Kráľovský prokurátor 1. kapitola 2/3

Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...

poznámka: nuž napokon sa mi to podarilo... teda... akosi napísať... 

Pre ester, Mononoke. 

„Andrés...“ hlesol potešene už len preto, že aj v ňom hlboko rezonovala tá príjemná istota, že všetky jeho tajné túžby sa čoskoro stanú skutočnosťou,  nedokázal sa nasýtiť tej krásnej istoty, ktorá v ňom rástla každým ďalším okamihom ich vzájomného porozumenia a jeho meno tak nežne, akoby to bolo to najkrajšie vyznanie, ktoré je vôbec schopný vysloviť.  Svojho pána miloval, viac než akúkoľvek inú osobu vo svojom živote a nikdy predtým mu na niečom nezáležalo tak veľmi ako na tom, aby aj pán prokurátor miloval jeho.

„Poď ku mne, môj drahý... len poď...“ cítil ako mu jeho pán pokynul, aby vstal, poslúchol ho a rád sa presunul do jeho láskyplného objatia, ktoré sa nad ním uzatvorilo, len on mal tú moc vidieť ho takto, bozkávali sa, nežne jeden druhému preukazovali svoju vzájomnú náklonnosť, Matteo spokojne privrel oči a nechával svojho pána, aby si ho podmanil, aby si ho získaval každým ďalším dotykom, ktorý ešte viac umocňoval ich vzájomné spojenie.

Nič nebolo sladšie a opojnejšie ako jeho bozky, z ktorých prichádzali k nemu tie pocity ožívajúce hlboko v ňom, všetky tie pocity súvisiace len a len s ním.

Cítil zároveň jeho ruky na svojom odeve, jemne pracovali teraz už na tom, aby aj on bol pred ním odhalený. Prestával byť tým, kto vždy zotrváva v tieňoch, nikým nepoznaný, nikým neprebudený a stával sa milencom, dôležitým preňho, pre svojho pána, od ktorého sa dočkal tej formy prijatia, ktorej nebolo možné uniknúť a on si to ani len neprial.

A keď sa to stalo, keď cítil ako ho opustil aj posledný kúsok jeho pracovného odevu, nevnímal chlad ani nič iné, len pánov tlak, ktorému sa podriaďoval veľmi rád a opäť sa viac než rád ocitol v jeho posteli, cítil tú mäkké a na dotyk príjemne jemné povlečenie.

Pán si ľahol k nemu. Na perách sa mu pohrával jemný úsmev, keď ho ďalej hladil, keď ho priam uctieval, nielen pohľadom ale aj dotykom. Videl v jeho očiach tú fascináciu svojím vlastným telom, ktorú on sám nechápal, pretože sám o sebe nemal veľmi lichotivý obraz, no pod vplyvom pánových bozkov, jeho jemného dráždenia sa úplne uvoľnil a oddal sa tej chvíli, tej možnosti byť uvoľnený v jeho moci a na nič iné nemyslieť.

Len cítiť, len mu dovoliť, aby v ňom našiel tú krásu, ktorú on sám v sebe nevidel a nedokázal objaviť.

„Áno, presne takto ťa potrebujem, môj drahý... presne takto...“ opäť ho tak oslovil a on cítil ako v jeho hlase znie niečo, čo si on sám vysvetľoval ako pochvalu, ako uistenie, že pána jeho poslušnosť a poddajnosť poteší.

Čo v ňom samom vyvolalo vskutku zvýšenú mieru túžby, ktorá sa prejavila vzrušením, túžiacim po naplnení.

Pán sa presunul viac zaňho, on sám sa obrátil na bok a mierne rozochvený a absolútne bez dychu, kvôli pánovým nenásytným bozkom, tak krásne patriacim na jeho pery, akoby boli jeden pre druhého stvorení, akoby tá súhra medzi nimi, bola priam živočíšnym mechanizmom, ktorému sa nedalo odolať. A zároveň bol pán tou jedinou osobou, ktorej nadvládu považoval za niečo prirodzené a vskutku patriace aj k ich osobnému vzťahu.

„Áno, pane, ja rád to pre vás urobím všetko... všetko o čo ma požiadate...“ sľuboval mu bez rozmýšľania, lebo nebolo možné myslieť, len cítiť len povedať to, čo by sa neodvážil povedať nikomu inému len svojmu milencovi, ktorý rozumel tomu, čo tak veľmi potrebuje on a prečo je rád sluhom, preňho je to poslanie, ktoré akoby snáď prešlo aj do jeho krvi a vskutku netúžil po ničom inom len starať sa o požiadavky a priania svojho pána.

„Skutočne všetko?“

„Áno, pane...“ potvrdil to viac než rád Matteo.

„Pre začiatok mi postačí, keď sa takto oprieš a zostaneš tak...“ trochu poupravil jeho pozíciu a on sa zrazu držal rámu postele a trochu sa nadvihol, pod vplyvom pánovho stále ešte láskavého dotyku.

„Takto ostaneš, dobre môj drahý, presne takto...“

„Áno, pane...“ s dôverou sa mu odovzdal do rúk a dovolil mu, aby to s ním urobil, cítil v sebe jeho penis, cítil ho na mieste, zakázaná rozkoš, pomaly prúdila jeho telom, keď doňho pán vstupoval, keď mu dovolil cítiť ten bod v sebe samom, keď ovládol celé jeho telo, keď ho zmyselne dráždil a vrátil svoje pery na tie jeho, akoby v ubezpečení, že jeho trpezlivosť bude odmenená rozkošou a tými prudkými vlnami spokojnosti, náhlym uvoľnením so všetkých povinností a dovolením byť samým sebou, byť osobou, ktorá si užíva takúto pozornosť od iného muža, od milovaného muža, bez výhrad a bez výčitiek bez tých nepriateľských postojov, ktoré by si vypočul od mnohých iných, keby vedeli, akú podriadenosť si on sám dobrovoľne zvolil. Už spoznal na vlastnej koži tú nenávisť, ten strach, to nepochopenie a túžbu pritiahnuť ho späť k tomu dobrému k tomu jedinému správnemu, čo by mu zabezpečilo pokojný život v spoločnosti, no zároveň by mu zabezpečilo pekelné muky, ktoré prežíval, keď nemohol ani len nachvíľu dovoliť tej časti seba, aby opäť žila, aby opäť cítila. Práve teraz však podliehal tomu ohňu, tej túžbe, ktorá si vyžiadala jeho celého a s ničím iným nemohla byť spokojná.

„Prosím, môj pane... prosím...“ bol ochotný prosiť, keď jeho pán zdržiaval ich spoločnú rozkoš, keď to všetko vydráždil takmer na hranicu znesiteľnosti. Keď skúšal jeho aj seba, keď to všetko, čo s ním prežíval prudko kulminovalo, to bol teraz jeho svet, jeho útočisko, jeho istota, že nebude sám, že sa má s kým podeliť o to tajomstvo, ktoré by ho mohlo stáť slobodu, lebo bolo trestné byť samým sebou, aspoň v jeho prípade a on sám sa s tým vyrovnával len veľmi ťažko.

„Samozrejme, môj drahý... áno...“ prijal jeho prosby jeho pán a pohyboval sa v ňom prudšie, neľútostnejšie, jeho ruky, jeho pery, to všetko v ňom prebudilo rozkoš, ktorej prudkosť ho opäť zasiahla, urobil sa, bez kontroly, zvrátil hlavu dozadu a prudko dýchal, absolútne bezmocný voči požiadavkám a nenásytnosti vlastného tela a pán ho mal pri sebe, neopúšťal ho, udržiaval ich objatie a on opäť prežíval to šťastie spojené s pánovým objatím. 

predchádzajúca časť nasledujúca časť