spolu s Benom prešiel vchodom pre personál, stav mágie v ňom sa vyrovnal a to chvenie, ktoré ho obklopovalo sa opäť stratilo tak rýchlo ako sa objavilo.

„Čo to robíš? Myslel som, že nebudeš môcť používať mágiu... Na tom sme sa nedohodli...“ vyčítal mu Ben zrejme plným právom.

„Nie, nemôžem praktikovať mágiu, ale tieto záblesky mágie pod vplyvom istých pocitov sa nepočítajú, to ti asi nikto nepovedal, však?“

„Nie, nepovedali mi to.“

„Tak to ma vskutku veľmi mrzí, že som ti to musel objasniť práve ja, urobím čo budem môcť, aby som si s tým poradil...“

„Budeš sa o to musieť pokúsiť, ak tu chceš pracovať, nezabúdaj, že sem chodia aj bežní ľudia, nechcem, aby sa tu stále musela niekomu vymazávať pamäť... vieš, že nedôverujem takým veciam...“

„Áno, iste, je mi to jasné, ale aj ty musíš uznať, no ani oni nie sú bez viny, tebe povedali objednávku hneď... mňa prišli len provokovať...“

Tušil to, že presne to budú robiť, že ho nenechajú dýchať a to malé zemetrasenie zrejme bol len začiatok toho, čo by sa ešte mohlo stať, Ben nemal ani len poňatia, čo sa teraz v ňom odohráva...

„Ja sa s nimi pozhováram... postarám sa, aby sa obmedzili len na objednávky... hlavne sa snaž upokojiť...“  navrhol mu Ben.

„Dobre, dobre, ja to zvládnem...“ prinútil sa mu povedať Nick.

***

Nevedel čo sa to s ním stalo, no keď sa vrátil späť do baru a pozrel sa na tých ľudí, opäť sa všetko začalo chvieť.

Nedokázal to.

Nemohol pokračovať v tej práci, na ktorú bol prijatý a nevedel, čo bude robiť, pred čarodejníckou radou, takéto výkyvy ako výhovorka rozhodne neobstoja.

Sadol si na lavičku a zložil hlavu do dlaní.

Skončil tu.

Môže si tak akurát začať baliť svoje veci.

Vyhodia ho.

Možno obnovia proces a opäť ho zavrú.

A on nemôže proti tomu nič urobiť, je sledovaný, má len obmedzenú možnosti pohybu.

 „Nick...“

Počul ako naňho Ben zavolal.

„Prepáč, Stemson,  asi to skrátka nepôjde... nemôžem to ovládať...“ jeho mágia nebola taká istá, takmer o ňu prišiel, keď mu ju Zariekavač po kúskoch a veľmi zákerne bral, vtedy si to ani len neuvedomil, bola teraz iná, rozkolísaná, ťažko kontrolovateľná, no s pochopiteľných dôvodov sa s tým nikomu nezdôveril. A nemienil to urobiť ani teraz.

„Dobre, Nick, urobíme to inak... sľúbil som, že ti pomôžem... že to spolu zvládneme, myslím si, že mám nápad, aspoň pre začiatok to možno bude lepšie a neskôr uvidíme... dobre...“

Prikývol.

***

Padol na posteľ absolútne mŕtvy od únavy.

Počas toho dňa už neobsluhoval, ušla sa mu iná práca, lebo sa nedokázal toho zemetrasenia zbaviť, nešlo to, aj keď sa o to veľmi snažil, to nahromadené napätie spôsobené jeho väznením a inými záležitosťami ním  zrejme otriaslo viac než očakával.

Umýval riad, to bola tá pomoc, ktorú v kuchyni zvládal, no nebolo to nič príjemné, a trvalo to všetko až príliš dlho, nebol zvyknutý na záležitosti podobného druhu.

No aspoň mu dali všetci pokoj, to bol jediný prínos celého toho jeho dočasného preradenia do kuchyne.  Hostia si mysleli, že šlo o drobné otrasy súvisiace s opravami nejakej miestnej historickej pamiatky, tentoraz nebolo nutné ani len premazanie pamäte, kvôli nečarodejníckym hosťom, čo bolo vskutku preňho dobré, lebo sa vyhol zbytočným komplikáciám, aspoň nateraz, keďže ani Bena to nijako výrazne neznepokojilo.

Nick dúfal, že sa to nebude opakovať, prípadne aspoň, že nabudúce to bude lepšie, že nebude až natoľko podliehať svojmu hnevu a tej ťažšie kontrolovateľnej časti mágie, ktorá sa po dlhom čase opäť prejavila.

Rozkolísanosť jeho mágie by mal vyriešiť čas, nebol známy žiadny iný liek, ktorý by mohol urýchliť jeho zotavenie po pobyte vo väzení. 

1. kapitola 

3. kapitola